... odpočívajú tu tí, ktorí sa tu narodili, žili, pracovali, umierali. Povedzme si na začiatok, že v terajšom cintoríne v Ratkovej sa pochováva od r. 1707, kedy „urodzená rodina“ Balczer-Galli darovala mestu pozemok na tieto účely. Prijmime skutočnosť, že predtým sa pochovávalo pri kostoloch podľa starej kresťanskej historickej tradície. Pripomeňme si i to, že budova ratkovskej fary i školy boli postavené podstatne západnejšie, tam, kde je doteraz, tzv. „Kňazova studňa“, ktorá svoje pomenovanie dostala od príbytku kňaza - teda od fary. (Upozorňuje na to farár Ondrej Šmál (1706-1766). Architektonická situácia, ako ju poznáme dnes, vznikla až po prvom požiari Ratkovej r. 1692, Terajší ratkovský cintorín má časť, ktorá sa nazýva „starý cintorín“ a časť nazývanú „nový cintorín“. Nevymedzené prechádzajú jedna časť do druhej. Od r. 1707 spočívajú tu generácie ratkovských „mešťanov“ (oppida) a neskoršie občanov obce. Postupne milosrdný čas „zarovnáva“ reliéf hrobov s terénom a stáva sa miestom nového pochovávania. V starej časti je ešte pár kamenných pomníkov z predelu rokov okolo 1780 - 1800 so skoro nečitateľnými latinskými nápismi. Sú to hroby generácie našich už neidentifikovateľných Ratkovčanov, ktorí kedysi vytvárali obraz tohto v minulosti zaujímavého mestečka. Ale, priam už vedľa sú hroby mladšej generácie predkov (našich prarodičov, starých rodičov, rodičov, ktorých sme poznali a z ktorých mnohé sa identifikujú peknými, dôstojnými a pôsobivými pomníkmi novšieho a dnešného štýlu. K týmto posledným sa rokmi vraciame, aby sme si ich cez nespochybniteľnú spomienku sprítomňovali v tichom rozjímaní. Na týchto všetkých nežijúcich Ratkovčanov som myslel v úcte, keď sa chcem konkrétne zmieniť o osobnostiach tu spočívajúcich, ktoré zasiahli do kultúrnej histórie nielen lokálnej. Cez historický exkurz len myšlienkovým tryskom sa chcem dotknúť a zdôrazniť význam, osobitosť, vážnosť niektorých postáv, ktorých mená nachádzam v písomnej forme nielen v historicko-literárnom kontexte. Sú to:
Samuel Bradovka (1744-1848), ratkovský farár, ktorý s nesmiernym osobným úsilím sa zaslúžil o znovu vybudovanie ratkovského chrámu po zničujúcom požiari r. 1827, vynikajúci kazateľ, autor niekoľkých latinských textov na cirkevných objektoch v Ratkovej i vo vnútri chrámu. Má štylizovaný neoklasicistický pomník, tvarovo identický pomník jeho manželky padol za obeť vandalom asi pred dvoma rokmi.
August Šulek (1820-1890), ratkovský farár, prenasledovaný národovec, autor Ratkovského memoranda. Na jeho pomníku je nápis: Na vinici pána 42 liet horlivo pracoval, / svojich až do konca úprimne miloval / preto oni drahú pamäť mu zvečnili. / Dcéra a zať pomník tento postavili. Jeho rozsiahla účasť v cirkvi aj pre vec národnú v obrodeneckom období je nad rámec tejto stručnej štúdie.
Samuel Zachar (1865-1905), ratkovský farár. Zaslúžil sa v rokoch svojho pôsobenia v Ratkovej o rozvoj a modernizáciu obce v spolupráci s krajinskou úverovou spoločnosťou „Orsák“, hlavne pri inštalovaní vodnej turbíny na česanie ovčej vlny, výrobu priadze a súkna. Aktívny v senioráte ako ratkovský dekan. Vynikal ako výborný rečník.
