Samuel Kollár – 195. výročie úmrtia
8. august – Samuel Kollár (14.1.1769 Hrnčiarska Ves – 8.8.1830 Čerenčany) – historik. Do školy chodil v Pondelku a v Ratkovskom Bystrom, študoval v Ožďanoch, Dobšinej, Kežmarku, a Šoproni, teologické štúdiá absolvoval na univerzite v Halle a Wittenbergu. Od roku 1791 bol rektor šľachtickej školy v Ožďanoch, od roku 1803 ev. farár v Čerenčanoch pri Rimavskej Sobote. Zaslúžil sa o postavenie obecného kostola, fary i školy. V roku 1824 bol zvolený za malohontského seniora. Bol aktívny člen Učenej spoločnosti malohontskej v Nižnom Skálniku, ktorej daroval svoju knižnicu, do jej časopisu Solennia prispieval článkami o histórii, polohe, podnebí, obyvateľstve, poľnohospodárskej výrobe, či architektúre obce a regiónu, písal aj náboženskú literatúru. Je autorom monografií obcí Čerenčany a Ožďany. Časť z jeho pozoruhodnej rozsiahlej knižnice je deponovaná v ŠVK – Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici. Na interdisciplinárnej konferencii Kultúrne dedičstvo Gemera a Malohontu a jeho sprístupňovanie v Jelšave 1. decembra 2017 odznela prednáška Marianny Bárdiovej o jeho živote a diele. Dňa 20.1.2019 v Evanjelickom kostole a. v. v Čerenčanoch si pripomenuli 250. výročia jeho narodenia, kde po skončení bol slávnoste položený veniec na jeho hrobe v Čerenčanoch.
Samuel Kollár - Oficiálna stránka obce Čerenčany
Bárdiová M._Samuel Kollár_2017.pdf
Aladár Wahlner – 95. výročie úmrtia
11. august – Aladár Wahlner (Walner) (1.2.1861 Betliar – 11.8.1930 Budapešť) – banský inžinier, právnik. Podľa záznamu o narodení a krste farnosti Veľká Poloma (dnes Gemerská Poloma) bol pokrstený ako Aladar Robert Victor Wahlner. Strednú školu skončil v Rožňave, právnickú akadémiu v rokoch 1879 – 1883 absolvoval v Košiciach a odborné vzdelanie v banských vedách absolvoval a ukončil v rokoch 1883 – 1886 v Banskej Štiavnici. Po ukončení štúdií nastúpil do zamestnania k štátnej správe banského práva ako praktický koncipient na úrade banského kapitanátu v Oravici (dnes Oraviţa, Rumunsko), kde 12. októbra 1886 zložil sľub. V roku 1887 bol menovaný za banského porotcu a v roku 1889 za banského komisára. Od roku 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov, v roku 1909 bol ministerský radca. V roku 1909, vypracoval návrhy zákonov o ťažbe draselnej soli, zemného plynu a minerálnych olejov, ktoré boli v roku 1911 zavedené do praxe. Za prípravu týchto návrhov bol vyznamenaný rytierskym krížom Leopoldovho rádu. V roku 1926 ho banícky a hutnícky spolok (Bányászati és Kohászati Egyesület) vymenoval za čestného člena a založil tradíciu každoročného odovzdávania pamätnej medaile Aladára Wahlnera a udeľujú ju osobnostiam, ktoré sa v oblasti hospodárnej ťažby nerastných surovín zaslúžili o jej skvalitnenie a zároveň boli významnými odborníkmi. Počas dlhých rokov svojej praxe osobne navštevoval banské závody a vykonával kontrolu dodržiavania pracovných a bansko-bezpečnostných predpisov.
Aladár Wahlner – významná, ale málo známa osobnosť Betliara
Andrej Bystran – 100. výročie narodenia
13. august – Andrej Bystran (13.8.1925 Henckovce – 8.1.2006 Banská Bystrica) – operný spevák. Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr sa stal členom spevohry. Súkromne sa zdokonaľoval v speve u významných operných spevákov, od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Úspešné boli jeho starokomické postavy klasického i súčasného operetného repertoáru. Naštudoval aj rad menších a charakterových operných úloh. Deti ocenili jeho postavu medveďa Maco Mrmľoš v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. Venoval sa aj koncertnej činnosti.
