v 19. storočí sa rozšírila výroba pluhov a podkov, v prevádzke bol väčší hámor. Obyvatelia pracovali aj v susedných hámroch a baniach v Železníku. Po roku 1918 Ploské sa stalo obcou malých roľníkov a baníkov. V roku 1920 tu bol štrajk baníkov. V chotári sa rozmohla ťažba magnezitu, bola postavená lanová dráha do Hačavy.
Podľa sčítania v roku 2011 v obci žilo 41 mužov a 35 žien, veľká väčšina z nich po produktívnom veku. Najvýznamnejšou pamiatkou v obci je klasicistická budova bývalej železiarne z roku 1814.
Návrh obrátiť sa o pomoc v tejto súvislosti na pani Mgr. Editu Kušnierovú z Rožňavy, ktorá dlhé roky pracovala vo vedúcej funkcii na KPÚ, stredisko v Rožňave, bol správny. Ako už po niekoľký raz aj teraz som v nej našiel odborníka s bohatými skúsenosťami a poznatkami z Ploského. K mojej požiadavke sa takto vyjadrila:
„Ploské - to je moja srdcovka, žiaľ, aj nedobytná pevnosť. Keď sme to začiatkom 90. rokov objavili - boli sme nadšení. Bola to kedysi chýrna železiareň slovenského podnikateľa Latináka, ktorý mal asi veľmi dobré kontakty aj na Viedeň. Totiž, keď tam ešte počas letných mesiacov žila stará pani (dcéra), ukázala nám aj staré albumy
- medzi rodinnými fotkami tam bolo aj foto cisárskej rodiny, dokonca veľmi pekná fotka Kataríny Schrattovej, milenky Franza Jozefa. Raz som dokonca našla latinákovskú kúriu vykradnutú, takže som volala hneď políciu. Ten štít, ktorý ste mi poslali na fotke, to je administratívna budova železiarne, chránená pamiatka. Kedysi v 70. rokoch bol štít reštaurovaný, ale strecha budovy sa prepadáva už desaťročia. Keď sme tam boli asi tretíkrát (priviedla som vtedy aj našu inžinierku parkárku z Prešova, lebo je tam mimoriadne hodnotný park - celý komplex sme vtedy plánovali dať zapísať do pamiatkového zoznamu. Takže sme začali fotiť, keď tu zrazu sa na nás z hlbín parku "vyrútil" traktor, z neho zoskočil "mladý“ - syn (súčasný majiteľ) a nevyberane sa na nás oboril, čo hľadáme na jeho pozemku. Keď videl fotoaparát, vytrhol mi ho z rúk a chcel vytiahnuť film. Našťastie, práve vtedy bol u starej pani na návšteve jej brat z Budapešti (mimochodom, hovoril krásnou slovenčinou), ktorý vybehol z domu na hluk a zastavil ho. Moje fotky boli zachránené, ale čo s nimi? Keď sa syn upokojil, naniesli sme mu náš plán zapísať celý komplex do štátneho zoznamu pamiatok a informovali sme ho o reálnej možnosti získať na opravu prepadnutej strechy finančnú podporu - jeho reakcia bola asi taká: - Keď ste mi to raz zobrali, nič od Vás nechcem, opravím si to sám; uvidíte: bude to tip-top!
Neskôr sme zohnali 75.000, Sk, čo vtedy nebola malá suma a poslali sme za ním s tými peniazmi obvodnú úradníčku - stačil jeho podpis a získal by tie peniaze. Znovu odmietol. Medzitým stará pani zomrela, viackrát som šla okolo, ukazovala som to rôznym známym, ale len spoza plota, za ktorým štekali zdatné vlčiaky. Zakaždým, keď sme tam autom zastali, súčasný majiteľ prišiel bližšie k plotu a zakazoval nám fotiť či vôbec priblížiť sa k jeho majetku. Takže stav je taký; no a strecha nie je opravená tip-top, ale naďalej sa rozpadáva. Ploské by si však zaslúžilo spracovať svoju históriu hlbšie. Veď krem spomínanej budovy správy železiarní tam stojí kúria Latinákovcov, v parku je drobná parková architektúra, lesný domček, pomníky, lavičky a aj hroby. Zo železiarne je len ruina. Ale v parku sú platany a iné hodnotné stromy, areálom sa tiahne vodný náhon spojený s jazierkom (na starých fotkách na náhone vidno slečny Latinákové v člne a na jazierku labute). Takže toľko k Ploskému - inak lokalita Hámor je miestna časť obce. V blízkosti je Rákoš-baňa a vysoká pec v Červeňanoch.“
Toľko k uvedeným fotografiám, ktoré pre Maj Gemer poskytol pán P. Poboček.
{jcomments on}

































Keď mi pán Peter Poboček z Revúcej poslal pred pár dňami fotografie, ktoré pracovne označil ako Ploské – Hámor, okrem toho, že boli svojím obsahom zaujímavé, mi nič viac nevraveli. V Ploskom, aj keď je v strednom Gemeri som nebol, hoci som sa raz zdržiaval v neďalekých Červeňanoch, kde naši rodáci opravovali starú vysokú pec. A to už k spomínanej obci nebolo ďaleko. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a