Pavol Dobšinský (1788-1896), farár cirkvi sirkovsko-turčockej. Otec spisovateľa, prekladateľa, folkloristu, zberateľa ľudových povestí, drienčanského farára Pavla Emanuela Dobšinského (1828-1885).
V starej časti cintorína je kdesi pochovaný farár Johannes Nicolaides (Ján Nikolaj), zomrel r. 1725, jeho hrob nie je známy. V Ratkovej spočívajú i kosti farárov zo staršieho obdobia: Georgius Kapiri, zomrel r. 1685 a Johannes Vietoris, zomrel v r. 1609. Museli byť pochovaní na inom, dnes už neznámom pohrebisku - najpravdepodobnejšie v areáli kostola.
V Ratkovej zomrel r. 1766 farár a historik Ondrej Šmál, a r. 1819 farár Fridrich Koroni. (Budú predmetom inej témy.)
Ján Márton (Johanes Martinus), úradník stoličného – slúžnovského úradu v Ratkovej (notár - „fiškus“), slúžny v rokoch 1826 - 1849. Zanechal „historizujúce poznámky“, z ktorých čerpal aj ratkovský kronikár Ondrej Gallay (1896-1967). Na štylizovanom pomníku z kovového odliatku má skromný nápis v maďarčine s archaickými prvkami, (v preklade: Spomienka pre milovaných rodičov Jána Mártona a Kubínyiovú Barboru s pokornou vďakou od dcéry).
Lajos Líbay, lekár. Pomník – liatinový odliatok so zle čitateľným maďarským nápisom. V tradícii zostáva (poznámka autora MĎ: informáciu mi dal ešte v r. 1963 MUDr. Július Selecký (Švarc), bývalý ratkovský obvodný lekár v rokoch 1923 až 1939), že išlo o výborného lekára, ktorý vykonával pitvy a pravdepodobne zomrel nakazený infekciou pri výkone povolania.
V severnej časti „starého“ cintorína skoro v rohu neďaleko zadného vchodu do cintorína z Novej ulice sú pravdepodobne vôbec najstaršie hroby. Tri. Prikryté pozdĺžnym „náhrobným kameňom“ pravdepodobne z pieskovca. V priečelí majú vytesané reliéfy lebky a nad nimi v polkruhu latinské ANNO, ale dátum už v mojich študentských rokoch nebol čitateľný. Odvtedy reliéf pozdĺžneho náhrobného kameňa ďalej podliehal erózii počasím aj ľudskou aktivitou (hádzali sa tam odpadky z hrobov, konáre, smeti atď.). Domnievam sa, že to mohli byť prvé hroby členov zemianskej rodiny Balczer-Galli, ktorá darovala pozemok zo svojho majetku mestečku Ratkovej. Posledný známy člen tohto rodu bol Matej Balczer-Galli, zomrel r. 1695 a jeho manželka Judita, rodená Bubenko r. 1753. Mali syna Andreja. Týmito rokmi sa tieto mená z histórie Ratkovej vytrácajú.
Len asi štyri metre vzdialený nachádza sa skromný malý mramorový pomníček s maďarským nápisom, veľmi zle čitateľným, dá sa ako-tak vylúštiť meno Samuel – Draškóczi,
aj rok asi 1847. Písal som o ňom v článku „Z histórie starej Ratkovej (vzťahy, vplyv a účasť šľachty – feudálov)“ (http://www.nasaratkova.weblahko.sk/Miro-Durinda-o-Ratkovej.html). Je to hrob posledného člena barónskeho rodu Dražkócziovcov, žijúceho v Ratkovej, ktorí vlastnili veľmi veľkú časť majetku mesta pred rokom 1849. Potom ich sídlo (kúriu) odkúpilo mesto Ratková, potomkovia sa odsťahovali (Fayovci).
