Terajší ratkovský cintorín má časť, ktorá sa nazýva „starý cintorín“ a časť nazývanú „nový cintorín“. Nevymedzené prechádzajú jedna časť do druhej. Od r. 1707 spočívajú tu generácie ratkovských „mešťanov“ (oppida) a neskoršie občanov obce. Postupne milosrdný čas „zarovnáva“ reliéf hrobov s terénom a stáva sa miestom nového pochovávania. V starej časti je ešte pár kamenných pomníkov z predelu rokov okolo 1780 - 1800 so skoro nečitateľnými latinskými nápismi. Sú to hroby generácie našich už neidentifikovateľných Ratkovčanov, ktorí kedysi vytvárali obraz tohto v minulosti zaujímavého mestečka. Ale, priam už vedľa sú hroby mladšej generácie predkov (našich prarodičov, starých rodičov, rodičov, ktorých sme poznali a z ktorých mnohé sa identifikujú peknými, dôstojnými a pôsobivými pomníkmi novšieho a dnešného štýlu. K týmto posledným sa rokmi vraciame, aby sme si ich cez nespochybniteľnú spomienku sprítomňovali v tichom rozjímaní. Na týchto všetkých nežijúcich Ratkovčanov som myslel v úcte, keď sa chcem konkrétne zmieniť o osobnostiach tu spočívajúcich, ktoré zasiahli do kultúrnej histórie nielen lokálnej. Cez historický exkurz len myšlienkovým tryskom sa chcem dotknúť a zdôrazniť význam, osobitosť, vážnosť niektorých postáv, ktorých mená nachádzam v písomnej forme nielen v historicko-literárnom kontexte. Sú to:
Samuel Bradovka (1744-1848), ratkovský farár, ktorý s nesmiernym osobným úsilím sa zaslúžil o znovu vybudovanie ratkovského chrámu po zničujúcom požiari r. 1827, vynikajúci kazateľ, autor niekoľkých latinských textov na cirkevných objektoch v Ratkovej i vo vnútri chrámu. Má štylizovaný neoklasicistický pomník, tvarovo identický pomník jeho manželky padol za obeť vandalom asi pred dvoma rokmi.
August Šulek (1820-1890), ratkovský farár, prenasledovaný národovec, autor Ratkovského memoranda. Na jeho pomníku je nápis: Na vinici pána 42 liet horlivo pracoval, / svojich až do konca úprimne miloval / preto oni drahú pamäť mu zvečnili. / Dcéra a zať pomník tento postavili. Jeho rozsiahla účasť v cirkvi aj pre vec národnú v obrodeneckom období je nad rámec tejto stručnej štúdie.
Samuel Zachar (1865-1905), ratkovský farár. Zaslúžil sa v rokoch svojho pôsobenia v Ratkovej o rozvoj a modernizáciu obce v spolupráci s krajinskou úverovou spoločnosťou „Orsák“, hlavne pri inštalovaní vodnej turbíny na česanie ovčej vlny, výrobu priadze a súkna. Aktívny v senioráte ako ratkovský dekan. Vynikal ako výborný rečník.
Pavol Dobšinský (1788-1896), farár cirkvi sirkovsko-turčockej. Otec spisovateľa, prekladateľa, folkloristu, zberateľa ľudových povestí, drienčanského farára Pavla Emanuela Dobšinského (1828-1885).
V starej časti cintorína je kdesi pochovaný farár Johannes Nicolaides (Ján Nikolaj), zomrel r. 1725, jeho hrob nie je známy. V Ratkovej spočívajú i kosti farárov zo staršieho obdobia: Georgius Kapiri, zomrel r. 1685 a Johannes Vietoris, zomrel v r. 1609. Museli byť pochovaní na inom, dnes už neznámom pohrebisku - najpravdepodobnejšie v areáli kostola.
V Ratkovej zomrel r. 1766 farár a historik Ondrej Šmál, a r. 1819 farár Fridrich Koroni. (Budú predmetom inej témy.)
