Najnovšia zbierka básní osemdesiatsedemročného pána Františka Bábelu Kde si mi, ktorá uzrela svetlo tohto sveta iba pred pár dňami, ešte nestihla mať ani svoj svoj krst a už sa dostáva do verejnosti. Akoby autorovi tento akt až natoľko nebol dôležitý, ale aj z iného dôvodu sa dostáva medzi priateľov, známych a obľúbencov poézie tohto rodáka z Muráňa bývajúceho v neďalekom Tisovci. Neveriac jeho poznámke, ktorú mi súčasne s vytlačením spomínanej knižky vyslovil prostredníctvom telefónu z lôžka doliečovacieho zariadenia, že je to jeho už posledná knižôčka, úctivo ju preberám, aj keď mi v nej tentokrát bude chýbať vlastnoručne napísaný text od neho asi takto: Ondrejovi Dobošovi priateľsky venuje František Bábela.Pýtať sa pri tejto príležitosti komu venoval vďačný autor svoje verše v nej, je zrejme zbytočná otázka. Ak to má byť posledná, zrejme sa autor svojimi veršami, myšlienkami zaiste bude vracať k svojim najbližším, k svojej rodine, priateľom i takým, s ktorými sa 
stretával v tvorivej atmosfére na miestach jemu milých či dennodenných. Pre tých, ktorí si to takto predstavovali, musím podotknúť, že mali pravdu. Veršami dotvára tiež kolorit úplnosti svojho života strávenom väčšinou v prírode, medzi študentami, čí medzi tými, ktorých som vyššie spomenul, ale aj v nevďačnej samote, ktorá ho odsúdila dýchať vzduch v miestnosti obklopenej štyrmi múrmi a pár dverami, či oknami s nábytkom. Spoločnosť mu väčšinou robil telefón, ktorým sa spájal s tými, ktorí chceli počuť jeho dojímavé i povzbudzujúce básne, ktoré potrebovali uši na opačnom konci telefónnej šnúry počuť práve jeho melodickým hlasom svetaznalého a vzdelaného človeka. Takto sa mu vracal ten spätný kontakt kedy pocítil, že to, čo tvorí a posiela tým, ktorí to chcú počuť, nie je zbytočnou tvorivosťou. Dúfajme teda, že kritický čas, ktorý práve náš pán Bábela prežíva, bude mať šťastný koniec a posilnený novou vierou vráti sa k svojej obľúbenej činnosti. Pani Tatiana Hurová - Lenková, dcéra nášho bývalého slovenského básnika Júliusa Lenka, ktorého sté výročie narodenín si práve v tomto roku pripomíname, sa k najnovšej zbierke básní Františka Bábelu takto zdôverila:
"Má pre mňa veľkú hodnotu. Sú to básne súvahy, spomienok, bilancovania i súčasného stavu jeho duše. Páči sa mi, že v nich nie je póza, sú veľmi úprimné a mnoho z toho čo píše, zdieľam i ja. Musí to byť veľmi ľudský a múdry človek... Má čo povedať. A miestami sa mi pri čítaní mihne duchovná podoba môjho drahého nebohého otca. Aj básne z mladosti sa mi páčia. Odovzdajte mu, prosím, pozdrav odo mňa. Som rada, že tá kniha vyšla..."
Neodpustím si nespomenúť kolektív "štúrovcov", ktorí svojho profesora neopustili ani v jeho najťažších skúškach života a venovali mu aj teraz nevšednú pozornosť. Prejavila sa najmä tým, že mu ochotne pomohli vydať jeho všetky doterajšie zbierky básní vo svojej réžii a boli pánovi Bábelovi vďačným sponzorom. Stalo sa tak i vydaním ostatnej zbierky Kde si mi, ktorú vytlačili v Tlačiarni Kežmarok GG, s.r.o.
