+ Môžete mi doplniť, o ktoré knihy konkrétne odvtedy ide?
Po Básnení prišli Zápisky z vodných znamení a Eromantické láskovníky, ktoré sa len vo veľmi obmedzenom množstve dostali do kníhkupectiev, takže mám doma dosť kusov v skrini. Tieto tri som napísala pod pseudonymom Yvone du Rich. Pani Táni Pastorkovej, vtedajšej riaditeľke vydavateľstva Príroda sa dostalo do rúk Básnenie a po prečítaní opisov prírody a podobných vecí, čo sú tam zveršované, mi navrhla, aby som skúsila napísať básničky pre deti. Bola to pre mňa výzva a tak vznikli „Prečo lienky nosia podkolienky“, „Veselá abeceda“, neskôr „Básničkový karneval“, „Moja najmilšia knižka“ – na tejto sa nás podieľalo 5 autoriek. Vydavateľstvo Príroda sa stalo súčasťou najväčšieho vydavateľstva Ikar, kde vlani v edícii Stonožka vyšla kniha Zvieratká z abecedy. Písanie pre deti ma „chytilo za srdce“ a za toto usmernenie vďačím najviac pani Pastorkovej.
+ S potešením konštatujem, že o Vašu tvorbu prejavili záujem nielen na Slovensku, ale aj v Čechách. Dokumentuje to aj Vaša ostatná zbierka detských básničiek pod názvom „Obrázkové riekanky o rodinke z Ivanky“. Ako k tomu došlo, že prejavili v tejto nám blízkej krajine záujem a oslovili Vás s ponukou niečo aj pre české deťúrence napísať? Napísali ste ju v českom jazyku, alebo... ?
Obrázkové riekanky sú v slovenskom jazyku, vydané v Česku, vo vydavateľstve Naše kniha (www.nasekniha.cz). Došlo k tomu tak, že spisovateľka a vydavateľka, pani Hanka Jelínková si kúpila knihu „Prečo lienky nosia podkolienky“, kvôli netradičnému, takému mäkšiemu obalu. Začítala sa do básničiek a rozhodla sa skontaktovať so mnou. Najprv som preložila z češtiny do slovenčiny jej knižku „Šimon a štěňátko Bára“, neskôr mi navrhla, nech napíšem riekanky, slovensky, že ich vydá a bude distribuovať na Slovensko, čo sa aj uskutočnilo. Obrázkové riekanky dostať v slovenských knižných obchodoch. Ilustrácie k tejto knihe, ktorú sme pokrstili vlani v novembri v Prahe, robila šikovná Vendula Hegerová.
+ Aká je Vaša skúsenosť s knihou Zvieratká z abecedy? Nedávno som našiel na internete milú odozvu, zrejme od skúsenej čitateľky, že táto knižka je "Veľmi podarená knižka, aspoň u nás sa stretla s obrovským úspechom. Vďaka nádherným obrázkom a krátkym vtipným básničkám si ju synček vyžaduje každý deň, aj dvakrát." Zrejme ide o dieťa, ktoré ešte nevie čítať, ale jeho mamička mu z nej rada prečíta a dieťa sa počuté básničky ľahko aj naučí. Pre Vás je to zrejme akési pohladenie, či pozitívna spätná odozva.
Bola to veľmi pekná „práca“, v Zvieratkách sú zastúpené, ako názov naznačuje – zvieratká od A – aligátora, až po Ž – žirafiačika. Na konci knižky sú ešte k jednotlivým zvieratkám aj hádanky. Veľmi dôležité pre detskú knihu sú ilustrácie, zvieratká bravúrne zvládol Adrián Macho. Odozvy sú pozitívne, čo ma teší, pamätám si na svoje príjemné pocity, keď som bola ešte dieťa a trávila som čas s peknou detskou knihou. Verím, že i dnešné deti a ich rodičia, starí rodičia, či učitelia v našej pretechnizovanej rýchlej dobe si doprajú čas aj na knihy.
+ Dozvedel som sa, že v rámci Mesiaca slovenských spisovateľov pre získanie ocenenia Panta Rhei Awards Vás nominovali v kategórii "Slovenská spisovateľka roka 2017" a "Slovenská detská kniha roka 2017" - Zvieratká z abecedy. Chcete pre návštevníkov stránky v tomto smere niečo odkázať?
Návštevníkom stránky prajem príjemné čítanie dobrých kníh či článkov a ak by chceli podporiť nomináciu knižky Zvieratká z abecedy, alebo mňa ako autorku, (www.awards.sk Adresa pre hlasovanie), poteší každý hlas. Ďakujem.
Pripravil: Ondrej Doboš
Fotografie: archív IĎ
































Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní
Vytvorila základ pre prvú a najmodernejšiu papiereň v Uhorsku. V r. 1817 sa presťahovala s manželom do Slavošoviec, kde manžel získal od matky železný hámor. Rozhodla sa ho prebudovať na papierenský mlyn. Prvý hrubý baliaci papier vyrobila na jar 1818, neskôr začala vyrábať papier na písanie. Vďaka svojim schopnostiam odolávala konkurencii 14 papierenských mlynov na Gemeri a dostala sa na ich čelo. Venovala sa prieskumu trhu s sledovaniu noviniek z papierenskej oblasti v Nemecku a Holandsku. V r. 1840 začala s montážou prvého moderného papierenského stroja v Uhorsku. O rok na to rozbehla výrobu papiera. V r. 1844 zamestnávala 60-80 ľudí. Po jej smrti pokračovali v práci v rodinnom podniku jej dcéry a syn.
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale