Keď mi pán Peter Poboček z Revúcej poslal pred pár dňami fotografie, ktoré pracovne označil ako Ploské – Hámor, okrem toho, že boli svojím obsahom zaujímavé, mi nič viac nevraveli. V Ploskom, aj keď je v strednom Gemeri som nebol, hoci som sa raz zdržiaval v neďalekých Červeňanoch, kde naši rodáci opravovali starú vysokú pec. A to už k spomínanej obci nebolo ďaleko. 
v 19. storočí sa rozšírila výroba pluhov a podkov, v prevádzke bol väčší hámor. Obyvatelia pracovali aj v susedných hámroch a baniach v Železníku. Po roku 1918 Ploské sa stalo obcou malých roľníkov a baníkov. V roku 1920 tu bol štrajk baníkov. V chotári sa rozmohla ťažba magnezitu, bola postavená lanová dráha do Hačavy.
Podľa sčítania v roku 2011 v obci žilo 41 mužov a 35 žien, veľká väčšina z nich po produktívnom veku. Najvýznamnejšou pamiatkou v obci je klasicistická budova bývalej železiarne z roku 1814.
Návrh obrátiť sa o pomoc v tejto súvislosti na pani Mgr. Editu Kušnierovú z Rožňavy, ktorá dlhé roky pracovala vo vedúcej funkcii na KPÚ, stredisko v Rožňave, bol správny. Ako už po niekoľký raz aj teraz som v nej našiel odborníka s bohatými skúsenosťami a poznatkami z Ploského. K mojej požiadavke sa takto vyjadrila:
„Ploské - to je moja srdcovka, žiaľ, aj nedobytná pevnosť. Keď sme to začiatkom 90. rokov objavili - boli sme nadšení. Bola to kedysi chýrna železiareň slovenského podnikateľa Latináka, ktorý mal asi veľmi dobré kontakty aj na Viedeň. Totiž, keď tam ešte počas letných mesiacov žila stará pani (dcéra), ukázala nám aj staré albumy
- medzi rodinnými fotkami tam bolo aj foto cisárskej rodiny, dokonca veľmi pekná fotka Kataríny Schrattovej, milenky Franza Jozefa. Raz som dokonca našla latinákovskú kúriu vykradnutú, takže som volala hneď políciu. Ten štít, ktorý ste mi poslali na fotke, to je administratívna budova železiarne, chránená pamiatka. Kedysi v 70. rokoch bol štít reštaurovaný, ale strecha budovy sa prepadáva už desaťročia. Keď sme tam boli asi tretíkrát (priviedla som vtedy aj našu inžinierku parkárku z Prešova, lebo je tam mimoriadne hodnotný park - celý komplex sme vtedy plánovali dať zapísať do pamiatkového zoznamu. Takže sme začali fotiť, keď tu zrazu sa na nás z hlbín parku "vyrútil" traktor, z neho zoskočil "mladý“ - syn (súčasný majiteľ) a nevyberane sa na nás oboril, čo hľadáme na jeho pozemku. Keď videl fotoaparát, vytrhol mi ho z rúk a chcel vytiahnuť film. Našťastie, práve vtedy bol u starej pani na návšteve jej brat z Budapešti (mimochodom, hovoril krásnou slovenčinou), ktorý vybehol z domu na hluk a zastavil ho. Moje fotky boli zachránené, ale čo s nimi? Keď sa syn upokojil, naniesli sme mu náš plán zapísať celý komplex do štátneho zoznamu pamiatok a informovali sme ho o reálnej možnosti získať na opravu prepadnutej strechy finančnú podporu - jeho reakcia bola asi taká: - Keď ste mi to raz zobrali, nič od Vás nechcem, opravím si to sám; uvidíte: bude to tip-top!
Neskôr sme zohnali 75.000, Sk, čo vtedy nebola malá suma a poslali sme za ním s tými peniazmi obvodnú úradníčku - stačil jeho podpis a získal by tie peniaze. Znovu odmietol. Medzitým stará pani zomrela, viackrát som šla okolo, ukazovala som to rôznym známym, ale len spoza plota, za ktorým štekali zdatné vlčiaky. Zakaždým, keď sme tam autom zastali, súčasný majiteľ prišiel bližšie k plotu a zakazoval nám fotiť či vôbec priblížiť sa k jeho majetku. Takže stav je taký; no a strecha nie je opravená tip-top, ale naďalej sa rozpadáva. Ploské by si však zaslúžilo spracovať svoju históriu hlbšie. Veď krem spomínanej budovy správy železiarní tam stojí kúria Latinákovcov, v parku je drobná parková architektúra, lesný domček, pomníky, lavičky a aj hroby. Zo železiarne je len ruina. Ale v parku sú platany a iné hodnotné stromy, areálom sa tiahne vodný náhon spojený s jazierkom (na starých fotkách na náhone vidno slečny Latinákové v člne a na jazierku labute). Takže toľko k Ploskému - inak lokalita Hámor je miestna časť obce. V blízkosti je Rákoš-baňa a vysoká pec v Červeňanoch.“
Toľko k uvedeným fotografiám, ktoré pre Maj Gemer poskytol pán P. Poboček.
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).