je dostupná, len mierne náročná a z jej hrebeňa sa naskytuje krásny výhľad na okolité kotliny, mestá a dediny, stala sa naším prvým cieľom.
Napriek nepriaznivým prognózam vývoja počasia nás sobota vítala krásnym slnečným dňom. Prekonali sme vlastnú lenivosť a skutočnosť, že naši hokejisti hrali dôležitý zápas s Bielorusmi a vydali sme sa o deviatej hodine zo sídliska JUH smerom k obci Jovice. Zvíťazilo v nás odhodlanie a túžba žiť v čistom prostredí. Nie nadarmo sa vraví: „Keď chceš zmeniť svoje okolie, musíš zmeniť najprv sám seba“. Náš počet nebol veľký, skôr skromný, no nahrádzala ho pevná vôľa a dobré úmysly.
Po prechode cez obec Jovice nás čakalo mierne náročné stúpanie na vrchol hrebeňa, ktoré nám zabralo asi 35 minút. Na vrchu sme si trochu oddýchli, občerstvili sa, rozdali vrecia a ochranné pomôcky a pokračovali v ústrety Brzotínskym skalám. Jedným veľkým mínusom je neoznačenie tejto destinácie turistickými značkami, čo je podľa nás veľká škoda, ale keďže sme tu neboli prvýkrát, nestratili sme sa.
Počas zberu odpadkov nás najviac prekvapilo miesto, kde boli naskladané čerstvo vyrúbané ihličnany. V ich okolí sa nachádzalo množstvo konzerv a rôznych obalov od jedla, či umelohmotných fliaš. Drevorubači a správcovia urbáru by sa mali o les starať a nie ho ešte viac znečisťovať.
Po trase k Brzotínskym skalám nás čakalo ešte množstvo negatívnych prekvapení a vrecia sa nám pomaly napĺňali. Na skalách sme si dali menšiu prestávku, doplnili sme tekutiny a kochali sa výhľadom na rožňavskú kotlinu, na naše mesto a priľahlé obce.
Po chvíľke oddychu sme sa menším oblúkom vrátili späť k pôvodnej trase. Odpad rôzneho formátu, pôvodu a veku pribúdal. Asi najviac sme toho nazbierali na jednej priľahlej lúke, akoby stvorenej na stanovanie a opekanie. Bolo hrozné sledovať, ako si sám človek ničí a špiní to, čo tu stojí tisíce rokov.
Najväčším problémom bolo pre nás zniesť plné vrecia odpadkov dolu do obce – tam, kam patrí – do komunálneho odpadu. Brali sme to ako menší tréning otužujúci telo, ktorý sa nám v konečnom dôsledku iste raz vráti. Nám mladým matičiarom nie je osud prírody a nášho životného prostredia ľahostajný, dôkazom je aj táto akcia, ktorá nebola určite poslednou. Záujem chrániť, čistiť a zveľaďovať naše okolie neskončil týmto dňom a dúfame, že sa k nám nabudúce pridáš aj ty.
{gallery}kultura/matica/planina{/gallery}
{jcomments on}
Mladí Matičiari z Rožňavy čistili cez víkend Silickú planinu nad Jovicami od odpadkov Doporučený
Napísal(a) MS
Matica slovenská má v našom živote mnoho úloh. Snaží sa dvíhať slovenské národné povedomie, zveľaďovať kultúrny život a prebúdzať v ľuďoch morálne hodnoty. Pokúša sa aj o udržiavanie spoločenského, športového a zdravého ľudského ducha. V neposlednom rade je jej povinnosťou ochrana kultúrnych pamiatok a našej krásnej slovenskej prírody.
Práve poslednej úlohe sme sa my, mladí Matičiari z Rožňavy a blízkeho okolia, rozhodli venovať pozornosť vo väčšej miere. Dvanásteho mája 2012 sme preto zorganizovali čistenie Silickej planiny, súčasti Národného parku Slovenský kras. Táto lokalita je nám veľmi dobre známa a keďže
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.































Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937).
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo.
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.