- Vaše detstvo je spojené s týmto miestom, ale kedy ste na Krásnej Hôrke boli naposledy?
Vlani. Ešte som myslel na to, prečo nevyrúbali stromy na západnej strane... Ale, samozrejme, ťažko teraz hľadať vinníka. Dúfam, že to nevybičuje žiadne hlúpe emócie. V každom prípade je to však obrovská škoda Dokonca mi volali aj ľudia zo zámoria, hovorí o tom celý svet. Veď Krásna Hôrka je jeden z našich najvýznamnejších hradov. A v pohnutej histórii Uhorska zohrala úžasnú úlohu.
- Čo znamenala pre vás osobne?
-
Predovšetkým pre mňa znamená detstvo. Som starý Prešporák, no ako sedemročný som sa dostal do Betliara. Našu rodinu tam vysídlili v rámci „akcie B“. „Vďaka“ tomu som spoznal aj Krásnu Hôrku a vôbec celý Gemer. Moja matka bola profesorka kunsthistórie na univerzite a v tých ťažkých časoch poslucháčov dotiahla do terénu a ja ako malý chlapec som s nimi chodil, no všetko som ako dieťa vnímal najmä ako dobrodružstvo.
- Pre vašu mamu to však zrejme také dobrodružné nebolo...
Pre matku to násilné vysťahovanie muselo byť strašné. Šťastie v nešťastí však bolo to, že jej pobyt v Betliari a na Krásnej Hôrke bol prínosom pre Slovensko. Ona bola „blázon do Slovenska“. Milovala ho. Keď som sa jej pýtal, prečo neemigrovala ako mnohí iní, odpovedala mi: Kapitán by nemal opúšťať svoju loď.
-
Práve vďaka nej sa zachovali vzácne historické zbierky nielen na Krásnej Hôrke, ale aj v Betliari.
Áno, venovala sa aj neskutočným detailom. Napríklad dala miestnym stolárom vyrobiť lafety pre malé delá...
Dokázala veľké veci. Napríklad v betliarskom parku je slobodomurársky pavilón. Predstavte si, v 50. rokoch sa zasadila o to, aby sa obnovil. Presvedčila súdruhov o tom, že išlo o remeselný spolok a musíme naň byť hrdí. V tých najhorších časoch! Bol to taký trójsky kôň (smiech).- Ako vás, Prešporákov, prijali na Gemeri?
Povedal by som to tak schopenhauerovsky: nedal som sa. Ale spoznali sme tam napríklad aj jedného pána, miestni ho volali Kiss báči. Zlé jazyky hovorili, že to bol ľavoboček niektorého z Andrássyovcov. On absolútne ignoroval prišelcov, bol úplne verný Andrássyovcom. Keď však spoznal matku a videl, ako ju to celé chytilo za srdce, úplne sa zmenil jeho postoj k nám. Učil ma jazdiť na koni a podobne.
- Boli ste však veľmi mladý, keď ste odišli z Bratislavy...
Pre mňa to bolo spoznávanie niečoho iného, nového. Aj keď sme bývali v niekdajších maštaliach a najprv tam ani nebola elektrina. Pamätám si, že keď som chytil tú starú mosadznú kľučku, primrzla mi k nej ruka.
- Napriek tomu sa Krásna Hôrka stala vaším druhým domovom?
Presne tak.
- Čo vám tam najviac prirástlo k srdcu?
Ako dieťa ma priťahovali všetky veci súvisiace s armádou, vojskom, so zbraňami. Naopak, veľmi skľučujúco na mňa pôsobilo mauzóleum manželky Dionýza Andrássyho. Zaujímavé, že múmie Žofie Serédyovej som sa nebál (smiech). Mimochodom, zaujímavosťou hradu je aj druh klarinetu tárogató, ktorý je úplne ojedinelý. Niekoľko ich tam bolo, dúfam, že sa im nič nestalo.
- Máte odvahu ísť sa teraz pozrieť na hrad?
Na jar sa tam určite chystám. Radšej by som však hrad však videl, až keď už bude opravený. Dúfajme, že bude! Obávam sa, aby sa to nejako „nerozplynulo“...
- Budete sa na opravách aj nejako osobne podieľať?
Nie, ale budem to sledovať a niečím určite prispejem.

(Zdroj: HN - Alžbeta Pňačeková, Mária Mlaková)

































„Tento hrad je pre mňa synonymom detstva a domova,“ tvrdí rodený „Prešporák“ Peter Günther.
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a