Pre tých, ktorým sa zbierka Františka Bábelu: Kde si mi nedostane do rúk, uverejňujem aspoň niekoľko ukážok z nej.
|
SILA MYŠLIENKY Je letný večer Ja, chudák samotár, Myšlienka moja, A v hlbine čierneho Zaniká, chudinka. ..... Možno nie. letí ďalej a hlbšie Veď schopnosťou myslieť či božia, či ľudská, Tu, i všade vo vesmíre. Tisovec nedeľa 5. decembra 2010 |
Matky a dcéry
Matky a dcéry.
... Vďaka Ti Pane keď ešte v zajatí spánku, dýchne na moje vlásky Cítim to každodenne, ––– Zaujímavé je,
Tisovec sobota 2. február 2013 |
||
|
Nesmrteľný čas
Plazivým jasom úsvitu V tradičnom zhone rána
V ponurých zákutiach Kajúcne sa snažia skryť A tak deň, čo deň, A v tisícoch dejstvách... Ňou, jej pestrou náplňou Tisovec piatok 8. apríl 2011 |
Modlitba manželov - veteránov Bože náš, keďže náš život pomaly končí a svet s nami nezhynie, dovoľ nám porozprávať sa s Tebou naposledy, priamo, úprimne: Ďakujem Ti, že si nám umožnil dožiť sa pekného veku a prežiť všetko, čo je určené človeku: d o b r o, zmiešané tradične so z l o m i kyslé višne striedané sladkým hroznom že si nám, tak ako iným z výšky nebeského ticha namiešal do kalicha r a d o s t i i b o l e s t i, že si nám pomohol úspešne odchovať zdravé ratolesti bez akýchkoľvek zlozvykov a dobových nerestí. ....... Ďakujem Ti i za obvyklý životný stravovací kalendár, za obdobia h o j n o s t i i s t r á d a n i a za dni a týždne, v ktorých sa vyškierala na nás b i e d a, keď jeden týždeň forte hral a ďalší nám nič nedal... No, n á d e j n i k d y n e h a s n e. Ďakujem Ti aj za všetko ostatné, ale o všetkom sa písať nedá. Všetko p r e ž i t é sa nedá v t e s n a ť d o b á s n e ! .... Len jednu prosbu k Tebe ešte máme: zvláštny krátky veteránsky Otčenáš, p o s l e d n ú n a š u v ô ľ u. Bože náš, ak si nám, ľudským slávikom Zeme, umožnil prežívať nádhernú h o s t i n u ž i v o t a na našej planéte, najkrajšej na svete, s p o l u u jedného stolu, dopraj nám aj odísť z nej o b i d v o m s p o l u ! Lebo manželstvo - to je iba J e d e n. Iba jeden dvojkrídlový vták. Keď stratí jedno krídlo, už nevie lietať. Život už nie je preňho vytúžená prechádzka. Vyhľadáva s a m o t u a c h r á m. A k smrti – sa už dotacká. A zomiera - c h u d á k, s á m. ....................... Tisovec nedeľa 4. november 2012 |
||
|
Záhadná Milá sestra Agáta, sestrám, bratom do životných tôní Každodenne pravidelne. Bezbrehou dobročinnosťou tak ak im rozdávajú Ty, nádherné, neúnavné, v rozpálenom pekle sveta Žiješ si tu v našom svete, Dieťa, slečna, dáma, |
Rozhovor s púpavou Púpava, púpava, láska ti srdiečkoi vznešené šaty Púpava, púpava, povedz nám, prezraď nám, Mne sú dnes najbližší ma ako niekoho Nie zákernosť, Tisovec štvrtok 26. apríl 2012 |
||
|
Nech im zvoní ...
Prišiel som na tento Mohlo sa aj to stať, Veď ktože z nás, A nikto mi nedal recept, ..... Svet je plný ľudí rôznych Iným stačí len idea viery, Z nich,
|
z ich spočiatku ostýchavej, začal rúcať drsne, psovsky i prežitia v surovej Tisovec streda, 3. august 2011 |
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.