Na pravom svahu sa nachádza miesto s jedinečným panoramatickým výhľadom na samotnú obec i široko ďaleké okolie. Cieľová stanica celookresného stretnutia členov Matice slovenskej mala zaujímavý, pekný snáď až exotický názov „ Ranč Lúčky“.
Bol to naozaj ranč so všetkým čo k tomu patrí. V prvom rade úžasné kone. Tieto ušľachtilé zvieratá sú tak dokonalé, obdivuhodné, že nič iné sa im nevyrovná. Obdivovali sme ich a verte, že aj skúsili sedieť v sedle a vychutnať si pohľad z chrbta koňa. Najväčší, nezabudnuteľný zážitok mali tí, čo to absolvovali prvýkrát.
Nasledovala aj streľba z luku. Tiež to nebolo jednoduché i keď to tak spočiatku vyzeralo. Aj touto skúsenosťou sme prešli a boli sme za ňu vďační.
Nechýbala prezentácia k 100. výročiu úmrtia Svetozára Hurbana Vajanského v podaní Mgr. Jozefa Jakubovského. O dobrú náladu sa postarala Starovlachovská muzika, ktorá dokázala vytvoriť atmosféru radosti, pohody, tanca, spevu.
Účastníci podujatia z MO MS Dobšiná, Rejdová, Vlachovo, Gočovo, Nižná Slaná, Gemerská Poloma, Rožňava, Čierna Lehota, Štítnik, Honce, Rožňavské Bystré, Rakovnica a samozrejme domáca Pača, boli privítaný, ako býva nielen slovenským, ale aj slovanským zvykom chlebom a soľou. Prívetivým, milým slovom a originálnym pohostením. Po zaujatí miesta sa úderom 14:00 hodiny rozbehla akcia podľa vopred stanoveného programu. Po oficiálnej časti sa do repertoáru dostalo jedlo. Ponúknutý guláš, ako sa hovorí, nemal chybu. Teda bol vynikajúci. Jeho tvorca nám prezradil, že na prípravu sa použilo, vrátane ingrediencií, dvadsať zložiek. A to všetko v tej najlepšej kvalite. Príprava i varenie sa uskutočnilo s láskou a radosťou a aj preto chuť bola vynikajúca. Aj vegetariáni z neho ochutnali.
Pitný režim fungoval na plné obrátky. Pestré druhy tekutín svedčili o širokom sortimente toho, čo je potrebné i žiadúce.
O dobrú náladu sa postarala nielen spomínaná hudobná skupina, ale aj FS Bučina z Pače spolu so starostom obce. Ich pričinením bolo veselo, dalo by sa povedať úžasne. Jedna pieseň za druhou sa striedali a nálada „gradovala“. Čas ubiehal rýchlejšie ako inokedy. Veď okrem zábavy matičiari mali možnosť porozprávať sa, vymeniť si informácie, potešiť z toho, že majú nielen spoločný záujem, milujú svoju vlasť, krajinu, obec, mesto, rodný kraj, ale najmä majú radi všetkých ľudí. Srdečnosť s akou sa u nich stretávame je nezištná, úprimná. So srdcom dokorán pomáhajú, radia, konajú, bavia sa a nič neľutujú.
Ako to vlastne bolo? Povieme si to tak telegraficky ako sme začínali. Bolo veľké očakávanie. Naplnilo sa nadšením. Hlbokými zážitkami. Trvalými spomienkami. Za vydarenú akciu vrelé poďakovanie patrí hlavnému iniciátorovi podujatia Juravi Bernárovi spoločne s celým pracovným kolektívom, Matici slovenskej v Martine, Domu Matice slovenskej v Rožňave a všetkým ľudom dobrej vôle.
Hostitelia svojim činom, prezentáciou naplnili dávno známu myšlienku, poznatok, novším slovom – slogan by sa dalo predať: „Na Pači sa každému páči“. Srdečná vďaka za nádherne prežité odpoludnie.
Dr. Jozef Sabo
FOTOREPORTÁŽ ZO STRETNUTIA
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.