Pavol Jozef Šafárik – 230. výročie narodenia
13. máj – Pavol Jozef Šafárik (13.5.1795 Kobeliarovo – 26.6.1861 Praha) – historik, etnograf, spisovateľ, slavista, univerzitný profesor. Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade. Tu počas svojho pobytu sa spolupodieľal na zbieraní, príprave do tlače a vydávaní slovenských ľudových piesní. Vyšli pod názvom Písně světské lidu slovenského v Uhřích. Od r. 1833 pôsobil ako profesor slovanskej filológie na KU v Prahe a bol riaditeľom Univerzitnej knižnice. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.
Miloslav Krčméry – 165. výročie narodenia
14. máj – Miloslav Krčméry (14.5.1860 Hronsek – 4.11.1902 Vyšný Kubín-Jasenová) – hudobný skladateľ, redaktor, ev. farár, náboženský spisovateľ. Otec básnika, literárneho kritika a spisovateľa Štefana Krčméryho. V rokoch 1871 – 1873 študoval na gymnáziu v Revúcej, teológiu v Bratislave a na univerzite v Jene. Ako kňaz pôsobil na rôznych miestach, naposledy v Mošovciach a v Jasenovej. Bol funkcionár ev. cirkvi a náboženský spisovateľ, rôznymi osvetovými článkami prispieval do novín a časopisov, bol spoluredaktor časopisu Stráž na Sione, tajomník Tranoscia. Bol priekopníkom poľnohospodárskej osvety. Na slová slovenských básnikov komponoval zbory a piesne pre klavír, mužský a miešaný zbor.
Pavel Beblavý – 115. výročie úmrtia
16. máj – Pavel Beblavý (16.5.1847 Vrbovce, okr. Senica – 18.5.1910 Sobotište) – spisovateľ, ev. kňaz, postromantický autor využívajúci historické námety na písanie zábavnej a didaktizujúcej prózy. Študoval na viacerých gymnáziách, o. i. v Revúcej, neskôr teológiu vo Viedni. Pôsobil ako kaplán vo Vrbovciach a od roku 1876 ako farár v Sobotišti. Na revúckom gymnáziu redigoval rukopisný časopis Svit, do ktorého aj prispieval. Svoje verše, prozaické práce i preklady zo srbčiny uverejňoval v časopise Sokol. Pokúsil sa aj o etnografické a historické štúdium rodného kraja, z ktorého vydal Vrbovčanské povesti a báje. Jeho najrozsiahlejšou prácou je historicko-dobrodružný román Jánošík. V sérii čŕt Obrazy zo života zdokumentoval svoju biografiu i pomery na revúckom a iných slovenských gymnáziách. Gemera sa dotýka jeho historická povesť Dedič Muráňa. Púť na Velehrad. Posledným jeho literárnym dielom je povesť Oslobodenie (1907) zo života Juraja Lániho.
Martin Kukučín – 165. výročie narodenia
17. máj ؘ– Martin Kukučín (17.5.1860 Jasenová – 21.5.1928 Pakrac, Chorvátsko) – spisovateľ, publicista, lekár, významný predstaviteľ slovenského literárneho realizmu. V rokoch 1871 – 1874 navštevoval gymnázium v Revúcej. Dej jeho známej poviedky Mladé letá sa odohráva práve na tomto gymnáziu. Poviedka je nielen výstižnou charakteristikou postáv, ale aj obrazom vtedajších školských a spoločenských pomerov. Študoval na lekárskej fakulte v Prahe. V roku 1893 dostal miesto obecného lekára v obci Selca na ostrove Brač (dnešné Chorvátsko). V roku 1908 odchádza do Južnej Ameriky do Čile do Punta Arenas, kde pôsobil ako uznávaný lekár. V literárnej tvorbe sa venoval písaniu poviedok a noviel (Rysavá jalovica, Keď báčik z Chochoľova umrie, Neprebudený, Veľkou lyžicou), v ktorých sa vracia do svojej mladosti a k svojim prvým zamestnaniam, no taktiež takmer fotograficky podáva obraz dedinského života a sedliackeho zmýšľania. Svojím dielom Dom v stráni založil tradíciu dedinského románu. Vydal aj cestopis Črty z ciest. Prechádzky po Patagónii a napísal aj niekoľko dramatických diel (Komasácia, Bacúchovie dvor). Na novšej budove prvého slovenského gymnázia v Revúcej je umiestnená pamätná tabuľa, venovaná Kukučínovmu pobytu na tomto gymnáziu.
Augustín Šulek – 205. výročie narodenia
19. máj – Augustín Šulek (19. 5.1820 Revúca – 21.9.1890 Ratková) – národný buditeľ, ev. kňaz, publicista. Študoval v Rožňave, Levoči, Prešove, teológiu na univerzite v Halle. Pôsobil ako učiteľ a farár v Ratkovej, Mokrej Lúke, Rimavskom Brezove, potom natrvalo v Ratkovej. V duchu štúrovských tradícií sa venoval osvetovej a národnobuditeľskej činnosti. Organizoval ochotnícke divadlo a vzdelávacie spolky, obhajoval prirodzené ľudské právo na vzdelávanie v materinskom jazyku. Finančne podporoval vyššie slovenské gymnázium v Revúcej. Bol mecénom i prispievateľom štúrovských Slovenských národných novín, podporoval na štúdiách neskoršieho básnika a biskupa Daniela Bacháta. Bol členom Matice slovenskej a jej jednateľom v Gemeri.
