Terajší ratkovský cintorín má časť, ktorá sa nazýva „starý cintorín“ a časť nazývanú „nový cintorín“. Nevymedzené prechádzajú jedna časť do druhej. Od r. 1707 spočívajú tu generácie ratkovských „mešťanov“ (oppida) a neskoršie občanov obce. Postupne milosrdný čas „zarovnáva“ reliéf hrobov s terénom a stáva sa miestom nového pochovávania. V starej časti je ešte pár kamenných pomníkov z predelu rokov okolo 1780 - 1800 so skoro nečitateľnými latinskými nápismi. Sú to hroby generácie našich už neidentifikovateľných Ratkovčanov, ktorí kedysi vytvárali obraz tohto v minulosti zaujímavého mestečka. Ale, priam už vedľa sú hroby mladšej generácie predkov (našich prarodičov, starých rodičov, rodičov, ktorých sme poznali a z ktorých mnohé sa identifikujú peknými, dôstojnými a pôsobivými pomníkmi novšieho a dnešného štýlu. K týmto posledným sa rokmi vraciame, aby sme si ich cez nespochybniteľnú spomienku sprítomňovali v tichom rozjímaní. Na týchto všetkých nežijúcich Ratkovčanov som myslel v úcte, keď sa chcem konkrétne zmieniť o osobnostiach tu spočívajúcich, ktoré zasiahli do kultúrnej histórie nielen lokálnej. Cez historický exkurz len myšlienkovým tryskom sa chcem dotknúť a zdôrazniť význam, osobitosť, vážnosť niektorých postáv, ktorých mená nachádzam v písomnej forme nielen v historicko-literárnom kontexte. Sú to:
Samuel Bradovka (1744-1848), ratkovský farár, ktorý s nesmiernym osobným úsilím sa zaslúžil o znovu vybudovanie ratkovského chrámu po zničujúcom požiari r. 1827, vynikajúci kazateľ, autor niekoľkých latinských textov na cirkevných objektoch v Ratkovej i vo vnútri chrámu. Má štylizovaný neoklasicistický pomník, tvarovo identický pomník jeho manželky padol za obeť vandalom asi pred dvoma rokmi.
August Šulek (1820-1890), ratkovský farár, prenasledovaný národovec, autor Ratkovského memoranda. Na jeho pomníku je nápis: Na vinici pána 42 liet horlivo pracoval, / svojich až do konca úprimne miloval / preto oni drahú pamäť mu zvečnili. / Dcéra a zať pomník tento postavili. Jeho rozsiahla účasť v cirkvi aj pre vec národnú v obrodeneckom období je nad rámec tejto stručnej štúdie.
Samuel Zachar (1865-1905), ratkovský farár. Zaslúžil sa v rokoch svojho pôsobenia v Ratkovej o rozvoj a modernizáciu obce v spolupráci s krajinskou úverovou spoločnosťou „Orsák“, hlavne pri inštalovaní vodnej turbíny na česanie ovčej vlny, výrobu priadze a súkna. Aktívny v senioráte ako ratkovský dekan. Vynikal ako výborný rečník.
Pavol Dobšinský (1788-1896), farár cirkvi sirkovsko-turčockej. Otec spisovateľa, prekladateľa, folkloristu, zberateľa ľudových povestí, drienčanského farára Pavla Emanuela Dobšinského (1828-1885).
V starej časti cintorína je kdesi pochovaný farár Johannes Nicolaides (Ján Nikolaj), zomrel r. 1725, jeho hrob nie je známy. V Ratkovej spočívajú i kosti farárov zo staršieho obdobia: Georgius Kapiri, zomrel r. 1685 a Johannes Vietoris, zomrel v r. 1609. Museli byť pochovaní na inom, dnes už neznámom pohrebisku - najpravdepodobnejšie v areáli kostola.
V Ratkovej zomrel r. 1766 farár a historik Ondrej Šmál, a r. 1819 farár Fridrich Koroni. (Budú predmetom inej témy.)
Ján Márton (Johanes Martinus), úradník stoličného – slúžnovského úradu v Ratkovej (notár - „fiškus“), slúžny v rokoch 1826 - 1849. Zanechal „historizujúce poznámky“, z ktorých čerpal aj ratkovský kronikár Ondrej Gallay (1896-1967). Na štylizovanom pomníku z kovového odliatku má skromný nápis v maďarčine s archaickými prvkami, (v preklade: Spomienka pre milovaných rodičov Jána Mártona a Kubínyiovú Barboru s pokornou vďakou od dcéry).
Lajos Líbay, lekár. Pomník – liatinový odliatok so zle čitateľným maďarským nápisom. V tradícii zostáva (poznámka autora MĎ: informáciu mi dal ešte v r. 1963 MUDr. Július Selecký (Švarc), bývalý ratkovský obvodný lekár v rokoch 1923 až 1939), že išlo o výborného lekára, ktorý vykonával pitvy a pravdepodobne zomrel nakazený infekciou pri výkone povolania.
V severnej časti „starého“ cintorína skoro v rohu neďaleko zadného vchodu do cintorína z Novej ulice sú pravdepodobne vôbec najstaršie hroby. Tri. Prikryté pozdĺžnym „náhrobným kameňom“ pravdepodobne z pieskovca. V priečelí majú vytesané reliéfy lebky a nad nimi v polkruhu latinské ANNO, ale dátum už v mojich študentských rokoch nebol čitateľný. Odvtedy reliéf pozdĺžneho náhrobného kameňa ďalej podliehal erózii počasím aj ľudskou aktivitou (hádzali sa tam odpadky z hrobov, konáre, smeti atď.). Domnievam sa, že to mohli byť prvé hroby členov zemianskej rodiny Balczer-Galli, ktorá darovala pozemok zo svojho majetku mestečku Ratkovej. Posledný známy člen tohto rodu bol Matej Balczer-Galli, zomrel r. 1695 a jeho manželka Judita, rodená Bubenko r. 1753. Mali syna Andreja. Týmito rokmi sa tieto mená z histórie Ratkovej vytrácajú.
Len asi štyri metre vzdialený nachádza sa skromný malý mramorový pomníček s maďarským nápisom, veľmi zle čitateľným, dá sa ako-tak vylúštiť meno Samuel – Draškóczi,
aj rok asi 1847. Písal som o ňom v článku „Z histórie starej Ratkovej (vzťahy, vplyv a účasť šľachty – feudálov)“ (http://www.nasaratkova.weblahko.sk/Miro-Durinda-o-Ratkovej.html). Je to hrob posledného člena barónskeho rodu Dražkócziovcov, žijúceho v Ratkovej, ktorí vlastnili veľmi veľkú časť majetku mesta pred rokom 1849. Potom ich sídlo (kúriu) odkúpilo mesto Ratková, potomkovia sa odsťahovali (Fayovci).
Ako žiaci základných škôl starali sme sa pod dohľadom riaditeľa školy Ľudovíta Lašána aj o pomníky rodičov spisovateľa, básnika, evanjelického farára a biskupa Daniela Bacháta (1840-1906), ratkovského rodáka. Na pomníku jeho matky bol nápis pochádzajúci od autora - syna Daniela Bacháta tohto znenia: Pomníku rci čí zde kosti / Koho zde hledat máme / Rekni že tu leží Matka / Již u dvu synu památka / Zustane až do večnosti / Až kím se tam shledáme / Mária Bachát, narodená 1817 Rodená Kovács, zemrela 1857
Pomník Bachátovej matky podľahol deštrukcii pred niekoľkými rokmi pri upratovacích prácach na cintoríne (leží polámaný).
