Samuel Kollár – 195. výročie úmrtia
8. august – Samuel Kollár (14.1.1769 Hrnčiarska Ves – 8.8.1830 Čerenčany) – historik. Do školy chodil v Pondelku a v Ratkovskom Bystrom, študoval v Ožďanoch, Dobšinej, Kežmarku, a Šoproni, teologické štúdiá absolvoval na univerzite v Halle a Wittenbergu. Od roku 1791 bol rektor šľachtickej školy v Ožďanoch, od roku 1803 ev. farár v Čerenčanoch pri Rimavskej Sobote. Zaslúžil sa o postavenie obecného kostola, fary i školy. V roku 1824 bol zvolený za malohontského seniora. Bol aktívny člen Učenej spoločnosti malohontskej v Nižnom Skálniku, ktorej daroval svoju knižnicu, do jej časopisu Solennia prispieval článkami o histórii, polohe, podnebí, obyvateľstve, poľnohospodárskej výrobe, či architektúre obce a regiónu, písal aj náboženskú literatúru. Je autorom monografií obcí Čerenčany a Ožďany. Časť z jeho pozoruhodnej rozsiahlej knižnice je deponovaná v ŠVK – Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici. Na interdisciplinárnej konferencii Kultúrne dedičstvo Gemera a Malohontu a jeho sprístupňovanie v Jelšave 1. decembra 2017 odznela prednáška Marianny Bárdiovej o jeho živote a diele. Dňa 20.1.2019 v Evanjelickom kostole a. v. v Čerenčanoch si pripomenuli 250. výročia jeho narodenia, kde po skončení bol slávnoste položený veniec na jeho hrobe v Čerenčanoch.
Samuel Kollár - Oficiálna stránka obce Čerenčany
Bárdiová M._Samuel Kollár_2017.pdf
Aladár Wahlner – 95. výročie úmrtia
11. august – Aladár Wahlner (Walner) (1.2.1861 Betliar – 11.8.1930 Budapešť) – banský inžinier, právnik. Podľa záznamu o narodení a krste farnosti Veľká Poloma (dnes Gemerská Poloma) bol pokrstený ako Aladar Robert Victor Wahlner. Strednú školu skončil v Rožňave, právnickú akadémiu v rokoch 1879 – 1883 absolvoval v Košiciach a odborné vzdelanie v banských vedách absolvoval a ukončil v rokoch 1883 – 1886 v Banskej Štiavnici. Po ukončení štúdií nastúpil do zamestnania k štátnej správe banského práva ako praktický koncipient na úrade banského kapitanátu v Oravici (dnes Oraviţa, Rumunsko), kde 12. októbra 1886 zložil sľub. V roku 1887 bol menovaný za banského porotcu a v roku 1889 za banského komisára. Od roku 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov, v roku 1909 bol ministerský radca. V roku 1909, vypracoval návrhy zákonov o ťažbe draselnej soli, zemného plynu a minerálnych olejov, ktoré boli v roku 1911 zavedené do praxe. Za prípravu týchto návrhov bol vyznamenaný rytierskym krížom Leopoldovho rádu. V roku 1926 ho banícky a hutnícky spolok (Bányászati és Kohászati Egyesület) vymenoval za čestného člena a založil tradíciu každoročného odovzdávania pamätnej medaile Aladára Wahlnera a udeľujú ju osobnostiam, ktoré sa v oblasti hospodárnej ťažby nerastných surovín zaslúžili o jej skvalitnenie a zároveň boli významnými odborníkmi. Počas dlhých rokov svojej praxe osobne navštevoval banské závody a vykonával kontrolu dodržiavania pracovných a bansko-bezpečnostných predpisov.
Aladár Wahlner – významná, ale málo známa osobnosť Betliara
Andrej Bystran – 100. výročie narodenia
13. august – Andrej Bystran (13.8.1925 Henckovce – 8.1.2006 Banská Bystrica) – operný spevák. Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr sa stal členom spevohry. Súkromne sa zdokonaľoval v speve u významných operných spevákov, od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Úspešné boli jeho starokomické postavy klasického i súčasného operetného repertoáru. Naštudoval aj rad menších a charakterových operných úloh. Deti ocenili jeho postavu medveďa Maco Mrmľoš v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. Venoval sa aj koncertnej činnosti.
Samuel Rufini – 255. výročie narodenia
16. august – Samuel Rufini (Ruffiny) (16.8.1770 Dobšiná – 22.6.1816 Veľký Slavkov) – včelársky odborník. Pôsobil ako rektor evanjelickej školy v Dobšinej, neskôr ako farár vo Veľkom Slavkove. Je autorom včelárskej príručky Krátky návod na zlepšenie bežného včelárstva. So zvláštnym ohľadom na Spiš a chladnejšie oblasti. Košice, 1805, a prepracovanú a doplnenú Der praktische Bienenvater... (Praktický otec včiel, alebo pokyny na správne včelárenie s ohľadom na novšie vylepšenia, spracované priateľom a milovníkom včelárstva), vydanej v r. 1832 v Lipsku, ktorá je zameraná na včelárenie v extrémnych podmienkach chladných oblastí Spiša a Gemera, v ktorej zovšeobecnil vlastné skúsenosti i poznatky slovinského včelára Antona Janšu (1734 – 1773), učiteľa včelárstva vo Viedni. Bol členom mineralogickej spoločnosti v Jene.
Vladimír Filo – 10. výročie úmrtia
18. august – Vladimír Filo (15.1.1940 Gáň – 18.8.2015 Nitra) – biskup rožňavskej rímskokatolíckej diecézy. Študoval na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave, neskôr v Ríme. V roku 1990 ho vymenoval pápež Ján Pavol II. za pomocného biskupa trnavskej arcidiecézy. Vysvätený na biskupa bol 16.4.1990 v Trnave. Od svojho menovania zastával viacero dôležitých funkcií – tajomník Konferencie biskupov Slovenska, rektor kňazského seminára, predseda Slovenskej liturgickej komisie, vyučoval cirkevné právo na bohosloveckej fakulte UK a v rokoch 1992 – 2001 pôsobil ako súdny vikár Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Bol predsedom Ekonomicko-právnej rady Konferencie biskupov Slovenska. 23.11.2002 sa stal historicky prvým biskupom koadjútorom (pomocným biskupom s nástupníckym právom) v rožňavskej diecéze. Po nástupe do funkcie k jeho hlavným úlohám mala patriť správa ekonomických záležitostí diecézy a dokončenie reštitúcií. 27.12.2008 bol menovaný za rožňavského diecézneho biskupa, do úradu bol slávnostne inaugurovaný 28. januára 2009. Od roku 2015 pôsobil ako emeritný diecézny biskup rožňavský.
Július Alberty – 100. výročie narodenia
19. august – Július Alberty (19.8.1925 Vyšná Pokoradz, teraz Rimavská Sobota – 11.8.2019 Banská Bystrica) – historik, vedec, univerzitný pedagóg, publicista. Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, v Tisovci a na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Lučenci a Brezne, od roku 1955 ako vysokoškolský profesor a dekan na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, neskôr pracoval v Oblastnej galérii v Banskej Bystrici. Zaslúžil sa o zaradenie didaktiky dejepisu k vedným odborom vo vtedajšom Československu a prezentoval výučbu dejín Slovenska a Slovákov v maďarských a rakúskych učebniciach a na zahraničných konferenciách. V roku 1990 sa vrátil na Fakultu humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Bol redaktorom odborných periodík a členom viacerých vedeckých rád doma i v zahraničí, mnohých vedeckých spoločností a spolkov, členom vedeckého kolégia histórie SAV, zakladajúci člen a predseda Gemersko-malohontskej vlastivednej spoločnosti. Bol autorom vedeckých a odborných monografií, vedeckých štúdií, vysokoškolských učebníc a učebných textov, kde publikoval príspevky k dejinám, k poznaniu osobností, k spoločenských otázkam, či k vlastivedným otázkam, zameraných aj na oblasť Gemera-Malohontu (mnohé najmä v časopise Obzor Gemera a Obzor Gemera-Malohontu a v zborníku Vlastivedné štúdie Gemera). Bol držiteľom štátnych vyznamenaní, čestných uznaní a ďalších ocenení.