Daniel Michal Fakla – 15. výročie úmrtia
19. máj – Daniel Michal Fakla (27.9.1924 Ratková – 19.5.2010 Radvaň) – ev. kňaz, básnik. Gymnázium absolvoval v Tisovci, teologické štúdiá v Bratislave. Ordinovaný za kňaza bol v Klenovci v júli 1949. Kaplánske roky prežil vo Zvolene. Potom bol námestným kňazom v Nedede a zborovým farárom v Radvani a v Kremnici. Od roku 1981 pôsobil ako farár a konsenior v Dobrej Nive, kde sa zaslúžil o rozvoj cirkevného života. Počas jeho pôsobenia sa začali vykonávať detské služby Božie, biblické hodiny, nešporné služby Božie, náboženské večierky, obnovilo sa vyučovanie náboženstva v škole, obnovila sa činnosť Spoločenstva evanjelickej mládeže, bol dostavaný zborový dom a vykonaná veľká oprava kostola. V roku 1993 sa presťahoval do Radvane. Vydal básnické zbierky Na milosť čakám (1992) a Hľadanie v úzkosti (1997). Publikoval články, úvahy a najmä básne v časopisoch Evanjelický posol spod Tatier, Cestou svetla, Cirkevné listy, Tvorba T a v iných.
Elena Dubnická – 100. výročie narodenia
21. máj – Elena Dubnická (21.5.1925 Rejdová – 7.1.1988 Piešťany) – historička a teoretička výtvarného umenia. V rokoch 1948 – 1949 študovala dejiny výtvarného umenia a estetiku na FF Univerzity Karlovej v Prahe, v roku 1953 ukončila štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde od 1954 pracovala ako asistentka, od r. 1963 pracovala ako vedecká pracovníčka Umenovedného ústavu SAV v Bratislave. Venovala sa dejinám staršieho výtvarného umenia na Slovensku, hlavne z obdobia 19. storočia. Svoje poznatky publikovala prevažne v odborných historických časopisoch, napr. štúdia: Neznáme gotické tabuľové maľby z Liptovskej Anny. Vydala monografiu (obálka knihy je na úvodnom obrázku) Peter M. Bohúň – život a dielo (SVKL 1960) – o akademickom maliarovi, pedagógovi, zakladateľovi národne chápanej historickej maľby a portrétnom dokumentaristovi významných kultúrnych a politických predstaviteľov štúrovského hnutia, medzi nimi i gemerských dejateľov.
Kornel Ivan Halát – 25. výročie úmrtia
27. máj – Kornel Ivan Halát (29.12.1923 Gočovo – 27.5.2000 Montpellier, Francúzsko) – prvý misionár ev. a. v. cirkvi na Slovensku. Maturoval vo Zvolene. Vyštudoval teológiu v Bratislave a spočiatku kaplánoval v Liptovskej Porúbke. Ako mladý evanjelický kňaz sa rozhodol pomáhať ľuďom praktickým evanjeliom. Odišiel na misijnú školu do Francúzska a s misionárskou službou začal v roku 1948. Pôsobil spolu s manželkou Emíliou medzi domorodým obyvateľstvom v africkom Kamerune a Benine. Prinášal im evanjelium, zakladal školy a nemocnice, založil aj evanjelickú bohosloveckú školu pre katechétov a farárov, vydával časopis v miestnom jazyku. Na misiách v Afrike strávil viac ako 30 rokov. Na Slovensko posielal rodine, známym a ev. funkcionárom dodnes zachované listy a správy o svojej misijnej činnosti. Neskôr pôsobil vo Francúzsku v Montpellier, kde aj prednášal systematickú teológiu a vyučoval tu aj slovenčinu a češtinu, literatúru a reálie Československa. Dňa 5.10.2003 mu bola na priečelí gočovského kostola, kde bol pokrstený, odhalená pamätná tabuľa. 31.10.2005 STV 2 vysielala polhodinový dokumentárny film o jeho živote a činnosti, ktorý bol v Slovenskom evanjelizačnom stredisku vydaný aj na DVD.
Kálmán Mikszáth – 115. výročie úmrtia
28. máj – Kálmán Mikszáth (16.1.1847 Sklabiná, okr. Veľký Krítš – 28.5.1910 Budapešť) –spisovateľ a novinár. V rokoch 1857 – 1863 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, kde bol členom samovzdelávacieho Kazinczyho krúžku, potom v Banskej Štiavnici, kde v r. 1866 maturoval. Už počas stredoškolského štúdia písal poviedky a básne. Z tohto obdobia je aj novela Jarné púčky, v ktorej opísal atmosféru Banskej Štiavnice tých čias. Vo viacerých svojich dielach čerpal námety zo Slovenska: Slovenskí rodáci, Dobrí Palovci, Čierne mesto, Posledný hradný pán, Mátoha v Ľubovni a i.
Róbert Pobožný – 135. výročie narodenia
30. máj – Róbert Pobožný (30.5.1890 Tisovec – 9.6.1972 Rožňava) – cirkevný hodnostár, biskup. Študoval a pôsobil v Rožňave. Po polročnom kaplánovaní v Gelnici, pôsobil v biskupskej rezidencii ako archivár, bibliotekár, aktuár, notár, biskupský ceremoniár, tajomník, riaditeľ. Bol kanonikom rožňavskej kapituly. V r. 1949 prijal biskupské svätenie a stal sa titulárnym biskupom Neilenským. Pápež Ján XXIII. ho menoval za apoštolského administrátora rožňavskej diecézy. Bol známy aj tým, že v rokoch neslobody cirkvi tajne svätil kňazov.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-