Dolnozemské slovenské ochotnícke divadelníctvo má vyše storočnú históriu. Prvú veselohru Jozefa Hollého Kubo naštudoval režisér Ondrej Beňo. Najväčší rozmach divadlo zažívalo v rokoch 1907 – 1948. V päťdesiatych rokoch minulého storočia nastáva pre divadlo nepriaznivá situácia z dôvodu presídlenia komlóšskych slovenských rodín. Tradícia divadelníctva sa udržala až do roku 1966, kedy divadelný súbor zanikol. Ochotníci sa i napriek odmlky venovali zachovávaniu a dokumentovaniu Pri príležitosti 100. výročia založenia slovenského ochotníckeho divadla v Slovenskom Komlóši naštudovali tri jednoaktovky. V roku 2008 sa predstavili jelšavskému publiku veselohru Menharda Litoměřického Pacientka. Pod vedením bývalej učiteľky a aktérky povojnového divadelníctva Erny Laukovej v réžii Jána Klementa naštudovali veselohru Páračky, s ktorou vystúpili i v Jelšave. Dej bol zasadený do prostredia slovenskej dediny minulého storočia, kedy pozdná jeseň znamenala pre hospodárov zmenu charakteru práce i spôsobu života.
Počas dlhých večerov sa dedinčania stretávali na páračkách. Napárať perie do veľkej periny nebolo jednoduché. Ženy a dospievajúce dievčatá sa schádzali v jednej domácnosti, kde párali perie domácej gazdinej do chystanej výbavy pre dcéru. Po dokončení páračiek prichádzali na pozvanie do ďalšieho domu. Perie sa páralo vo večerných hodinách za prestretými stolmi a lavicami na sedenie. Muži čistili a lúskali kukuricu. Po skončení práce gazdiná pripravila pohostenie v podobe páleného, vína, tradičných koláčov či sušienok z ovocia. Páračky predstavovali aj spoločenskú a zábavnú príležitosť.Rozprávali sa tu žartovné príbehy, spomínalo sa na minulosť, spievali sa ľudové piesne a to všetko v čarovnej atmosfére vo svetle petrolejok a sviečok.
Vďaka upravenej scéne sme sa preniesli do čarokrásnej izbičky zariadenej pôvodným jednoduchým nábytkom s ľudovými prvkami a doplnkami. Účinkujúci ochotníci Mária Antalová, Zuzana Farkašová, Ondrej Divičan, Alžbeta
Ištvánová, Ildika Klementová, Ján Klement, Mária Korczová, Erna Lauková, Zuzana Pipíšová, Ondrej Šebo, Zuzana Škrabáková, Zuzana Venerčanová, Michal Lóczi, sprevádzajúci hrou na citaru si podmanili od začiatku predstavenia jelšavské publikum. Diváci si spoločne s účinkujúcimi pospevovali známe slovenské ľudové piesne. Na záver predstavenia hostia ponúkli divákov tradičným múčnikom, ktorý napiekli na túto príležitosť.Svojráznu slovenčinu, milý prejav a úsmevne ladený dej odmenili diváci búrlivým potleskom. Fašiangové divadelné predstavenie „Páračky“ ochotníckeho divadla dolnozemských Slovákov sa uskutočnilo v sobotu 9. februára 2013 v Mestskom dome kultúry v Jelšave.
Text: V. S., foto A. S.
{jcomments on}
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM- 
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM- 
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM- 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM- 
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a