Titulná strana – historik Július Alberty v prúde času, podrobná autobiografia
Johanna Gyürkyová – 160. výročie úmrtia
20. august – Johanna Gyürkyová, rod. Markušová (11.7.1796 Ochtiná – 20.8.1865 Slavošovce) – zakladateľka slavošovských papierní, podnikateľka. Vytvorila základ pre prvú a najmodernejšiu papiereň v Uhorsku. V r. 1817 sa presťahovala s manželom do Slavošoviec, kde manžel získal od matky železný hámor. Rozhodla sa ho prebudovať na papierenský mlyn. Prvý hrubý baliaci papier vyrobila na jar 1818, neskôr začala vyrábať papier na písanie. Vďaka svojim schopnostiam odolávala konkurencii 14 papierenských mlynov na Gemeri a dostala sa na ich čelo. Venovala sa prieskumu trhu a sledovaniu noviniek z papierenskej oblasti v Nemecku a Holandsku. V r. 1840 začala s montážou prvého moderného papierenského stroja v Uhorsku. O rok na to rozbehla výrobu papiera. V r. 1844 zamestnávala vyše 60 ľudí. V roku 1865 ako prvá v bývalej monarchii zavádza strojovú výrobu papiera, krátko na to zomiera, no papiereň ďalej úspešne prosperuje v rukách jej potomkov.
Volali ju Johanka... (zamyslenie sa nad výročím)
Ján Valentík – 85. výročie narodenia
22. august – Ján Valentík (22. 8. 1940 Tisovec – 12. 5. 2019 Tisovec) – rozhlasový herec, moderátor, ľudový rozprávač, spevák. Základné i stredné vzdelanie získal v Tisovci, ako ochotník spolupracoval so súborom Daxner v Tisovci. Potom absolvoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Pôsobil ako herec v Divadle SNP v Martine, vo Vojenskom umeleckom súbore kpt. Nálepku v Bratislave, dlhé roky až do odchodu na dôchodok bol členom Rozhlasového hereckého súboru vtedajšieho Československého rozhlasu v Bratislave. Venoval sa predovšetkým recitovaniu poézie a čítaniu prózy, účinkoval aj v literárnych a dramatických pásmach a rozhlasových hrách. Vďaka bohatému rozsahu hereckých výrazových prostriedkov, svojmu krásnemu hlasu a ľubozvučnej slovenčine bol tiež vyhľadávaným interpretom poézie a konferencierom so sprievodným slovom na rôznych programoch. Ako moderátor, spevák, ľudový rozprávač i recitátor často sprevádzal účinkovanie folklórnych súborov, napr. Orchester ľudových nástrojov SRo. Moderoval aj významné folklórne podujatia, napr. FF Východná nepretržite uvádzal devätnásť rokov (1982 – 2000, okrem toho aj v rokoch 1975 a 2002 – 2004), ale aj Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve a mnohé iné. Stvárnil množstvo dramatických postáv v rozhlasových hrách pre dospelých, ale tiež pre deti a mládež. Ochotne a rád pomáhal aj v rodnom Tisovci, či už folkloristom, divadelníkom a nezabudnuteľné boli aj humorné vstupy „Báťu Jana“ na programoch, v ktorých spomínal na Tisovec minulých časov. Známy bol aj ako spevák ľudových piesní s ĽH Borievka a i. Marián Grebáč o jeho hereckej činnosti pripravil v Slovenskom rozhlase reláciu Herci na koberci (2011). Bol nositeľ Ceny predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja (2010) a získal viacero ocenení za dlhoročnú umeleckú činnosť v oblasti divadla a hovoreného slova.
