v 19. storočí sa rozšírila výroba pluhov a podkov, v prevádzke bol väčší hámor. Obyvatelia pracovali aj v susedných hámroch a baniach v Železníku. Po roku 1918 Ploské sa stalo obcou malých roľníkov a baníkov. V roku 1920 tu bol štrajk baníkov. V chotári sa rozmohla ťažba magnezitu, bola postavená lanová dráha do Hačavy.
Podľa sčítania v roku 2011 v obci žilo 41 mužov a 35 žien, veľká väčšina z nich po produktívnom veku. Najvýznamnejšou pamiatkou v obci je klasicistická budova bývalej železiarne z roku 1814.
Návrh obrátiť sa o pomoc v tejto súvislosti na pani Mgr. Editu Kušnierovú z Rožňavy, ktorá dlhé roky pracovala vo vedúcej funkcii na KPÚ, stredisko v Rožňave, bol správny. Ako už po niekoľký raz aj teraz som v nej našiel odborníka s bohatými skúsenosťami a poznatkami z Ploského. K mojej požiadavke sa takto vyjadrila:
„Ploské - to je moja srdcovka, žiaľ, aj nedobytná pevnosť. Keď sme to začiatkom 90. rokov objavili - boli sme nadšení. Bola to kedysi chýrna železiareň slovenského podnikateľa Latináka, ktorý mal asi veľmi dobré kontakty aj na Viedeň. Totiž, keď tam ešte počas letných mesiacov žila stará pani (dcéra), ukázala nám aj staré albumy
- medzi rodinnými fotkami tam bolo aj foto cisárskej rodiny, dokonca veľmi pekná fotka Kataríny Schrattovej, milenky Franza Jozefa. Raz som dokonca našla latinákovskú kúriu vykradnutú, takže som volala hneď políciu. Ten štít, ktorý ste mi poslali na fotke, to je administratívna budova železiarne, chránená pamiatka. Kedysi v 70. rokoch bol štít reštaurovaný, ale strecha budovy sa prepadáva už desaťročia. Keď sme tam boli asi tretíkrát (priviedla som vtedy aj našu inžinierku parkárku z Prešova, lebo je tam mimoriadne hodnotný park - celý komplex sme vtedy plánovali dať zapísať do pamiatkového zoznamu. Takže sme začali fotiť, keď tu zrazu sa na nás z hlbín parku "vyrútil" traktor, z neho zoskočil "mladý“ - syn (súčasný majiteľ) a nevyberane sa na nás oboril, čo hľadáme na jeho pozemku. Keď videl fotoaparát, vytrhol mi ho z rúk a chcel vytiahnuť film. Našťastie, práve vtedy bol u starej pani na návšteve jej brat z Budapešti (mimochodom, hovoril krásnou slovenčinou), ktorý vybehol z domu na hluk a zastavil ho. Moje fotky boli zachránené, ale čo s nimi? Keď sa syn upokojil, naniesli sme mu náš plán zapísať celý komplex do štátneho zoznamu pamiatok a informovali sme ho o reálnej možnosti získať na opravu prepadnutej strechy finančnú podporu - jeho reakcia bola asi taká: - Keď ste mi to raz zobrali, nič od Vás nechcem, opravím si to sám; uvidíte: bude to tip-top!
Neskôr sme zohnali 75.000, Sk, čo vtedy nebola malá suma a poslali sme za ním s tými peniazmi obvodnú úradníčku - stačil jeho podpis a získal by tie peniaze. Znovu odmietol. Medzitým stará pani zomrela, viackrát som šla okolo, ukazovala som to rôznym známym, ale len spoza plota, za ktorým štekali zdatné vlčiaky. Zakaždým, keď sme tam autom zastali, súčasný majiteľ prišiel bližšie k plotu a zakazoval nám fotiť či vôbec priblížiť sa k jeho majetku. Takže stav je taký; no a strecha nie je opravená tip-top, ale naďalej sa rozpadáva. Ploské by si však zaslúžilo spracovať svoju históriu hlbšie. Veď krem spomínanej budovy správy železiarní tam stojí kúria Latinákovcov, v parku je drobná parková architektúra, lesný domček, pomníky, lavičky a aj hroby. Zo železiarne je len ruina. Ale v parku sú platany a iné hodnotné stromy, areálom sa tiahne vodný náhon spojený s jazierkom (na starých fotkách na náhone vidno slečny Latinákové v člne a na jazierku labute). Takže toľko k Ploskému - inak lokalita Hámor je miestna časť obce. V blízkosti je Rákoš-baňa a vysoká pec v Červeňanoch.“
Toľko k uvedeným fotografiám, ktoré pre Maj Gemer poskytol pán P. Poboček.
{jcomments on}

































Keď mi pán Peter Poboček z Revúcej poslal pred pár dňami fotografie, ktoré pracovne označil ako Ploské – Hámor, okrem toho, že boli svojím obsahom zaujímavé, mi nič viac nevraveli. V Ploskom, aj keď je v strednom Gemeri som nebol, hoci som sa raz zdržiaval v neďalekých Červeňanoch, kde naši rodáci opravovali starú vysokú pec. A to už k spomínanej obci nebolo ďaleko.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-