Samuel Rufini – 255. výročie narodenia
16. august – Samuel Rufini (Ruffiny) (16.8.1770 Dobšiná – 22.6.1816 Veľký Slavkov) – včelársky odborník. Pôsobil ako rektor evanjelickej školy v Dobšinej, neskôr ako farár vo Veľkom Slavkove. Je autorom včelárskej príručky Krátky návod na zlepšenie bežného včelárstva. So zvláštnym ohľadom na Spiš a chladnejšie oblasti. Košice, 1805, a prepracovanú a doplnenú Der praktische Bienenvater... (Praktický otec včiel, alebo pokyny na správne včelárenie s ohľadom na novšie vylepšenia, spracované priateľom a milovníkom včelárstva), vydanej v r. 1832 v Lipsku, ktorá je zameraná na včelárenie v extrémnych podmienkach chladných oblastí Spiša a Gemera, v ktorej zovšeobecnil vlastné skúsenosti i poznatky slovinského včelára Antona Janšu (1734 – 1773), učiteľa včelárstva vo Viedni. Bol členom mineralogickej spoločnosti v Jene.
Vladimír Filo – 10. výročie úmrtia
18. august – Vladimír Filo (15.1.1940 Gáň – 18.8.2015 Nitra) – biskup rožňavskej rímskokatolíckej diecézy. Študoval na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave, neskôr v Ríme. V roku 1990 ho vymenoval pápež Ján Pavol II. za pomocného biskupa trnavskej arcidiecézy. Vysvätený na biskupa bol 16.4.1990 v Trnave. Od svojho menovania zastával viacero dôležitých funkcií – tajomník Konferencie biskupov Slovenska, rektor kňazského seminára, predseda Slovenskej liturgickej komisie, vyučoval cirkevné právo na bohosloveckej fakulte UK a v rokoch 1992 – 2001 pôsobil ako súdny vikár Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Bol predsedom Ekonomicko-právnej rady Konferencie biskupov Slovenska. 23.11.2002 sa stal historicky prvým biskupom koadjútorom (pomocným biskupom s nástupníckym právom) v rožňavskej diecéze. Po nástupe do funkcie k jeho hlavným úlohám mala patriť správa ekonomických záležitostí diecézy a dokončenie reštitúcií. 27.12.2008 bol menovaný za rožňavského diecézneho biskupa, do úradu bol slávnostne inaugurovaný 28. januára 2009. Od roku 2015 pôsobil ako emeritný diecézny biskup rožňavský.
Július Alberty – 100. výročie narodenia
19. august – Július Alberty (19.8.1925 Vyšná Pokoradz, teraz Rimavská Sobota – 11.8.2019 Banská Bystrica) – historik, vedec, univerzitný pedagóg, publicista. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, v Tisovci a na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Lučenci a Brezne, od roku 1955 ako vysokoškolský profesor a dekan na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, neskôr pracoval v Oblastnej galérii v Banskej Bystrici. Zaslúžil sa o zaradenie didaktiky dejepisu k vedným odborom vo vtedajšom Československu a prezentoval výučbu dejín Slovenska a Slovákov v maďarských a rakúskych učebniciach a na zahraničných konferenciách. V roku 1990 sa vrátil na Fakultu humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Bol redaktorom odborných periodík a členom viacerých vedeckých rád doma i v zahraničí, mnohých vedeckých spoločností a spolkov, členom vedeckého kolégia histórie SAV, zakladajúci člen a predseda Gemersko-malohontskej vlastivednej spoločnosti. Bol autorom vedeckých a odborných monografií, vedeckých štúdií, vysokoškolských učebníc a učebných textov, kde publikoval príspevky k dejinám, k poznaniu osobností, k spoločenských otázkam, či k vlastivedným otázkam, zameraných aj na oblasť Gemera-Malohontu (mnohé najmä v časopise Obzor Gemera a Obzor Gemera-Malohontu a v zborníku Vlastivedné štúdie Gemera). Bol držiteľom štátnych vyznamenaní, čestných uznaní a ďalších ocenení.
Titulná strana – historik Július Alberty v prúde času, podrobná autobiografia
Johanna Gyürkyová – 160. výročie úmrtia
20. august – Johanna Gyürkyová, rod. Markušová (11.7.1796 Ochtiná – 20.8.1865 Slavošovce) – zakladateľka slavošovských papierní, podnikateľka. Vytvorila základ pre prvú a najmodernejšiu papiereň v Uhorsku. V r. 1817 sa presťahovala s manželom do Slavošoviec, kde manžel získal od matky železný hámor. Rozhodla sa ho prebudovať na papierenský mlyn. Prvý hrubý baliaci papier vyrobila na jar 1818, neskôr začala vyrábať papier na písanie. Vďaka svojim schopnostiam odolávala konkurencii 14 papierenských mlynov na Gemeri a dostala sa na ich čelo. Venovala sa prieskumu trhu a sledovaniu noviniek z papierenskej oblasti v Nemecku a Holandsku. V r. 1840 začala s montážou prvého moderného papierenského stroja v Uhorsku. O rok na to rozbehla výrobu papiera. V r. 1844 zamestnávala vyše 60 ľudí. V roku 1865 ako prvá v bývalej monarchii zavádza strojovú výrobu papiera, krátko na to zomiera, no papiereň ďalej úspešne prosperuje v rukách jej potomkov.
Volali ju Johanka... (zamyslenie sa nad výročím)
Ján Valentík – 85. výročie narodenia
22. august – Ján Valentík (22. 8. 1940 Tisovec – 12. 5. 2019 Tisovec) – rozhlasový herec, moderátor, ľudový rozprávač, spevák. Základné i stredné vzdelanie získal v Tisovci, ako ochotník spolupracoval so súborom Daxner v Tisovci. Potom absolvoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako herec v Divadle SNP v Martine, vo Vojenskom umeleckom súbore kpt. Nálepku v Bratislave, dlhé roky až do odchodu na dôchodok bol členom Rozhlasového hereckého súboru vtedajšieho Československého rozhlasu v Bratislave. Venoval sa predovšetkým recitovaniu poézie a čítaniu prózy, účinkoval aj v literárnych a dramatických pásmach a rozhlasových hrách. Vďaka bohatému rozsahu hereckých výrazových prostriedkov, svojmu krásnemu hlasu a ľubozvučnej slovenčine bol tiež vyhľadávaným interpretom poézie a konferencierom so sprievodným slovom na rôznych programoch. Ako moderátor, spevák, ľudový rozprávač i recitátor často sprevádzal účinkovanie folklórnych súborov, napr. Orchester ľudových nástrojov SRo. Moderoval aj významné folklórne podujatia, napr. FF Východná nepretržite uvádzal devätnásť rokov (1982 – 2000, okrem toho aj v rokoch 1975 a 2002 – 2004), ale aj Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve a mnohé iné. Stvárnil množstvo dramatických postáv v rozhlasových hrách pre dospelých, ale tiež pre deti a mládež. Ochotne a rád pomáhal aj v rodnom Tisovci, či už folkloristom, divadelníkom a nezabudnuteľné boli aj humorné vstupy „Báťu Jana“ na programoch, v ktorých spomínal na Tisovec minulých časov. Známy bol aj ako spevák ľudových piesní s ĽH Borievka a i. Marián Grebáč o jeho hereckej činnosti pripravil v Slovenskom rozhlase reláciu Herci na koberci (2011). Bol nositeľ Ceny predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja (2010) a získal viacero ocenení za dlhoročnú umeleckú činnosť v oblasti divadla a hovoreného slova.
Rozhovor s Jánom Valentíkom – krátky záznam o sebe a o Tisovci
Štefan Chochol – 10. výročie úmrtia
24. august – Štefan Chochol (4.5.1923 Gemerská Poloma – 24.8.2015 Bratislava) – vedecký pracovník, inžinier cestného staviteľstva, pedagóg. Študoval na Stavebnej priemyselnej škole stavebnej v Prešove, v rokoch 1945-1951 na Fakulte inžinierskeho staviteľstva SVŠT v Bratislave. V rodnej obci založil Zväz mládeže, inicioval spojenie obcí Malej a Veľkej Polomy do jednej obce s dnešným názvom Gemerská Poloma. Pôsobil ako pedagóg na SVŠT v Bratislave, v r. 1959 – 1963 bol jej rektorom, neskôr bol členom Komisie pre školstvo a kultúru SNR, poslancom SNR, v rokoch 1970 – 1976 ministrom školstva SSR. Svoj vedecko-výskumný a odborný záujem sústreďoval na problematiku prúdového stavania ciest a technológiu ich výstavby, na zvyšovanie protišmykových vlastností povrchu cestných vozoviek, na otázky zvyšovania bezpečnosti cestnej premávky. Na SVŠT sa zaslúžil o rozvoj jej vedecko-výskumnej práce a skvalitnenie prípravy vysokoškolských odborníkov. Bol členom a predsedom Komisií pre obhajoby vedeckých prác a štátnicových komisií na Slovensku, v Prahe a Brne, pôsobil v rôznych odborných komisiách, zúčastňoval sa mnohých odborných konferencií a sympózií doma aj v zahraničí. Počas svojho aktívneho pôsobenia publikoval vyše 460 rôznych prác, viaceré aj v zahraničí. Z odboru cestného inžinierstva, projektovania a stavby ciest a diaľnic a stavebníctva mu vyšli knihy, učebnice, skriptá, vedecké práce, recenzie, odborné články, expertízy, odborné posudky projektov a dizertácií, podobne aj z problematiky školskej, pedagogickej a všeobecno-politickej. Stal sa nositeľom viacerých ocenení a vyznamenaní a mnohých medailí a písomných uznaní domácich i zahraničných.