Ján Márton (Johanes Martinus), úradník stoličného – slúžnovského úradu v Ratkovej (notár - „fiškus“), slúžny v rokoch 1826 - 1849. Zanechal „historizujúce poznámky“, z ktorých čerpal aj ratkovský kronikár Ondrej Gallay (1896-1967). Na štylizovanom pomníku z kovového odliatku má skromný nápis v maďarčine s archaickými prvkami, (v preklade: Spomienka pre milovaných rodičov Jána Mártona a Kubínyiovú Barboru s pokornou vďakou od dcéry).
Lajos Líbay, lekár. Pomník – liatinový odliatok so zle čitateľným maďarským nápisom. V tradícii zostáva (poznámka autora MĎ: informáciu mi dal ešte v r. 1963 MUDr. Július Selecký (Švarc), bývalý ratkovský obvodný lekár v rokoch 1923 až 1939), že išlo o výborného lekára, ktorý vykonával pitvy a pravdepodobne zomrel nakazený infekciou pri výkone povolania.
V severnej časti „starého“ cintorína skoro v rohu neďaleko zadného vchodu do cintorína z Novej ulice sú pravdepodobne vôbec najstaršie hroby. Tri. Prikryté pozdĺžnym „náhrobným kameňom“ pravdepodobne z pieskovca. V priečelí majú vytesané reliéfy lebky a nad nimi v polkruhu latinské ANNO, ale dátum už v mojich študentských rokoch nebol čitateľný. Odvtedy reliéf pozdĺžneho náhrobného kameňa ďalej podliehal erózii počasím aj ľudskou aktivitou (hádzali sa tam odpadky z hrobov, konáre, smeti atď.). Domnievam sa, že to mohli byť prvé hroby členov zemianskej rodiny Balczer-Galli, ktorá darovala pozemok zo svojho majetku mestečku Ratkovej. Posledný známy člen tohto rodu bol Matej Balczer-Galli, zomrel r. 1695 a jeho manželka Judita, rodená Bubenko r. 1753. Mali syna Andreja. Týmito rokmi sa tieto mená z histórie Ratkovej vytrácajú.
Len asi štyri metre vzdialený nachádza sa skromný malý mramorový pomníček s maďarským nápisom, veľmi zle čitateľným, dá sa ako-tak vylúštiť meno Samuel – Draškóczi,
aj rok asi 1847. Písal som o ňom v článku „Z histórie starej Ratkovej (vzťahy, vplyv a účasť šľachty – feudálov)“ (http://www.nasaratkova.weblahko.sk/Miro-Durinda-o-Ratkovej.html). Je to hrob posledného člena barónskeho rodu Dražkócziovcov, žijúceho v Ratkovej, ktorí vlastnili veľmi veľkú časť majetku mesta pred rokom 1849. Potom ich sídlo (kúriu) odkúpilo mesto Ratková, potomkovia sa odsťahovali (Fayovci).
Ako žiaci základných škôl starali sme sa pod dohľadom riaditeľa školy Ľudovíta Lašána aj o pomníky rodičov spisovateľa, básnika, evanjelického farára a biskupa Daniela Bacháta (1840-1906), ratkovského rodáka. Na pomníku jeho matky bol nápis pochádzajúci od autora - syna Daniela Bacháta tohto znenia: Pomníku rci čí zde kosti / Koho zde hledat máme / Rekni že tu leží Matka / Již u dvu synu památka / Zustane až do večnosti / Až kím se tam shledáme / Mária Bachát, narodená 1817 Rodená Kovács, zemrela 1857
Pomník Bachátovej matky podľahol deštrukcii pred niekoľkými rokmi pri upratovacích prácach na cintoríne (leží polámaný).
