... odpočívajú tu tí, ktorí sa tu narodili, žili, pracovali, umierali. Povedzme si na začiatok, že v terajšom cintoríne v Ratkovej sa pochováva od r. 1707, kedy „urodzená rodina“ Balczer-Galli darovala mestu pozemok na tieto účely. Prijmime skutočnosť, že predtým sa pochovávalo pri kostoloch podľa starej kresťanskej historickej tradície. Pripomeňme si i to, že budova ratkovskej fary i školy boli postavené podstatne západnejšie, tam, kde je doteraz, tzv. „Kňazova studňa“, ktorá svoje pomenovanie dostala od príbytku kňaza - teda od fary. (Upozorňuje na to farár Ondrej Šmál (1706-1766). Architektonická situácia, ako ju poznáme dnes, vznikla až po prvom požiari Ratkovej r. 1692, Terajší ratkovský cintorín má časť, ktorá sa nazýva „starý cintorín“ a časť nazývanú „nový cintorín“. Nevymedzené prechádzajú jedna časť do druhej. Od r. 1707 spočívajú tu generácie ratkovských „mešťanov“ (oppida) a neskoršie občanov obce. Postupne milosrdný čas „zarovnáva“ reliéf hrobov s terénom a stáva sa miestom nového pochovávania. V starej časti je ešte pár kamenných pomníkov z predelu rokov okolo 1780 - 1800 so skoro nečitateľnými latinskými nápismi. Sú to hroby generácie našich už neidentifikovateľných Ratkovčanov, ktorí kedysi vytvárali obraz tohto v minulosti zaujímavého mestečka. Ale, priam už vedľa sú hroby mladšej generácie predkov (našich prarodičov, starých rodičov, rodičov, ktorých sme poznali a z ktorých mnohé sa identifikujú peknými, dôstojnými a pôsobivými pomníkmi novšieho a dnešného štýlu. K týmto posledným sa rokmi vraciame, aby sme si ich cez nespochybniteľnú spomienku sprítomňovali v tichom rozjímaní. Na týchto všetkých nežijúcich Ratkovčanov som myslel v úcte, keď sa chcem konkrétne zmieniť o osobnostiach tu spočívajúcich, ktoré zasiahli do kultúrnej histórie nielen lokálnej. Cez historický exkurz len myšlienkovým tryskom sa chcem dotknúť a zdôrazniť význam, osobitosť, vážnosť niektorých postáv, ktorých mená nachádzam v písomnej forme nielen v historicko-literárnom kontexte. Sú to:
Samuel Bradovka (1744-1848), ratkovský farár, ktorý s nesmiernym osobným úsilím sa zaslúžil o znovu vybudovanie ratkovského chrámu po zničujúcom požiari r. 1827, vynikajúci kazateľ, autor niekoľkých latinských textov na cirkevných objektoch v Ratkovej i vo vnútri chrámu. Má štylizovaný neoklasicistický pomník, tvarovo identický pomník jeho manželky padol za obeť vandalom asi pred dvoma rokmi.
August Šulek (1820-1890), ratkovský farár, prenasledovaný národovec, autor Ratkovského memoranda. Na jeho pomníku je nápis: Na vinici pána 42 liet horlivo pracoval, / svojich až do konca úprimne miloval / preto oni drahú pamäť mu zvečnili. / Dcéra a zať pomník tento postavili. Jeho rozsiahla účasť v cirkvi aj pre vec národnú v obrodeneckom období je nad rámec tejto stručnej štúdie.
Samuel Zachar (1865-1905), ratkovský farár. Zaslúžil sa v rokoch svojho pôsobenia v Ratkovej o rozvoj a modernizáciu obce v spolupráci s krajinskou úverovou spoločnosťou „Orsák“, hlavne pri inštalovaní vodnej turbíny na česanie ovčej vlny, výrobu priadze a súkna. Aktívny v senioráte ako ratkovský dekan. Vynikal ako výborný rečník.
