V súčasnosti sa obec Lúčka, ktorá má čosi viac než 250 obyvateľov, týmto historickým miestom aj pýši. Napriek tomu, že prvá svetová vojna takmer zničila pamiatku vybudovanú v 13. storočí a ostali na jej mieste iba holé kamenné múry, reštaurátori a ochranári pamiatok rožňavského okresu ju aspoň zakonzervovali a dali do takého stavu, že dnes môže slúžiť ako pamiatka so širokým významom. Svedčí o tom aj veľký pútač, ktorý stojí na križovatke ciest vedúcich z Rožňavy do Košíc a do Lúčky a stručne oznamuje, čo sa v tejto malej malebnej gemerskej obci nachádza. Husitský kostol. Pred nedávnom o tejto skutočnosti veľmi pekne a zaujímavo napísal v jednom svojom blogu aj Branislav Bajus a priložil i zaujímavé fotografie. To je to, čo som ako príklad cudzinca spomenul na začiatku môjho príspevku.
Nebudem mu robiť veľkú reklamu, hoci by si zaslúžil, ale využijem pri tom fotografie pani Bibiany Bystrenovej z Čiernej Lehoty, ktoré v jednu nedeľu pri svojich cestách po okrese urobila v Lúčke. Možno ani nevedela, akú cennú službu mi spravila, keďže od Lúčky som vzdialený vyše
Na internete som o Lúčke našiel i toto:
"Kostol bol postavený na prelome 13. a 14. storočia. Svojou jedinou loďou sprístupnenou z južnej strany a priamo sa uzatvárajúcou svätyňou, ku ktorej sa zo severnej strany pripája sakristia, patrí medzi typické stredoveké kostoly postavené na Gemeri. Maľby pokrývajúce steny kostola vznikali v rozmedzí 14. a 15. storočia, časť z nich vydržala až do 70. rokov 20. storočia. Kostol stojaci na strategickej vyvýšenine obsadili v 15. storočí husiti (bratrícke vojsko Jána Jiskru z Brandýsa) a prestavali ho na silnú pevnosť. Cintorín obklopujúci kostol obohnali stenou, posilnenou opornými piliermi a v juhozápadnom rohu vystavili malú baštu opatrenú strielňami. Pomenovanie “Husitský kostol” pochádza práve z tohoto obdobia. Počas prvej svetovej vojny dostal kostol zničujúci zásah. Obyvatelia obce tento kostol opustili a uprostred dediny si postavili nový. Kostol bol už uprostred 20. storočia v dosť zlom stave. Po roku 1970 bol spolu s priľahlým múrom zakonzervovaný v dobre rozoznateľnej podobe. Na konzervácií kostola sa aktívne zúčastnilo nemálo domácich obyvateľov.
Priľahlé okolie Slovenského rudohoria a vzácne ticho dotvára pre návštevníkov pôsobivý zážitok z celkovej návštevy. Romantická zrúcanina na kopci nad dedinou spolu s menším cintorínom má vysokú historickú hodnotu a skutočne sa oplatí navštíviť toto miesto.
Ako sa sem dostanete? Zo štátnej cesty Rožňava – Košice ešte pred Soroškou treba odbočiť na prvej križovatke za Krásnohorským Podhradím vľavo – smer na Drnavu. Cesta vedie okolo majestátneho Drieňovca (804 mnm), inak NPR s vápencovou flórou, cez obec Kováčová a pred obcou Lúčka Vás drevená tabuľa nasmeruje vľavo na horný koniec obce."
Starosta obce Lúčka pán Jozef Szabo mi pripomenul, že pamiatku si cenia i v Čechách, kde je známa tiež a priaznivci husitského hnutia každoročne prichádzajú 4. júla ku kostolu a v týchto historických miestach absolvujú aj bohoslužbu i so svojím farárom. Tak tomu bolo aj tohto roku. Drevené lavičky, ktoré sa nachádzajú v lodi kostola sú pripravené aj inokedy poskytnúť návštevníkom, alebo aj veriacim, miesto pre tiché rozjímanie.
Nuž, toľko som chcel pripomenúť tým, ktorí o husitskom kostole v Lúčke vedia, ale ešte v ňom neboli. Ale aj tým, ktorí o jeho existencii doteraz nič nepočuli.
Náš Gemer je bohatý na rôzne cennosti historického, kultúrneho, či prírodného charakteru. Kto ich chce poznať, má množstvo možností, aby spojil príjemné s užitočným i v tomto priestore, kde sa nachádza obec Lúčka. Neďaleko od nej je napr. Drnava, Krásnohorské Podhradie, Krásnohorská Dlhá Lúka, Uhorná, ale aj iné obce od Rožňavy na východ, ktoré takéto cennosti ukrývajú pre každého, kto k nim zavíta.
Text: Ondrej Doboš
Fotografie: Bibiana Bystrenová
FOTOGRAFIE:
{gallery}kultura/lucka{/gallery}
{jcomments on}

































Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku.
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc –
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya.
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).