Fedor Kriška – 90. výročie narodenia
1. jún – Fedor Kriška (1.6.1935 Tisovec – 1.1.2011 Bratislava) – výtvarný teoretik, galerista a publicista. V Tisovci získal základné vzdelanie a navštevoval aj gymnázium, v rokoch 1954 až 1958 študoval Dejiny umenia a estetiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Vzhľadom na jeho odbornú činnosť pôsobil v rokoch 1963 – 2000 v Galérii mesta Bratislavy ako odborný pracovník, námestník pre hlavnú činnosť a v rokoch 1993 až 1996 bol poverený jej vedením. Kurátorsky pripravil desiatky výstav a katalógov slovenského umenia 20. storočia doma i v zahraničí. Ako jeden z prvých sa začal systematicky venovať autorom zo Skupiny Mikuláša Galandu. Zabezpečil aj realizáciu viacerých významných zahraničných výstav na pôde GMB. Počas svojho pôsobenia publikoval v Novom slove, Pravde, Práci, Kultúrnom živote, Národnej obrode, Romboide či vo Výtvarnom živote množstvo umenovedných statí s výrazným literárnym akcentom. Charakteristickým bol jeho vybrúsený štýl písania s vlastným špecifickým interpretovaním umeleckej tvorby, rovnako precizované bývali aj jeho známe príhovory pri otváraní početných, kurátorsky dôkladne pripravených výstav. Jeho erudované texty vyústili do viacerých monografií o slovenských umelcoch, ako boli Miroslav Cipár, Agnesa Sigetová, Dušan Kállay, Katarína Vavrová a Kamila Štanclová. V roku 2005 sa za dovtedajšiu umenovednú činnosť v odbore dejín moderného umenia stal laureátom Ceny Mariana Várossa, v roku 2009 získal Cenu Andreja Kmeťa.
Jozef Kvetoslav Holub – 205. výročie narodenia
1. jún – Jozef Kvetoslav Holub (1.6.1820 Prietrž, okr. Senica – 12.7.1899 Revúca) – pedagóg, homeopat, osvetový pracovník. Študoval v Komárne, na Ev. lýceu v Bratislave, homeopatickú medicínu v Prahe (štúdiá ale neukončil). Pôsobil na viacerých miestach na Orave ako vychovávateľ. Od roku 1865 žil v Revúcej a nastúpil na Prvé slovenské gymnázium za profesora prírodných vied. Okrem toho vyučoval aj matematiku, slovenčinu, maďarčinu a nemčinu. Zvolil si metódy výučby, ktoré boli založené na praktických ukážkach a experimentoch. Patril medzi tých profesorov gymnázia, ktorí sami finančne prispievali na jeho chod. Vyučoval a bol triednym profesorom aj na dievčenskom ústave v Revúcej, patril k členom Ormisovho nakladateľského spolku, ktorého úlohou bolo vydávať knihy v slovenskom jazyku. Po zatvorení gymnázia sa živil doučovaním a liečiteľskou praxou v Revúcej, venoval sa aj homeopatii. Je autorom ľudovýchovných článkov so zdravotníckou tematikou a početných rukopisov, väčšinou učebníc matematiky a iných prírodovedných predmetov, botanických a ľudovýchovných spisov, prekladov a podrobných výpiskov z iných diel, terminologických slovníkov a i., ktoré sú v Univerzitnej knižnici v Bratislave a v archíve SNK v Martine (18 botanických, 10 zoologických, 47 geometrických, 1 meteorologický, jediné pôvodné dielo Živočíchospyt), pričom prispel k tvorbe novej slovenskej odbornej terminológie. Jeho práce boli medzi prvými matematickými dielami napísanými s vedeckou motiváciou a zameraním v slovenčine. Venoval sa predovšetkým homeopatii a botanike, najmä zbieraniu materiálu na kľúč určovania rastlín a hmyzu.
