v 19. storočí sa rozšírila výroba pluhov a podkov, v prevádzke bol väčší hámor. Obyvatelia pracovali aj v susedných hámroch a baniach v Železníku. Po roku 1918 Ploské sa stalo obcou malých roľníkov a baníkov. V roku 1920 tu bol štrajk baníkov. V chotári sa rozmohla ťažba magnezitu, bola postavená lanová dráha do Hačavy.
Podľa sčítania v roku 2011 v obci žilo 41 mužov a 35 žien, veľká väčšina z nich po produktívnom veku. Najvýznamnejšou pamiatkou v obci je klasicistická budova bývalej železiarne z roku 1814.
Návrh obrátiť sa o pomoc v tejto súvislosti na pani Mgr. Editu Kušnierovú z Rožňavy, ktorá dlhé roky pracovala vo vedúcej funkcii na KPÚ, stredisko v Rožňave, bol správny. Ako už po niekoľký raz aj teraz som v nej našiel odborníka s bohatými skúsenosťami a poznatkami z Ploského. K mojej požiadavke sa takto vyjadrila:
„Ploské - to je moja srdcovka, žiaľ, aj nedobytná pevnosť. Keď sme to začiatkom 90. rokov objavili - boli sme nadšení. Bola to kedysi chýrna železiareň slovenského podnikateľa Latináka, ktorý mal asi veľmi dobré kontakty aj na Viedeň. Totiž, keď tam ešte počas letných mesiacov žila stará pani (dcéra), ukázala nám aj staré albumy
- medzi rodinnými fotkami tam bolo aj foto cisárskej rodiny, dokonca veľmi pekná fotka Kataríny Schrattovej, milenky Franza Jozefa. Raz som dokonca našla latinákovskú kúriu vykradnutú, takže som volala hneď políciu. Ten štít, ktorý ste mi poslali na fotke, to je administratívna budova železiarne, chránená pamiatka. Kedysi v 70. rokoch bol štít reštaurovaný, ale strecha budovy sa prepadáva už desaťročia. Keď sme tam boli asi tretíkrát (priviedla som vtedy aj našu inžinierku parkárku z Prešova, lebo je tam mimoriadne hodnotný park - celý komplex sme vtedy plánovali dať zapísať do pamiatkového zoznamu. Takže sme začali fotiť, keď tu zrazu sa na nás z hlbín parku "vyrútil" traktor, z neho zoskočil "mladý“ - syn (súčasný majiteľ) a nevyberane sa na nás oboril, čo hľadáme na jeho pozemku. Keď videl fotoaparát, vytrhol mi ho z rúk a chcel vytiahnuť film. Našťastie, práve vtedy bol u starej pani na návšteve jej brat z Budapešti (mimochodom, hovoril krásnou slovenčinou), ktorý vybehol z domu na hluk a zastavil ho. Moje fotky boli zachránené, ale čo s nimi? Keď sa syn upokojil, naniesli sme mu náš plán zapísať celý komplex do štátneho zoznamu pamiatok a informovali sme ho o reálnej možnosti získať na opravu prepadnutej strechy finančnú podporu - jeho reakcia bola asi taká: - Keď ste mi to raz zobrali, nič od Vás nechcem, opravím si to sám; uvidíte: bude to tip-top!
Neskôr sme zohnali 75.000, Sk, čo vtedy nebola malá suma a poslali sme za ním s tými peniazmi obvodnú úradníčku - stačil jeho podpis a získal by tie peniaze. Znovu odmietol. Medzitým stará pani zomrela, viackrát som šla okolo, ukazovala som to rôznym známym, ale len spoza plota, za ktorým štekali zdatné vlčiaky. Zakaždým, keď sme tam autom zastali, súčasný majiteľ prišiel bližšie k plotu a zakazoval nám fotiť či vôbec priblížiť sa k jeho majetku. Takže stav je taký; no a strecha nie je opravená tip-top, ale naďalej sa rozpadáva. Ploské by si však zaslúžilo spracovať svoju históriu hlbšie. Veď krem spomínanej budovy správy železiarní tam stojí kúria Latinákovcov, v parku je drobná parková architektúra, lesný domček, pomníky, lavičky a aj hroby. Zo železiarne je len ruina. Ale v parku sú platany a iné hodnotné stromy, areálom sa tiahne vodný náhon spojený s jazierkom (na starých fotkách na náhone vidno slečny Latinákové v člne a na jazierku labute). Takže toľko k Ploskému - inak lokalita Hámor je miestna časť obce. V blízkosti je Rákoš-baňa a vysoká pec v Červeňanoch.“
Toľko k uvedeným fotografiám, ktoré pre Maj Gemer poskytol pán P. Poboček.
{jcomments on}



































Keď mi pán Peter Poboček z Revúcej poslal pred pár dňami fotografie, ktoré pracovne označil ako Ploské – Hámor, okrem toho, že boli svojím obsahom zaujímavé, mi nič viac nevraveli. V Ploskom, aj keď je v strednom Gemeri som nebol, hoci som sa raz zdržiaval v neďalekých Červeňanoch, kde naši rodáci opravovali starú vysokú pec. A to už k spomínanej obci nebolo ďaleko.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-