Najnovšia zbierka básní osemdesiatsedemročného pána Františka Bábelu Kde si mi, ktorá uzrela svetlo tohto sveta iba pred pár dňami, ešte nestihla mať ani svoj svoj krst a už sa dostáva do verejnosti. Akoby autorovi tento akt až natoľko nebol dôležitý, ale aj z iného dôvodu sa dostáva medzi priateľov, známych a obľúbencov poézie tohto rodáka z Muráňa bývajúceho v neďalekom Tisovci. Neveriac jeho poznámke, ktorú mi súčasne s vytlačením spomínanej knižky vyslovil prostredníctvom telefónu z lôžka doliečovacieho zariadenia, že je to jeho už posledná knižôčka, úctivo ju preberám, aj keď mi v nej tentokrát bude chýbať vlastnoručne napísaný text od neho asi takto: Ondrejovi Dobošovi priateľsky venuje František Bábela.Pýtať sa pri tejto príležitosti komu venoval vďačný autor svoje verše v nej, je zrejme zbytočná otázka. Ak to má byť posledná, zrejme sa autor svojimi veršami, myšlienkami zaiste bude vracať k svojim najbližším, k svojej rodine, priateľom i takým, s ktorými sa 
stretával v tvorivej atmosfére na miestach jemu milých či dennodenných. Pre tých, ktorí si to takto predstavovali, musím podotknúť, že mali pravdu. Veršami dotvára tiež kolorit úplnosti svojho života strávenom väčšinou v prírode, medzi študentami, čí medzi tými, ktorých som vyššie spomenul, ale aj v nevďačnej samote, ktorá ho odsúdila dýchať vzduch v miestnosti obklopenej štyrmi múrmi a pár dverami, či oknami s nábytkom. Spoločnosť mu väčšinou robil telefón, ktorým sa spájal s tými, ktorí chceli počuť jeho dojímavé i povzbudzujúce básne, ktoré potrebovali uši na opačnom konci telefónnej šnúry počuť práve jeho melodickým hlasom svetaznalého a vzdelaného človeka. Takto sa mu vracal ten spätný kontakt kedy pocítil, že to, čo tvorí a posiela tým, ktorí to chcú počuť, nie je zbytočnou tvorivosťou. Dúfajme teda, že kritický čas, ktorý práve náš pán Bábela prežíva, bude mať šťastný koniec a posilnený novou vierou vráti sa k svojej obľúbenej činnosti. Pani Tatiana Hurová - Lenková, dcéra nášho bývalého slovenského básnika Júliusa Lenka, ktorého sté výročie narodenín si práve v tomto roku pripomíname, sa k najnovšej zbierke básní Františka Bábelu takto zdôverila:
"Má pre mňa veľkú hodnotu. Sú to básne súvahy, spomienok, bilancovania i súčasného stavu jeho duše. Páči sa mi, že v nich nie je póza, sú veľmi úprimné a mnoho z toho čo píše, zdieľam i ja. Musí to byť veľmi ľudský a múdry človek... Má čo povedať. A miestami sa mi pri čítaní mihne duchovná podoba môjho drahého nebohého otca. Aj básne z mladosti sa mi páčia. Odovzdajte mu, prosím, pozdrav odo mňa. Som rada, že tá kniha vyšla..."
Neodpustím si nespomenúť kolektív "štúrovcov", ktorí svojho profesora neopustili ani v jeho najťažších skúškach života a venovali mu aj teraz nevšednú pozornosť. Prejavila sa najmä tým, že mu ochotne pomohli vydať jeho všetky doterajšie zbierky básní vo svojej réžii a boli pánovi Bábelovi vďačným sponzorom. Stalo sa tak i vydaním ostatnej zbierky Kde si mi, ktorú vytlačili v Tlačiarni Kežmarok GG, s.r.o.