Ako žiaci základných škôl starali sme sa pod dohľadom riaditeľa školy Ľudovíta Lašána aj o pomníky rodičov spisovateľa, básnika, evanjelického farára a biskupa Daniela Bacháta (1840-1906), ratkovského rodáka. Na pomníku jeho matky bol nápis pochádzajúci od autora - syna Daniela Bacháta tohto znenia: Pomníku rci čí zde kosti / Koho zde hledat máme / Rekni že tu leží Matka / Již u dvu synu památka / Zustane až do večnosti / Až kím se tam shledáme / Mária Bachát, narodená 1817 Rodená Kovács, zemrela 1857
Pomník Bachátovej matky podľahol deštrukcii pred niekoľkými rokmi pri upratovacích prácach na cintoríne (leží polámaný).
Pred záverom sa pristavím pri menách tu pochovaných našich ratkovských učiteľov, ktorí rozdávali vzdelanie celým generáciám žiakov z Ratkovej i okolia: r. 1892 zomrel učiteľ Samuel Káres, bol ešte učiteľom našich starých rodičov, ale aj učiteľom žiakov, ktorí v sedemdesiatych rokoch 19. storočia odchádzali z Ratkovej študovať na Prvé slovenské evanjelické revúcke gymnázium, učiteľ Ján Daniš, učil našich starých rodičov, ale i rodičov -zomrel r. 1911, r. 1923 zomrel učiteľ Samuel Klincko, učil našich rodičov, r.1923 zomrel Karol Krokavec, učiteľ našich rodičov aj starých rodičov. V roku 1964 zomrel učiteľ Ján Klincko, učil moju, ale i staršiu a aj o niečo mladšiu generáciu. Výrazne celé roky ovplyvňoval miestnu kultúru, vydal knihu „Od Rawy Ruskej po Krakow“. Roku 1967 zomrel učiteľ Ondrej Gallay,
učil v Ratkovej od r. 1923, bol dlhoročným kronikárom obce. Je tu pochovaný učiteľ Ján Koska, učiteľka Júlia Tomečková, Božena Bakošová, učiteľka Ing. Margita Tokárová, učiteľ Ladislav Eštók, Ivan Ďurinda, Pavol Klincko.Odpočíva tu učiteľ Ing. Vladimír Sucháč, ktorý sa i v iných funkciách mimoriadne zaslúžil o rozvoj Ratkovej. Zo starej generácie ratkovských učiteľov (rectorov), je v Ratkovej pochovaný Mathias Fabritius, zomrel r. 1664 a David Bodó, zomrel r. 1709. V miestnych funkciách sa o rozvoj Ratkovej zaslúžili aj notár Teodor Krokavec, Július Krokavec a mnohí nemenovaní richtári rôznych minulých období. Spomeňme i magistra - lekárnika Murakoziho, staral sa o zdravie našich občanov v prvej tretine 20. storočia. Nezabudnime na Ondreja Kraľa st., podnikavého mešťana, ktorý svoj talent uplatnil už v r.1814 založením Ratkovskej kupecko – povozníckej spoločnosti Orsák - na spôsob iných miest (Kameňany, Muráň) - uvádzajú Slovenskie národnie noviny z r. 1847.
Neďaleko vchodu do cintorína, neďaleko od novostavby Domu smútku je pochovaný účastník ozbrojeného odporu proti nemeckej armáde po likvidácii SNP v jeseni r. 1944 - František Klempa. Tiež mu má patriť moment pristavenia.
Putovanie neviem skončiť bez sentimentu. Všetkým z nás náš cintorín vracia tú neopakovateľnú atmosféru blízkosti našich najmilších, celú paletu spomínaní, ale i ducha odbehnutých čias. Mňa nevynímajúc:
Miroslav Ďurinda
SMUTNÉ POHĽADY NA POMNÍKY V RATKOVSKOM CINTORÍNE
{gallery}kultura/ratkova/cintorin{/gallery}
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).