Koloman Banšell – 175. výročie narodenia
26. august – Koloman Banšell (26.8.1850 Točnica – 27.3.1887 Lučenec) – evanjelický kňaz, básnik, literárny teoretik, prozaik a novinár. Študoval a maturoval v Revúcej. Pracoval ako vychovávateľ v Gerendáši, po roku však odišiel na študijný pobyt do Bazileja vo Švajčiarsku. V roku 1873 začal pracovať v Budapešti v redakcii Slovenských novín. Od roku 1874 bol evanjelickým farárom v malých dedinkách Šamšon, Veľký Lom a Mašková. Potom žil v zabudnutí v Lučenci. Jeho básnická tvorba mala veľa novátorských čŕt, ktorými sa odtrhol od postromantickej literatúry, postupne dostávala charakter manifestov a výziev. Svojou tvorbou v novinách sa snažil o rozhýbanie mladej generácie, no prejavoval sa v nej aj jeho vlastný nepokoj, sklamanie, rezignácia, strata ideálov. Vydal historickú povesť Atalanta, zbierku poézie Túhy mladosti a spoločenskú novelu Baronica. Jeho najvýznamnešjším literárnym činom bolo v spolupráci s P. O. Hviezdoslavom vydanie almanachu Napred, ktorý signalizoval nástup novej básnickej generácie a bol začiatkom slovenského literárneho romantizmu.
Samo Bohdan Hroboň – 205. výročie narodenia
27. august – Samo Bohdan Hroboň (27.8.1820 Liptovská Sielnica – 30.7.1894 Liptovská Sielnica) – básnik, folklorista, prekladateľ, jazykovedec, filozof. V rokoch 1833 – 1836 študoval v Gemeri, potom na evanjelických lýceách v Levoči a v Bratislave, teológiu a filozofiu na univerzite v Halle. Počas štúdií v Bratislave aktívne pracoval v Spoločnosti česko-slovanskej a začal si písať denník, v ktorom pokračoval až do svojej smrti, keď nadobudol rozsah vyše 8000 strán. Po návrate zo štúdií žil v Liptovskej Sielnici. Bol jedným z prvých stúpencov kodifikácie spisovnej slovenčiny (O slovenčine, 1846). Jazykovednej problematike sa venoval aj neskoršie v statiach Riedčica slovenčiny (1885), Prechádzky po Slovensku (1886). Výrazne sa venoval etymológii jazyka, hľadal skrytú podstatu slov v kontexte mysticizmu. V básnickej tvorbe zaznievajú témy vlastenectva, ľúbosti a spoločenskej angažovanosti, v porevolučnej poézii prešiel do mesianistických vízií o poslaní Slovanstva (Slovopieseň, Svätopomstopej). Trvalo sa zaujímal o Heglovu filozofiu, o. i. sa zúčastnil na filozofickej a estetickej polemike s Petrom Kellnerom-Hostinským Slovo o Goethem a Heglovi. Jeho súčasníci Hroboňovu tvorbu nepochopili, ale aj odsudzovali ako nezrozumiteľnú a fantazmagorickú. Hroboňa ako tvorcu nanovo objavila slovenská literárna kritika až v polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia. Publikoval v časopisoch, výbery z jeho poézie pod názvom Poézia mladosti vyšli v roku 1979 v Rimavskej Sobote a Květiny nadsálanské a iné básne v roku 1981 v Spišskej Novej Vsi. V roku 2001 o ňom vznikol dokumentárny film Slovopieseň – Prekliaty básnik Samo Bohdan Hroboň v réžii Fedora Bartka so scenárom Vlastimila Kovalčíka.
Ján Eugen Čech – 75. výročie úmrtia
30. august – Ján Eugen Čech (15.11.1882 Revúca – 30.8.1950 Revúca) – verejný činiteľ, gemerský regionalista. Študoval v Kežmarku, právo v Prešove a na univerzite v Cluji, Rumunsko. V rokoch 1910 – 1930 pracoval ako hlavný mestský notár, okresný náčelník a radca politickej správy v Revúcej. Pôsobil aj v Slavošovciach, Gelnici, bol úradníkom Krajinského úradu v Bratislave. Od r. 1943 bol na dôchodku v Revúcej. Počas pôsobenia v Revúcej od r. 1924 presadzoval budovanie železničnej trate Tisovec – Muráň, ktorá sa začala budovať v r. 1940, ale nikdy nebola dokončená. Zaoberal sa regionálnym výskumom a bol aj aktivistom vo viacerých kultúrno-spoločenských organizáciách.
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-