(Gemerská knižnica Pavla Dobšinského v Rožňave – tlačová správa) – V stredu 22. mája 2013 Gemerskú knižnicu Pavla Dobšinského v Rožňave, kultúrne zariadenie Košického samosprávneho kraja poctil svojou návštevou bývalý prezident Slovenskej republiky pán Rudolf Schuster.Usmievavý s dobrou náladou vstúpil do preplnenej spoločenskej sály, kde zožal prvý potlesk a ujal sa hlavného slova. „S prípravami na kamčatskú expedíciu som začal ešte pred rokom 2010. Študoval som dostupnú literatúru, najmä nemeckú a ruskú, robil som si výpisky,“ povedal v úvode pán Schuster.
Panenská príroda, ľadovce, gejzíry, bohatý výskyt divokej zveri, nespočetné sopky, ktoré dodávajú horám unikátnu scenériu, lososy a...neodmysliteľné medvede a zážitky s nimi, to je len stručné zhrnutie z množstva informácií, ktoré zazneli počas dvojhodinového rozprávania o krajine, kam sa len tak bežne ktokoľvek nevyberie. Spoločnosť na cestách mu robil syn ruského priateľa Sašu, žijúceho na Slovensku, profesionálny fotograf Eduard. Pobyt na Kamčatke bol naplánovaný na jeden mesiac, aby stihli vidieť aspoň najzaujímavejšie a najatraktívnejšie miesta, aby absolvovali plavbu po rieke, či prešli po stopách nášho grófa, slovenského dobrodruha a cestovateľa Mórica Beňovského. Krajina, ktorá je päťkrát väčšia ako Slovensko, má množstvo národných parkov, najväčšie vulkány sveta, ale i najväčšie hnedé medvede. „Pri fotografovaní som sa v jednej chvíli dostal do bezprostrednej blízkosti medveďa, ktorý držal svoju korisť - lososa. Našťastie sa to pre mňa zaobišlo bez následkov. Moje cesty v posledných rokoch smerovali na blízky a ďaleký sever, kde najlepšie vidieť, čo prináša otepľovanie Zeme. Ľadovce z našej planéty postupne miznú. Tieto jedinečné premeny stojí za to zachytiť fotoaparátom či videokamerou,“ povedal v rozhovore pán Schuster. Na otázku, čomu dáva prednosť, či fotoaparátu alebo videokamere, skonštatoval: „Napriek tomu, že striedam fotoaparát s kamerou, je to v danej chvíli veľmi ťažké rozhodovanie. Jedno je však isté – fotografovať cez nie úplne čisté okno vrtuľníka som nedokázal. Umožnili mi to potom cez otvorené dvere, ale museli ma priviazať. Mal som rôzne pocity. Potom sa mi ešte tri noci snívalo, že som z vrtuľníka vypadol.“
Zachytiť množstvo krásnych a neopakovateľných záberov ktoroukoľvek technikou si vyžaduje určitú zručnosť, znalosť, skúsenosť. O svoje zážitky, dojmy a skvelé zábery sa po každej výprave podelí aj s poslucháčmi, divákmi či čitateľmi prostredníctvom výstav, dokumentárnych filmov a kníh. Jeho zábery sú hodnotené aj odbornou verejnosťou na veľmi vysokej a profesionálnej úrovni.
Neúnavný vo svojej práci od skorého rána do neskorého večera má vžité od nepamäti. Je to osobnosť, s ktorou sa spája funkcia primátora mesta Košice a do moderných dejín nášho štátu sa zapísal ako prvý slovenský prezident zvolený priamym hlasovaním. Cestovanie, fotografovanie, filmovanie a písanie cestopisných kníh z krajín, ktoré nie sú bežnými destináciami - aj tým sa dostal pán Rudolf Schuster za posledné obdobie do povedomia verejnosti.
Milý, srdečný, otvorený, priateľský, usmievavý. Ak sa pre niečo rozhodne, dotiahne to do konca bez ohľadu na to, koľko ho to bude stáť námahy a síl. A nehovoriac o tom, aké riziká pri tom musí podstúpiť. Svoju vášeň tak trochu berie aj ako povinnosť voči ďalším generáciám, ktoré prídu po nás, aby si raz mohli pozrieť, ako to bolo napríklad pred 50-mi rokmi.
22. máj 2013 bol pre pracovníkov a návštevníkov Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského v Rožňave výnimočný. Pozvanie prijal vzácny hosť, bývalý prezident Slovenskej republiky pán Rudolf Schuster. Srdečné poďakovanie patrí nielen jemu, ale aj pánovi Jozefovi Širotňákovi a celému tímu ľudí, ktorí sa na tomto stretnutí podieľali.
Tatiana Bachňáková
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.