Martin Kvetko – 30. výročie úmrtia
3. jún – Martin Kvetko (9. 9.1912 Muránska Dlhá Lúka – 3.6.1995 Bratislava, pochovaný v rodinnom hrobe v Muránskej Dlhej Lúke) – politik, pedagóg, rozhlasový redaktor, publicista, vydavateľ, veterinár. Strednú školu vyštudoval v Levoči, potom študoval zverolekárstvo na Vysokej škole veterinárnej v Brne. Po promócii v roku 1936 ostal na škole ako asistent. V rokoch 1938 – 1944 bol popredným funkcionárom Slovenskej národnej rady, pôsobil v Štátnom žrebčínci v Topolčiankach. V roku 1944 bol spoluzakladateľom a neskôr čestným predsedom Demokratickej strany. Do r. 1948 povereník pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, neskôr výživy, zároveň poslanec v česko-slovenskom parlamente. Po r. 1948 žil v emigrácii v Anglicku, Nemecku a USA. Bol členom exilovej Rady slobodného Československa, v r. 1954 – 1960 spoluriaditeľ a redaktor Československého oddelenia Rádia Slobodná Európa v Mníchove. Obdobie rokov 1960 – 1989 prežil v USA, pracoval v redakcii Slobodná Európa v New Yorku. Spoluzakladateľ odbojového orgánu Stála konferenciu slovenských demokratických exulantov, ktorá vznikla v kanadskom Toronte 8. decembra 1963. Od roku 1964 bol vydavateľom, autorom i redaktorom časopisu Naše snahy, kde reagoval článkami na situáciu v Československu. V r. 1989 sa vrátil na Slovensko, v r. 1990 bol zvolený za čestného predsedu Demokratickej strany. V parlamentných voľbách 1990 doviedol DS do slovenského parlamentu. Napísal a vydal publikáciu Dohody o štátoprávnom usporiadaní pomeru Čechov a Slovákov v oslobodenej vlasti. (Bratislava 1991). Prezident ČSFR mu v roku 1991 udelil za jeho celoživotnú politickú činnosť Rad Tomáša G. Masaryka II. stupňa.
Daniel Bachát-Dumný – 185. výročie narodenia
18. jún – Daniel Bachát, pseudonym Miloslav Dumný – (18.6.1840 Ratková – 13.4.1906 Budapešť) – ev. farár, biskup banského dištriktu, učiteľ, spisovateľ, prekladateľ, publicista a organizátor divadelného ochotníctva. Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi, Rožňave a Prešove, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. 10 rokov pôsobil ako farár v Pribyline. V roku 1873 stal sa farárom slovenského evanjelického cirkevného zboru v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov. Bol aj literárne činný. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Vydal 3 zväzky zbierky noviel Nevädze (Skalica, 1870), náboženskú lyriku Zbožné zvuky (Budapešť 1885). Básne a prózu publikoval v časopisoch, napísal tri slovenské veselohry, besednice Obrázky z veľkomesta a i. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, v roku 1874 spoluzakladal časopis Dunaj. Bol podpredsedom literárnej Lutherovej spoločnosti a od roku 1905 pôsobil ako predseda Uhorskej protestantskej literárnej spoločnosti. Pomáhal organizovať Červený kríž. Bol ocenený Radom Františka Jozefa. V rodnej Ratkovej má v areáli ev. kostola postavený pamätník.
Jonáš Bubenka – 320. výročie úmrtia
18. jún – Jonáš Bubenka (okolo 1650 Ochtiná – 18.6.1705 Levoča) – učiteľ, výtvarník, drevorytec, hudobný skladateľ. Pôsobil ako učiteľ a kantor evanjelickej cirkvi v Prešove, neskôr prešiel do Levoče, kde bol profesorom tamojšieho evanjelického gymnázia. Ilustrátor levočského vydania Komenského diela Orbis pictus (1685). Ilustrácie v knihách ani v tých časoch neboli ničím výnimočným, ale tieto sú pre nás vzácne. Sú to prvé ilustrácie učebníc od grafika slovenského pôvodu. Medzi 152 Bubenkovými drevorezmi sa nachádzajú aj vyobrazenia tlačiarne, knihárskej dielne a kníhkupectva, vyučovania, anatómie, vývoja zo života človeka, z Biblie, obrazy z prírody, pestovania plodín, chovu zvierat, vinárstva, ale aj pohľad do holičstva a i. Podľa niektorých on preložil pôvodné latinské texty tejto knihy do češtiny. Výber ilustrátora nebol náhodný. Jonáš Bubenka pôsobil v Levoči ako profesor na evanjelickom lýceu a v neposlednom rade bol korektorom Brewerovej tlačiarne. Vydal aj učebnicu matematiky Arithmeticae vulgaris nucleus (Levoča 1689). Komponoval duchovné piesne a zhudobňoval príležitostné básne. V rodnej obci sa nachádza jeho Pamätný dom, ktorý je venovaný aj L. Bartholomeidesovi a D. Lichardovi.