Pre tých, ktorým sa zbierka Františka Bábelu: Kde si mi nedostane do rúk, uverejňujem aspoň niekoľko ukážok z nej.
|
SILA MYŠLIENKY Je letný večer Ja, chudák samotár, Myšlienka moja, A v hlbine čierneho Zaniká, chudinka. ..... Možno nie. letí ďalej a hlbšie Veď schopnosťou myslieť či božia, či ľudská, Tu, i všade vo vesmíre. Tisovec nedeľa 5. decembra 2010 |
Matky a dcéry
Matky a dcéry.
... Vďaka Ti Pane keď ešte v zajatí spánku, dýchne na moje vlásky Cítim to každodenne, ––– Zaujímavé je,
Tisovec sobota 2. február 2013 |
||
|
Nesmrteľný čas
Plazivým jasom úsvitu V tradičnom zhone rána
V ponurých zákutiach Kajúcne sa snažia skryť A tak deň, čo deň, A v tisícoch dejstvách... Ňou, jej pestrou náplňou Tisovec piatok 8. apríl 2011 |
Modlitba manželov - veteránov Bože náš, keďže náš život pomaly končí a svet s nami nezhynie, dovoľ nám porozprávať sa s Tebou naposledy, priamo, úprimne: Ďakujem Ti, že si nám umožnil dožiť sa pekného veku a prežiť všetko, čo je určené človeku: d o b r o, zmiešané tradične so z l o m i kyslé višne striedané sladkým hroznom že si nám, tak ako iným z výšky nebeského ticha namiešal do kalicha r a d o s t i i b o l e s t i, že si nám pomohol úspešne odchovať zdravé ratolesti bez akýchkoľvek zlozvykov a dobových nerestí. ....... Ďakujem Ti i za obvyklý životný stravovací kalendár, za obdobia h o j n o s t i i s t r á d a n i a za dni a týždne, v ktorých sa vyškierala na nás b i e d a, keď jeden týždeň forte hral a ďalší nám nič nedal... No, n á d e j n i k d y n e h a s n e. Ďakujem Ti aj za všetko ostatné, ale o všetkom sa písať nedá. Všetko p r e ž i t é sa nedá v t e s n a ť d o b á s n e ! .... Len jednu prosbu k Tebe ešte máme: zvláštny krátky veteránsky Otčenáš, p o s l e d n ú n a š u v ô ľ u. Bože náš, ak si nám, ľudským slávikom Zeme, umožnil prežívať nádhernú h o s t i n u ž i v o t a na našej planéte, najkrajšej na svete, s p o l u u jedného stolu, dopraj nám aj odísť z nej o b i d v o m s p o l u ! Lebo manželstvo - to je iba J e d e n. Iba jeden dvojkrídlový vták. Keď stratí jedno krídlo, už nevie lietať. Život už nie je preňho vytúžená prechádzka. Vyhľadáva s a m o t u a c h r á m. A k smrti – sa už dotacká. A zomiera - c h u d á k, s á m. ....................... Tisovec nedeľa 4. november 2012 |
||
|
Záhadná Milá sestra Agáta, sestrám, bratom do životných tôní Každodenne pravidelne. Bezbrehou dobročinnosťou tak ak im rozdávajú Ty, nádherné, neúnavné, v rozpálenom pekle sveta Žiješ si tu v našom svete, Dieťa, slečna, dáma, |
Rozhovor s púpavou Púpava, púpava, láska ti srdiečkoi vznešené šaty Púpava, púpava, povedz nám, prezraď nám, Mne sú dnes najbližší ma ako niekoho Nie zákernosť, Tisovec štvrtok 26. apríl 2012 |
||
|
Nech im zvoní ...
Prišiel som na tento Mohlo sa aj to stať, Veď ktože z nás, A nikto mi nedal recept, ..... Svet je plný ľudí rôznych Iným stačí len idea viery, Z nich,
|
z ich spočiatku ostýchavej, začal rúcať drsne, psovsky i prežitia v surovej Tisovec streda, 3. august 2011 |
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.