Pred záverom sa pristavím pri menách tu pochovaných našich ratkovských učiteľov, ktorí rozdávali vzdelanie celým generáciám žiakov z Ratkovej i okolia: r. 1892 zomrel učiteľ Samuel Káres, bol ešte učiteľom našich starých rodičov, ale aj učiteľom žiakov, ktorí v sedemdesiatych rokoch 19. storočia odchádzali z Ratkovej študovať na Prvé slovenské evanjelické revúcke gymnázium, učiteľ Ján Daniš, učil našich starých rodičov, ale i rodičov -zomrel r. 1911, r. 1923 zomrel učiteľ Samuel Klincko, učil našich rodičov, r.1923 zomrel Karol Krokavec, učiteľ našich rodičov aj starých rodičov. V roku 1964 zomrel učiteľ Ján Klincko, učil moju, ale i staršiu a aj o niečo mladšiu generáciu. Výrazne celé roky ovplyvňoval miestnu kultúru, vydal knihu „Od Rawy Ruskej po Krakow“. Roku 1967 zomrel učiteľ Ondrej Gallay,
učil v Ratkovej od r. 1923, bol dlhoročným kronikárom obce. Je tu pochovaný učiteľ Ján Koska, učiteľka Júlia Tomečková, Božena Bakošová, učiteľka Ing. Margita Tokárová, učiteľ Ladislav Eštók, Ivan Ďurinda, Pavol Klincko.Odpočíva tu učiteľ Ing. Vladimír Sucháč, ktorý sa i v iných funkciách mimoriadne zaslúžil o rozvoj Ratkovej. Zo starej generácie ratkovských učiteľov (rectorov), je v Ratkovej pochovaný Mathias Fabritius, zomrel r. 1664 a David Bodó, zomrel r. 1709. V miestnych funkciách sa o rozvoj Ratkovej zaslúžili aj notár Teodor Krokavec, Július Krokavec a mnohí nemenovaní richtári rôznych minulých období. Spomeňme i magistra - lekárnika Murakoziho, staral sa o zdravie našich občanov v prvej tretine 20. storočia. Nezabudnime na Ondreja Kraľa st., podnikavého mešťana, ktorý svoj talent uplatnil už v r.1814 založením Ratkovskej kupecko – povozníckej spoločnosti Orsák - na spôsob iných miest (Kameňany, Muráň) - uvádzajú Slovenskie národnie noviny z r. 1847.
Neďaleko vchodu do cintorína, neďaleko od novostavby Domu smútku je pochovaný účastník ozbrojeného odporu proti nemeckej armáde po likvidácii SNP v jeseni r. 1944 - František Klempa. Tiež mu má patriť moment pristavenia.
Putovanie neviem skončiť bez sentimentu. Všetkým z nás náš cintorín vracia tú neopakovateľnú atmosféru blízkosti našich najmilších, celú paletu spomínaní, ale i ducha odbehnutých čias. Mňa nevynímajúc:
Miroslav Ďurinda
SMUTNÉ POHĽADY NA POMNÍKY V RATKOVSKOM CINTORÍNE
{gallery}kultura/ratkova/cintorin{/gallery}
{jcomments on}

































... odpočívajú tu tí, ktorí sa tu narodili, žili, pracovali, umierali. Povedzme si na začiatok, že v terajšom cintoríne v Ratkovej sa pochováva od r. 1707, kedy „urodzená rodina“ Balczer-Galli darovala mestu pozemok na tieto účely. Prijmime skutočnosť, že predtým sa pochovávalo pri kostoloch podľa starej kresťanskej historickej tradície. Pripomeňme si i to, že budova ratkovskej fary i školy boli postavené podstatne západnejšie, tam, kde je doteraz, tzv. „Kňazova studňa“, ktorá svoje pomenovanie dostala od príbytku kňaza - teda od fary. (Upozorňuje na to farár Ondrej Šmál (1706-1766). Architektonická situácia, ako ju poznáme dnes, vznikla až po prvom požiari Ratkovej r. 1692,
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-