Samuel Cyril Bancík – 100. výročie úmrtia
22. jún – Samuel Cyril Bancík (15.2.1857 Betliar – 22.6.1925 Kokava nad Rimavicou) – ev. farár, náboženský spisovateľ a básnik, regionálny kultúrny a osvetový pracovník. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej a v Bratislave, kde v roku 1879 ukončil aj teologické štúdium. Počas štúdia v Revúcej sa zapájal do divadelných aktivít a zúčastňoval sa na spoločenskom živote. Po skončení štúdia teológie bol farárom vo Zvolene a v Turíčkach, od roku 1890 v Kokave nad Rimavicou, kde sa stal dekanom, v rokoch 1908 – 1918 vykonával funkciu konseniora malohontského seniorátu. Publikoval krátke dejiny kokavského cirkevného zboru. Bol regionálnym kultúrnym a osvetovým pracovníkom, autorom náboženských článkov a básní, ktoré boli uverejňované v časopisoch Stráž na Sione, Evanjelický posol spod Tatier, Evanjelický kazateľ a v Tranovského evanjelickom kalendári. Jeho zásluhou bola v obci obnovená ochotnícka divadelná činnosť, v rokoch 1919 až 1924 nacvičil 13 divadelných hier.
Július Tichy – 105. výročie úmrtia
23. jún – Július Tichy (28.8.1879 Rimavská Sobota – 23.6.1920 Krompachy, pochovaný je v Rožňave) – maliar a grafik. Študoval na evanjelickom gymnáziu v Rožňave, na škole modelového maliarstva v Budapešti (L. Gyulai, B. Székely) a navštevoval maliarske kurzy v Baia Mare (S. Hollósy). V rokoch 1902 a 1903 podnikol študijné cesty do Benátok (kopíroval obrazy Veroneseho a Tintoretta), kde sa opäť vrátil v roku 1912, neskôr 1913 – 1914 podnikol študijné pobyty v Dalmácii. Od r. 1905 žil v Rožňave, od r. 1909 bol profesorom kreslenia na tamojšom ev. gymnáziu. Okrem maliarskej a kresliarskej tvorby a úžitkovej grafiky napísal aj vedecko-fantastický román. Venoval sa predovšetkým kresbe a grafike, kde aplikoval secesnú líniu. Prvýkrát sa preslávil ako grafický umelec v roku 1907. Ilustroval diela autorov, ktorí písali symbolickú a hlbokopsychologickú prózu. Samostatne vystavoval 1916 v Budapešti, súbornú výstavu však mal až v roku 1979 v Budapešti (spoločne s bratom Kolomanom). Jeho diela sa nachádzajú aj v zbierkach Baníckeho múzea v Rožňave.
