Zvolili si ho sami kníhkupci, lebo na jar bola v ich obchodoch malá návštevnosť. Od vynájdenia kníhtlače patrí kniha medzi neodmysliteľných spoločníkov mladých i starých.
Nanešťastie, čím ďalej tým viac mladí ľudia zanedbávajú čítanie kníh a radšej surfujú po internete alebo pozerajú televíziu. A práve preto knižnica Gemersko-malohontského múzea každoročne, v marci, organizuje literárne besedy, v rámci ktorých sa zameriava na regionálnych spisovateľov. Našim cieľom je propagovať význam knihy a čítania v živote človeka, taktiež zviditeľniť knižnicu a jej vzácny historický knižný fond. Snažíme sa organizovať besedy s autormi z regiónu Gemer-Malohont, v duchu poslania, ktoré plní múzeum regionálneho charakteru, akým Gemersko-malohontské múzeum bezpochyby je.
V rámci 11. ročníka tohto podujatia sme, 10. marca 2016 v priestoroch múzea, zorganizovali besedu so spisovateľom Petrom Glockom (nar. 1946), rodákom z Muráňa. Hoci žije v Bratislave, nezabúda na svoj rodný kraj, ktorý často navštevuje a ktorým sa inšpiruje a pretavuje ho do svojich literárnych diel. Peter Glocko sa venuje tvorbe pre deti a mládež, i pre dospelých. Píše detské rozprávky a romány, v ktorých mnohokrát využíva ľudové zdroje, ktoré upravuje, no zároveň zachováva ich folklórne hodnoty. Tiež sa venuje písaniu scenárov k filmom a rozhlasovým hrám.
K najznámejším patrí scenár k filmovej rozprávke Plavčík a Vratko (1981) a Popolvár najväčší na svete (1982). Literárnej tvorbe sa začal venovať na Strednej priemyselnej škole chemickej v Bratislave. Svoje prvé diela publikoval od roku 1964 v časopisoch Mladá tvorba, Romboid, Slovenské pohľady, Kamarát. Knižný debut mu vyšiel v roku 1970.
Besedy s Petrom Glockom sa zúčastnili žiaci základných škôl v Rimavskej Sobote (ZŠ. Š. M. Daxnera, ZŠ P. Dobšinského, ZŠ P. K. Hostinského a Evanjelická základná škola Z. Oravcovej), v celkovom počte 70 detí. Besedu zahájila riaditeľka múzea PhDr. Oľga Bodorová, ktorá predstavila činnosť múzea a jeho knižnice a privítala žiakov, učiteľom a vzácnych hostí – spisovateľa a scenáristu Petra Glocka, ktorému doprovod robil riaditeľ Odborného liečebného ústavu psychiatrického na Prednej Hore - MUDr. Oleg Martinove. Knihovníčka múzea Mgr. Iveta Krnáčová deťom predstavila spisovateľa Petra Glocku. Peter Glocko je autorom desiatky kníh, za ktoré získal viacero ocenení a niektoré z nich boli aj preložené do českého, slovinského a francúzskeho jazyka.
Keďže Peter Glocko besedoval s deťmi aj v rokoch 2006, 2008, 2010 a 2012, tohtoročná beseda nebola len o prezentovaní kníh, ktoré napísal, ale o predstavení rodného kraja, jeho histórie a prírody. Deťom rozprával o významných literárnych dejateľoch Gemera-Malohontu (Pavol Dobšinský, Ivan Krasko, Terézia Vansová), ale i o osobnostiach zo zahraničia (Hans Christian Andersen, Pier Paolo Vergeno).
V rámci besedy premietol trailer k historickému filmu, vychádzajúceho z povesti o krásnej Cigánke, ktorá sa zaľúbila do kapitána vojska Muránskeho hradu. Deti sa spisovateľa pýtali na obľúbené a neobľúbené školské predmety, na jeho vzťah k zvieratám. Zaujímalo ich prečo a kedy začal písať, čo ho inšpiruje alebo kto ako prvý číta jeho rukopis. Na túto otázku odpovedal, že jeho manželka, lebo prepisuje jeho rukopis do elektronickej podoby. Kým bola jeho dcéra malé dievča, tak jeho príbehy pre deti čítala ako prvá ona. V rozprávke Ja sa prázdnin nebojím (1988) zachránila život hlavnej postave, prečítaním rukopisu. Príbeh rozpráva o chlapcovi z detského domova, ktorý podľahol drogám. Dcéra Petra Glocku ho poprosila, aby dal hlavnej postave - chlapcovi ešte jednu šancu a nechal ho žiť. Tak aj takýmto spôsobom je ovplyvnený spisovateľ pri svojej tvorbe. Záver besedy tvorila autogramiáda a predaj Glockových rozprávok, o ktoré bol veľký záujem.
Mgr. Martina Mareková
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.