Prehliadku z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Na prehliadke sa počas troch festivalových dní predstavili divadelné súbory: OCHECHULE z Nitry s inscenáciou Noc výkrikov; BEBČINA z Novej Dubnice s inscenáciou Len tak... Pre radosť...; DRIM z Nitry s inscenáciou Psie dni; VAŠA BANDA zo Žiliny s adaptáciou troch literárnych predlôh Vlak do neba, ÚSMEV z Modrého Kameňa s inscenáciou Neznámi. V sobotu po predpoludňajšom rozborovom seminári pokračoval festival inscenáciou Svetlo je ako voda divadla mladých ŠESŤ PÉ z Partizánskeho, Trebišovský divadelný súbor DRAMATERRA predviedol drámu Bosorky, dcéry Salemu; DS effecteD zo Senca Zlatovlásku a ČIAROVÝ KÓD z Bratislavy inscenáciu svetlo.tma. V nedeľu sa na dosky tisovského kultúrneho domu postavil divadelný súbor LANO z Bratislavy, aby súťažnú prehliadku uzavrel inscenáciou Ako na to... Čas, ktorý bol porote potrebný na vyhlásenie výsledkov vyplnila monodráma Divadla Akadémie umení v Banskej Bystrici Dorian Gray – Príbeh svedomia.
Celoštátnu postupovú súťaž a prehliadku divadla mladých FEDIM Tisovec 2017 zhodnotil predseda poroty Michal Jasaň nasledovne: „Vo festivalovom denníku v téme dňa som spomenul, že na ochotnícke divadlo sa vždy teším, lebo ma stále dokáže prekvapiť výberom témy, ale tiež žánru či použitými inscenačnými princípmi. Tohtoročný FEDIM ma v tomto smere nesklamal, skôr naopak. Mal som možnosť pozrieť si všetko – autorské inscenácie, ktoré vznikali od začiatku priamo na mieru súboru, dramatizácie postavené na literárnej predlohe, ale aj inscenáciu dramatickej predlohy či dokonca rozprávku.
Rovnako pestrý bol aj záber tém, po ktorých súbory siahli. Najviac to bolo vidno na autorských inscenáciách. Zatiaľ čo DS Ochechule z Nitry vo svojom predstavení Noc výkrikov o hororových dievčenských večeroch a DS Lano z Bratislavy so svojím návodom „Ako na to...“ spracovali tému veselú a z inscenácií sálala radosť a humor, Čiarový kód a ich svetlo.tma sa venovali téme strachu a problémoch dospievania. A medzi týmito dvoma pólmi sa nachádza Len tak... Pre radosť... od DS Bebčina z Novej Dubnice, ktorý sa síce pochválili so svojimi negatívnymi zážitkami z brigád, ale urobili to hravo a s ľahkosťou, vďaka čomu výsledok pôsobil na diváka pozitívne.
Inscenácie, ktoré vznikli na základe literárnych predlôh siahli dokonca po témach ešte náročnejších. DS Drim z Nitry vytvoril javiskové obrazy z diel Puškina, Bulgakova a Vyrypajeva o cenzúre a (ne)slobode v umení. Ešte ďalej zašli súbory Vaša banda zo Žiliny a Úsmev z Modrého Kameňa. Inscenácia Vlak do neba vznikla spojením troch poviedok a na obrazoch holokaustu a života Adolfa Hitlera hovorí o ťažkých životných skúškach. Neznámi zase na motívy Lietajúcej večere Viliama Klimáčka vytvorili komorný príbeh, ktorý pripomína divákom konflikt na Ukrajine a ťažký život jeho obetí. V kontraste stojí inscenácia Svetlo je ako voda súboru Šesť Pé z Partizánskeho. Tu tvorcovia siahli po Márquezovej poviedke a vytvorili príbeh o detskej hravosti a obrovskej sile fantázie.
Jediným dramatickým textom festivalu boli Bosorky, dcéry Salemu súboru Dramaterra z Trebišova. Šlo o dramaturgicky zaujímavý počin, nakoľko hra Laurie Brooksovej, ktorá spracováva historické udalosti v americkom Saleme, na Slovensku doteraz uvedená nebola.
Jedinečnou bola aj inscenácia DS effecteD zo Senca, nakoľko šlo o jedinú rozprávku v programe. Súboru sa klasickú slovenskú rozprávku podarilo spracovať s veľmi výrazným akcentom na podtext a jeho naviazanie na súčasnosť. Rozprávka im tak slúžila len ako rámec pre veľmi aktuálnu výpoveď.
Okrem tematickej rôznorodosti sme boli svedkami aj rôznorodosti v inscenačných postupoch. Niektoré súbory sa s divákom snažili komunikovať cez štylizované javiskové obrazy a pohyb, iní vsadili na civilnejšie herectvo. Vo výtvarnom riešení sa väčšina spoliehala na prázdnu scénu a minimum rekvizít a tento prázdny priestor napĺňali len svojou autentickou výpoveďou. Mohli sme ale vidieť aj rytmizovaný pohyb do hudby, videoprojekciu či dokonca použitie bábok a precíznu prácu s objektom ako nositeľom významu.
Problémy inscenácii vychádzali väčšinou z toho, že ich podkladom nebol dramatický text. Či už šlo o autorské diela alebo texty na motívy literárnych predlôh. Pri takomto type divadla je dôležité dávať si pozor na tempo a rytmus výsledného tvaru ako aj výber inscenačných princípov, nakoľko nemá oporu v podobe dramatického konfliktu a oblúku daného dramatikom. Na druhú stranu, text pripravený na mieru súboru ponúka lepšie možnosti pre autentické výpovede a uveriteľné herectvo.
Dúfam, že súbory si svoj tvorivý elán a chuť robiť divadlo a experimentovať s ním budú strážiť a že našli v troch dňoch tejto prehliadky aspoň toľko inšpirácie a kreatívnych nápadov, ako ja. Taktiež dúfam, že sme im ako odborná porota pomohli posunúť sa vo svojej tvorbe ďalej. Už teraz sa teším na to, s čím ma mladí divadelníci prekvapia na FEDIMe 2018.“ (MICHAL JASAŇ)
Odborná porota v zložení Michal Jasaň – predseda poroty a členovia: Elena Knopová, Martina Mašlárová, Alena Lelková a Miroslav Zwiefelhofer na základe výsledkov hodnotenia prezentácie súborov a videných inscenácií ocenila nasledovné divadelné súbory:
3. miesto: ÚSMEV Modrý Kameň – inscenácia Neznámi
2. miesto s odporúčaním programovej rade Scénickej žatvy na zaradenie do programu Scénickej žatvy: BEBČINA Nová Dubnica – inscenácia Len tak... Pre radosť... a LANO Bratislava – Ako na to...
1. miesto a odporúčanie na zaradenie do programu Scénickej žatvy 2017 získalo Divadlo mladých ŠESŤ PÉ z Partizánskeho s inscenáciou Svetlo je ako voda.
Oceneným blahoželáme a všetkým účinkujúcim ďakujem za kvalitný program, do ďalšieho fungovania prajem divadelným súborom plno úspechov.
Zároveň sa chcem poďakovať všetkým partnerom a členom organizačného a realizačného štábu za množstvo práce odvedenej pri príprave a realizácii festivalu. Stretneme sa znova o rok!
Mgr. Darina Kišáková, riaditeľka GMOS
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.