Matej Šulek – 210. výročie úmrtia
27. jún – Matej Šulek (28.7.1748 Veličná – 27.6.1815 Tisovec) – historiograf, básnik, evanjelický kňaz, osvetový pracovník. Do školy chodil v Istebnom a v Ožďanoch, v Kežmarku študoval rétoriku, po teologických štúdiách v Prešove a Bratislave pôsobil v Komlóši, Hybiach, Paludzi a od r. 1791 v Tisovci. Zaslúžil sa o tisovskú evanjelickú cirkev, kostol a faru, usporiadal a obohatil cirkevnú knižnicu a archív. Cirkevné dokumenty sústredil a vydal pod názvom Documenta ad protocolum eccl. Tisoltz ab anno 1704 – 1750. Podal opis mesta Tisovec (Topografia oppidi Tisssoltz) a vyhotovil súpis tisovských rodín. Zbieral a odpisoval listiny týkajúce sa cirkevných dejín, spisovateľov, rechtorov, farárov a zanechal aj bohatú korešpondenciu a 2500 zväzkovú knižnicu. Bol aktívnym členom Učenej spoločnosti malohontskej, ktorá sa orientovala na vedeckú a vzdelávaciu prácu, propagovala nové myšlienkové prúdy a dbala o stále vzdelávanie evanjelických kňazov. Zbieral a archivoval všetky doklady a listiny týkajúce sa cirkevných dejín Malohontu. Písal latinské historické diela, príležitostné verše, kázne a duchovné piesne, ktorými prispel do Funebrála O. Plachého a do Institorisovho kancionála. Jeho náboženské piesne prevzal Karol Kuzmány do Zpěvníka a Evanjelického koncionála. V časopise Solennia uverejnil preklad nemeckého spisu J. Feješa Žaloby hospodárské na ptáctvo, žížaly (1814).
Samuel Pellionis – 155. výročie narodenia
27. jún – Samuel Pellionis (27.6.1870 Dobšiná – 12.7.1953 Dobšiná) – ľudový básnik, povolaním obuvník. Po ukončení základného vzdelania a meštianskej školy s vyučovacím jazykom nemčina sa vyučil za obuvníka. Prežil takmer celý svoj život v rodnej Dobšinej. Opustil ju iba načas, keď odchádzal ako obuvnícky tovariš na povinnú vandrovku – zotrval nejaký čas v Budapešti a Viedni, v oboch mestách pracoval vo voľnom čase v divadle ako komparzista. Po ukončení vojenskej služby sa vrátil do Dobšinej a otvoril si ako obuvnícky majster vlastnú dielňu. Radšej však sedel za písacím stolom ako za obuvníckym „hokerlíkom“. Svojím rozsahom predstavuje jeho básnické dielo najmenej tisíc básní, dialógov a jednoaktoviek. Väčšinu z nich napísal v niekdajšom dobšinskom nárečí, tzv. „bulinerčine“, a sú významnou a nenahraditeľnou dokumentáciou dnes už odumierajúceho nárečia. Jeho diela sú výnimočné najmä tým, že v nárečí rozoberal nielen svoje rodné mesto a kraj, ale aj lokálne a svetové politické dianie, sociálne rozdiely alebo morálne otázky, kritizoval kapitalizmus a vykorisťovanie, odsúdil vojnu ako pohromu ľudstva a sníval o bratstve medzi národmi. V básňach a divadelných hrách dokázal vyjadriť ťažkosti, radosti a postoje celej nemeckej v Dobšinej žijúcej komunity. Jeho dielo je aj príspevkom k histórii, etnografii a veľmi plastickým obrazom sociálnych pomerov v Dobšinej v prvej polovici 20. storočia. Je teda aj dokumentáciou jazykovo-historickou a sociolingvistickou. O jeho básne mali záujem predovšetkým dobšinskí rodáci doma i v zahraničí, jeho divadelné hry sa hrali často i v známom hostinci „U Fejéra“ v Dobšinej. Mnohé práce sa zachovali zväčša iba v rukopise, niektoré básne a jedna divadelná scéna vyšli v novinách Dobsina és vidéke, ktoré vychádzali do roku 1918. V roku 1993 vyšlo niekoľko desiatok básní (54) pod názvom Topscher Gakrokel (Dobšinské čmáranie) na 126 stranách (Košice, Dolinár 1993). Z množstva jeho básní za povšimnutie stoja napríklad: Môj otčenáš, Diškurz s diablovou babičkou, Dialóg medzi Bohom a diablom, Ruský otčenáš, K farárskej vojne, Exekúcia, Štebotanie lastovičiek, K oslave žatvy, Dobšinská reč, Cirkus, Vyberač rudy, Poľovnícka pieseň, Staroba, Moje posledné čmáranie a iné. Básnikovi sa venoval slovenský germanista PhDr. Juraj Valiska, CSc. ktorý ho spomína vo vedeckých článkoch a v publikáciách o nemeckých nárečiach na Spiši a v Dobšinej.
Marta Mikitová
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).