V súčasnosti sa obec Lúčka, ktorá má čosi viac než 250 obyvateľov, týmto historickým miestom aj pýši. Napriek tomu, že prvá svetová vojna takmer zničila pamiatku vybudovanú v 13. storočí a ostali na jej mieste iba holé kamenné múry, reštaurátori a ochranári pamiatok rožňavského okresu ju aspoň zakonzervovali a dali do takého stavu, že dnes môže slúžiť ako pamiatka so širokým významom. Svedčí o tom aj veľký pútač, ktorý stojí na križovatke ciest vedúcich z Rožňavy do Košíc a do Lúčky a stručne oznamuje, čo sa v tejto malej malebnej gemerskej obci nachádza. Husitský kostol. Pred nedávnom o tejto skutočnosti veľmi pekne a zaujímavo napísal v jednom svojom blogu aj Branislav Bajus a priložil i zaujímavé fotografie. To je to, čo som ako príklad cudzinca spomenul na začiatku môjho príspevku.
Nebudem mu robiť veľkú reklamu, hoci by si zaslúžil, ale využijem pri tom fotografie pani Bibiany Bystrenovej z Čiernej Lehoty, ktoré v jednu nedeľu pri svojich cestách po okrese urobila v Lúčke. Možno ani nevedela, akú cennú službu mi spravila, keďže od Lúčky som vzdialený vyše
Na internete som o Lúčke našiel i toto:
"Kostol bol postavený na prelome 13. a 14. storočia. Svojou jedinou loďou sprístupnenou z južnej strany a priamo sa uzatvárajúcou svätyňou, ku ktorej sa zo severnej strany pripája sakristia, patrí medzi typické stredoveké kostoly postavené na Gemeri. Maľby pokrývajúce steny kostola vznikali v rozmedzí 14. a 15. storočia, časť z nich vydržala až do 70. rokov 20. storočia. Kostol stojaci na strategickej vyvýšenine obsadili v 15. storočí husiti (bratrícke vojsko Jána Jiskru z Brandýsa) a prestavali ho na silnú pevnosť. Cintorín obklopujúci kostol obohnali stenou, posilnenou opornými piliermi a v juhozápadnom rohu vystavili malú baštu opatrenú strielňami. Pomenovanie “Husitský kostol” pochádza práve z tohoto obdobia. Počas prvej svetovej vojny dostal kostol zničujúci zásah. Obyvatelia obce tento kostol opustili a uprostred dediny si postavili nový. Kostol bol už uprostred 20. storočia v dosť zlom stave. Po roku 1970 bol spolu s priľahlým múrom zakonzervovaný v dobre rozoznateľnej podobe. Na konzervácií kostola sa aktívne zúčastnilo nemálo domácich obyvateľov.
Priľahlé okolie Slovenského rudohoria a vzácne ticho dotvára pre návštevníkov pôsobivý zážitok z celkovej návštevy. Romantická zrúcanina na kopci nad dedinou spolu s menším cintorínom má vysokú historickú hodnotu a skutočne sa oplatí navštíviť toto miesto.
Ako sa sem dostanete? Zo štátnej cesty Rožňava – Košice ešte pred Soroškou treba odbočiť na prvej križovatke za Krásnohorským Podhradím vľavo – smer na Drnavu. Cesta vedie okolo majestátneho Drieňovca (804 mnm), inak NPR s vápencovou flórou, cez obec Kováčová a pred obcou Lúčka Vás drevená tabuľa nasmeruje vľavo na horný koniec obce."
Starosta obce Lúčka pán Jozef Szabo mi pripomenul, že pamiatku si cenia i v Čechách, kde je známa tiež a priaznivci husitského hnutia každoročne prichádzajú 4. júla ku kostolu a v týchto historických miestach absolvujú aj bohoslužbu i so svojím farárom. Tak tomu bolo aj tohto roku. Drevené lavičky, ktoré sa nachádzajú v lodi kostola sú pripravené aj inokedy poskytnúť návštevníkom, alebo aj veriacim, miesto pre tiché rozjímanie.
Nuž, toľko som chcel pripomenúť tým, ktorí o husitskom kostole v Lúčke vedia, ale ešte v ňom neboli. Ale aj tým, ktorí o jeho existencii doteraz nič nepočuli.
Náš Gemer je bohatý na rôzne cennosti historického, kultúrneho, či prírodného charakteru. Kto ich chce poznať, má množstvo možností, aby spojil príjemné s užitočným i v tomto priestore, kde sa nachádza obec Lúčka. Neďaleko od nej je napr. Drnava, Krásnohorské Podhradie, Krásnohorská Dlhá Lúka, Uhorná, ale aj iné obce od Rožňavy na východ, ktoré takéto cennosti ukrývajú pre každého, kto k nim zavíta.
Text: Ondrej Doboš
Fotografie: Bibiana Bystrenová
FOTOGRAFIE:
{gallery}kultura/lucka{/gallery}
{jcomments on}

































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.