Pred záverom sa pristavím pri menách tu pochovaných našich ratkovských učiteľov, ktorí rozdávali vzdelanie celým generáciám žiakov z Ratkovej i okolia: r. 1892 zomrel učiteľ Samuel Káres, bol ešte učiteľom našich starých rodičov, ale aj učiteľom žiakov, ktorí v sedemdesiatych rokoch 19. storočia odchádzali z Ratkovej študovať na Prvé slovenské evanjelické revúcke gymnázium, učiteľ Ján Daniš, učil našich starých rodičov, ale i rodičov -zomrel r. 1911, r. 1923 zomrel učiteľ Samuel Klincko, učil našich rodičov, r.1923 zomrel Karol Krokavec, učiteľ našich rodičov aj starých rodičov. V roku 1964 zomrel učiteľ Ján Klincko, učil moju, ale i staršiu a aj o niečo mladšiu generáciu. Výrazne celé roky ovplyvňoval miestnu kultúru, vydal knihu „Od Rawy Ruskej po Krakow“. Roku 1967 zomrel učiteľ Ondrej Gallay,
učil v Ratkovej od r. 1923, bol dlhoročným kronikárom obce. Je tu pochovaný učiteľ Ján Koska, učiteľka Júlia Tomečková, Božena Bakošová, učiteľka Ing. Margita Tokárová, učiteľ Ladislav Eštók, Ivan Ďurinda, Pavol Klincko.Odpočíva tu učiteľ Ing. Vladimír Sucháč, ktorý sa i v iných funkciách mimoriadne zaslúžil o rozvoj Ratkovej. Zo starej generácie ratkovských učiteľov (rectorov), je v Ratkovej pochovaný Mathias Fabritius, zomrel r. 1664 a David Bodó, zomrel r. 1709. V miestnych funkciách sa o rozvoj Ratkovej zaslúžili aj notár Teodor Krokavec, Július Krokavec a mnohí nemenovaní richtári rôznych minulých období. Spomeňme i magistra - lekárnika Murakoziho, staral sa o zdravie našich občanov v prvej tretine 20. storočia. Nezabudnime na Ondreja Kraľa st., podnikavého mešťana, ktorý svoj talent uplatnil už v r.1814 založením Ratkovskej kupecko – povozníckej spoločnosti Orsák - na spôsob iných miest (Kameňany, Muráň) - uvádzajú Slovenskie národnie noviny z r. 1847.
Neďaleko vchodu do cintorína, neďaleko od novostavby Domu smútku je pochovaný účastník ozbrojeného odporu proti nemeckej armáde po likvidácii SNP v jeseni r. 1944 - František Klempa. Tiež mu má patriť moment pristavenia.
Putovanie neviem skončiť bez sentimentu. Všetkým z nás náš cintorín vracia tú neopakovateľnú atmosféru blízkosti našich najmilších, celú paletu spomínaní, ale i ducha odbehnutých čias. Mňa nevynímajúc:
Miroslav Ďurinda
SMUTNÉ POHĽADY NA POMNÍKY V RATKOVSKOM CINTORÍNE
{gallery}kultura/ratkova/cintorin{/gallery}
{jcomments on}

































... odpočívajú tu tí, ktorí sa tu narodili, žili, pracovali, umierali. Povedzme si na začiatok, že v terajšom cintoríne v Ratkovej sa pochováva od r. 1707, kedy „urodzená rodina“ Balczer-Galli darovala mestu pozemok na tieto účely. Prijmime skutočnosť, že predtým sa pochovávalo pri kostoloch podľa starej kresťanskej historickej tradície. Pripomeňme si i to, že budova ratkovskej fary i školy boli postavené podstatne západnejšie, tam, kde je doteraz, tzv. „Kňazova studňa“, ktorá svoje pomenovanie dostala od príbytku kňaza - teda od fary. (Upozorňuje na to farár Ondrej Šmál (1706-1766). Architektonická situácia, ako ju poznáme dnes, vznikla až po prvom požiari Ratkovej r. 1692, 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a