Mesto Tisovec počas troch dní od 6. - 8. júna 2014 žilo divadlom mladých. Celoštátnu postupovú súťaž a prehliadku divadla mladých, ktorej vyhlasovateľom je Národné osvetové centrum v Bratislave z poverenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, organizovalo Gemersko - malohontské osvetové stredisko v Rimavskej Sobote v spolupráci s Mestom Tisovec a Základnou umeleckou školou z Rimavskej Soboty. Do celoštátnej súťaže postúpilo z krajských kôl desať divadelných súborov mladých, čo bolo 89 účinkujúcich, s dvanástimi inscenáciami. Celoštátnu súťaž a prehliadku divadla mladých FEDIM Tisovec 2014 hodnotila odborná porota v zložení: členovia poroty Mgr. Dária Fojtíková, Fehérová, Phd, Mgr. art. Miroslav Zwiefelhofer, Mgr. art. Dušan Vicen, predsedníčka poroty Mgr. art. Zuzana Galková. Tajomníčkou poroty bola Mgr. art. Iveta Ditte Jurčová z Národného osvetového centra z Bratislavy. Ako hosť podujatia sa predstavil choreograf a tanečník Jaro Viňarský zo Žiliny. Hriech, Divadlu ALTERNA pri ZUŠ z Rimavskej Soboty s inscenáciou Piatok trinásteho, Divadlu mladých pri Gymnáziu Veľká Okružná zo Žiliny s inscenáciou Oskar ako tá soška, ČIAROVÉMU KÓDU VEĽ. XL zo ZUŠ Júliusa Kowalského z Bratislavy s inscenáciou Nabudúce, DS TOUCH, Zákamenné s inscenáciou Zrod pohybu, DS ILIA z Levíc s inscenáciou Vilolončelistka, ČIAROVÉMU KÓDU VEĽ. L zo ZUŠ Júliusa Kowalského z Bratislavy s inscenáciou Projekt: Vzťahy, DS TRMA VRMA z Popradu s inscenáciou Popcorn, DS A PREDSA...! zo Spišskej Belej s inscenáciou Darček, prekvapenie vo vnútri, Ľupčianskemu netradičnému divadlu LUNETRDLO z Partizánskej Ľupče s inscenáciou Rosencrantzová a Guildensternová sú už (prakticky) mŕtve, DS MULICE NA CESTE z Levíc s inscenáciou Medveď, Jarovi Viňarskému s inscenáciou Nikdy nezaliaty čaj. Individuálne ocenenia udelili: Tereze Stachovej za herecký výkon v miniatúre Nabudúce, Monike Štolcovej za herecký výkon v miniatúre Popcorn, Marekovi Gajovi za herecký výkon v miniatúre Popcorn, Márii Ševčíkovej za stvárnenie postavy Nikoly v inscenácii Oskar ako tá soška, Zuzane Demkovej a kolektívu TOUCH, za choreografiu inscenácie Zrod pohybu. Odborná porota udelila 3. miesto Divadlu Alterna pri ZUŠ v Rimavskej Sobote za inscenáciu Piatok trinásteho. Na základe výsledkov hodnotenia prezentácie súborov a videných inscenácií odporučila programovej rade Scénickej žatvy na zaradenie do programu Scénickej žatvy 2014: z 2. miesta ČIAROVÝ KÓD VEĽ. L zo ZUŠ Júliusa Kowalského z Bratislavy za inscenáciu Projekt: Vzťahy a z 1. miesta DS TRMA - VRMA, Poprad za inscenáciu POPRAD MÁM RÁD.
V rámci festivalu vychádzal festivalový denník, ktorého redakčnú radu tvorili Samo Trnka, Michal Ditte, Sandra Polovková. Účastníci festivalu mali k disozícii festivalový Fedim klub, v rámci ktorého sa mohli prezentovať a realizovať v programe Sécnická feéria a Improliga.
Počas FEDIM 2014 návštevníci mali možnosť navštíviť aj výstavu pod názvom Neprofesionálni výtvarníci a fotografi Gemera – Malohontu sa predstavujú, ktorá trvá do 20. júna 2014. Svoju výtvarnú tvorbu prezentujú Ján Aláč, Erika Nvošková, Anikó Pusková Andrea Hlodáková, Margaréta Tholtová, Silvia Pavlíková, Nikoleta Gečeová, Tibor Lajgút, Marian Lacko, Alica Balážová a fotografiami Attila Gecse, Agáta Bartová, Milan Slabej, Štefan Maksi a Marta Kanalová, ktorá sa na výstave prezentuje aj benátskymi maskami.
Gemersko-malohontské osvetové stredisko v Rimavskej Sobote ďakuje Mestu Tisovec, Mestu Rimavská Sobota, Miestnej akčnej skupine MALOHONT a VUB v Rimavskej Sobote za propagačné materiály. Poďakovanie patrí všetkým dobrovoľníkom, ktorí pomáhali pri príprave a realizácii podujatia.
Podujatie sa realizovalo s príspevkom Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a Národného osvetového centra v Bratislave.
Mgr. Darina Kišáková
riaditeľka GMOS
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.