Pavol Dobšinský (1788-1896), farár cirkvi sirkovsko-turčockej. Otec spisovateľa, prekladateľa, folkloristu, zberateľa ľudových povestí, drienčanského farára Pavla Emanuela Dobšinského (1828-1885).
V starej časti cintorína je kdesi pochovaný farár Johannes Nicolaides (Ján Nikolaj), zomrel r. 1725, jeho hrob nie je známy. V Ratkovej spočívajú i kosti farárov zo staršieho obdobia: Georgius Kapiri, zomrel r. 1685 a Johannes Vietoris, zomrel v r. 1609. Museli byť pochovaní na inom, dnes už neznámom pohrebisku - najpravdepodobnejšie v areáli kostola.
V Ratkovej zomrel r. 1766 farár a historik Ondrej Šmál, a r. 1819 farár Fridrich Koroni. (Budú predmetom inej témy.)
Ján Márton (Johanes Martinus), úradník stoličného – slúžnovského úradu v Ratkovej (notár - „fiškus“), slúžny v rokoch 1826 - 1849. Zanechal „historizujúce poznámky“, z ktorých čerpal aj ratkovský kronikár Ondrej Gallay (1896-1967). Na štylizovanom pomníku z kovového odliatku má skromný nápis v maďarčine s archaickými prvkami, (v preklade: Spomienka pre milovaných rodičov Jána Mártona a Kubínyiovú Barboru s pokornou vďakou od dcéry).
Lajos Líbay, lekár. Pomník – liatinový odliatok so zle čitateľným maďarským nápisom. V tradícii zostáva (poznámka autora MĎ: informáciu mi dal ešte v r. 1963 MUDr. Július Selecký (Švarc), bývalý ratkovský obvodný lekár v rokoch 1923 až 1939), že išlo o výborného lekára, ktorý vykonával pitvy a pravdepodobne zomrel nakazený infekciou pri výkone povolania.
V severnej časti „starého“ cintorína skoro v rohu neďaleko zadného vchodu do cintorína z Novej ulice sú pravdepodobne vôbec najstaršie hroby. Tri. Prikryté pozdĺžnym „náhrobným kameňom“ pravdepodobne z pieskovca. V priečelí majú vytesané reliéfy lebky a nad nimi v polkruhu latinské ANNO, ale dátum už v mojich študentských rokoch nebol čitateľný. Odvtedy reliéf pozdĺžneho náhrobného kameňa ďalej podliehal erózii počasím aj ľudskou aktivitou (hádzali sa tam odpadky z hrobov, konáre, smeti atď.). Domnievam sa, že to mohli byť prvé hroby členov zemianskej rodiny Balczer-Galli, ktorá darovala pozemok zo svojho majetku mestečku Ratkovej. Posledný známy člen tohto rodu bol Matej Balczer-Galli, zomrel r. 1695 a jeho manželka Judita, rodená Bubenko r. 1753. Mali syna Andreja. Týmito rokmi sa tieto mená z histórie Ratkovej vytrácajú.
Len asi štyri metre vzdialený nachádza sa skromný malý mramorový pomníček s maďarským nápisom, veľmi zle čitateľným, dá sa ako-tak vylúštiť meno Samuel – Draškóczi,
aj rok asi 1847. Písal som o ňom v článku „Z histórie starej Ratkovej (vzťahy, vplyv a účasť šľachty – feudálov)“ (http://www.nasaratkova.weblahko.sk/Miro-Durinda-o-Ratkovej.html). Je to hrob posledného člena barónskeho rodu Dražkócziovcov, žijúceho v Ratkovej, ktorí vlastnili veľmi veľkú časť majetku mesta pred rokom 1849. Potom ich sídlo (kúriu) odkúpilo mesto Ratková, potomkovia sa odsťahovali (Fayovci).
Ako žiaci základných škôl starali sme sa pod dohľadom riaditeľa školy Ľudovíta Lašána aj o pomníky rodičov spisovateľa, básnika, evanjelického farára a biskupa Daniela Bacháta (1840-1906), ratkovského rodáka. Na pomníku jeho matky bol nápis pochádzajúci od autora - syna Daniela Bacháta tohto znenia: Pomníku rci čí zde kosti / Koho zde hledat máme / Rekni že tu leží Matka / Již u dvu synu památka / Zustane až do večnosti / Až kím se tam shledáme / Mária Bachát, narodená 1817 Rodená Kovács, zemrela 1857
Pomník Bachátovej matky podľahol deštrukcii pred niekoľkými rokmi pri upratovacích prácach na cintoríne (leží polámaný).
Pred záverom sa pristavím pri menách tu pochovaných našich ratkovských učiteľov, ktorí rozdávali vzdelanie celým generáciám žiakov z Ratkovej i okolia: r. 1892 zomrel učiteľ Samuel Káres, bol ešte učiteľom našich starých rodičov, ale aj učiteľom žiakov, ktorí v sedemdesiatych rokoch 19. storočia odchádzali z Ratkovej študovať na Prvé slovenské evanjelické revúcke gymnázium, učiteľ Ján Daniš, učil našich starých rodičov, ale i rodičov -zomrel r. 1911, r. 1923 zomrel učiteľ Samuel Klincko, učil našich rodičov, r.1923 zomrel Karol Krokavec, učiteľ našich rodičov aj starých rodičov. V roku 1964 zomrel učiteľ Ján Klincko, učil moju, ale i staršiu a aj o niečo mladšiu generáciu. Výrazne celé roky ovplyvňoval miestnu kultúru, vydal knihu „Od Rawy Ruskej po Krakow“. Roku 1967 zomrel učiteľ Ondrej Gallay,
učil v Ratkovej od r. 1923, bol dlhoročným kronikárom obce. Je tu pochovaný učiteľ Ján Koska, učiteľka Júlia Tomečková, Božena Bakošová, učiteľka Ing. Margita Tokárová, učiteľ Ladislav Eštók, Ivan Ďurinda, Pavol Klincko.Odpočíva tu učiteľ Ing. Vladimír Sucháč, ktorý sa i v iných funkciách mimoriadne zaslúžil o rozvoj Ratkovej. Zo starej generácie ratkovských učiteľov (rectorov), je v Ratkovej pochovaný Mathias Fabritius, zomrel r. 1664 a David Bodó, zomrel r. 1709. V miestnych funkciách sa o rozvoj Ratkovej zaslúžili aj notár Teodor Krokavec, Július Krokavec a mnohí nemenovaní richtári rôznych minulých období. Spomeňme i magistra - lekárnika Murakoziho, staral sa o zdravie našich občanov v prvej tretine 20. storočia. Nezabudnime na Ondreja Kraľa st., podnikavého mešťana, ktorý svoj talent uplatnil už v r.1814 založením Ratkovskej kupecko – povozníckej spoločnosti Orsák - na spôsob iných miest (Kameňany, Muráň) - uvádzajú Slovenskie národnie noviny z r. 1847.
Neďaleko vchodu do cintorína, neďaleko od novostavby Domu smútku je pochovaný účastník ozbrojeného odporu proti nemeckej armáde po likvidácii SNP v jeseni r. 1944 - František Klempa. Tiež mu má patriť moment pristavenia.
Putovanie neviem skončiť bez sentimentu. Všetkým z nás náš cintorín vracia tú neopakovateľnú atmosféru blízkosti našich najmilších, celú paletu spomínaní, ale i ducha odbehnutých čias. Mňa nevynímajúc:
Miroslav Ďurinda
SMUTNÉ POHĽADY NA POMNÍKY V RATKOVSKOM CINTORÍNE
{gallery}kultura/ratkova/cintorin{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.