Rozhovor s Jánom Valentíkom – krátky záznam o sebe a o Tisovci
Štefan Chochol – 10. výročie úmrtia
24. august – Štefan Chochol (4.5.1923 Gemerská Poloma – 24.8.2015 Bratislava) – vedecký pracovník, inžinier cestného staviteľstva, pedagóg. Študoval na Stavebnej priemyselnej škole stavebnej v Prešove, v rokoch 1945-1951 na Fakulte inžinierskeho staviteľstva SVŠT v Bratislave. V rodnej obci založil Zväz mládeže, inicioval spojenie obcí Malej a Veľkej Polomy do jednej obce s dnešným názvom Gemerská Poloma. Pôsobil ako pedagóg na SVŠT v Bratislave, v r. 1959 – 1963 bol jej rektorom, neskôr bol členom Komisie pre školstvo a kultúru SNR, poslancom SNR, v rokoch 1970 – 1976 ministrom školstva SSR. Svoj vedecko-výskumný a odborný záujem sústreďoval na problematiku prúdového stavania ciest a technológiu ich výstavby, na zvyšovanie protišmykových vlastností povrchu cestných vozoviek, na otázky zvyšovania bezpečnosti cestnej premávky. Na SVŠT sa zaslúžil o rozvoj jej vedecko-výskumnej práce a skvalitnenie prípravy vysokoškolských odborníkov. Bol členom a predsedom Komisií pre obhajoby vedeckých prác a štátnicových komisií na Slovensku, v Prahe a Brne, pôsobil v rôznych odborných komisiách, zúčastňoval sa mnohých odborných konferencií a sympózií doma aj v zahraničí. Počas svojho aktívneho pôsobenia publikoval vyše 460 rôznych prác, viaceré aj v zahraničí. Z odboru cestného inžinierstva, projektovania a stavby ciest a diaľnic a stavebníctva mu vyšli knihy, učebnice, skriptá, vedecké práce, recenzie, odborné články, expertízy, odborné posudky projektov a dizertácií, podobne aj z problematiky školskej, pedagogickej a všeobecno-politickej. Stal sa nositeľom viacerých ocenení a vyznamenaní a mnohých medailí a písomných uznaní domácich i zahraničných.
Koloman Banšell – 175. výročie narodenia
26. august – Koloman Banšell (26.8.1850 Točnica – 27.3.1887 Lučenec) – evanjelický kňaz, básnik, literárny teoretik, prozaik a novinár. Študoval a maturoval v Revúcej. Pracoval ako vychovávateľ v Gerendáši, po roku však odišiel na študijný pobyt do Bazileja vo Švajčiarsku. V roku 1873 začal pracovať v Budapešti v redakcii Slovenských novín. Od roku 1874 bol evanjelickým farárom v malých dedinkách Šamšon, Veľký Lom a Mašková. Potom žil v zabudnutí v Lučenci. Jeho básnická tvorba mala veľa novátorských čŕt, ktorými sa odtrhol od postromantickej literatúry, postupne dostávala charakter manifestov a výziev. Svojou tvorbou v novinách sa snažil o rozhýbanie mladej generácie, no prejavoval sa v nej aj jeho vlastný nepokoj, sklamanie, rezignácia, strata ideálov. Vydal historickú povesť Atalanta, zbierku poézie Túhy mladosti a spoločenskú novelu Baronica. Jeho najvýznamnešjším literárnym činom bolo v spolupráci s P. O. Hviezdoslavom vydanie almanachu Napred, ktorý signalizoval nástup novej básnickej generácie a bol začiatkom slovenského literárneho romantizmu.
Samo Bohdan Hroboň – 205. výročie narodenia
27. august – Samo Bohdan Hroboň (27.8.1820 Liptovská Sielnica – 30.7.1894 Liptovská Sielnica) – básnik, folklorista, prekladateľ, jazykovedec, filozof. V rokoch 1833 – 1836 študoval v Gemeri, potom na evanjelických lýceách v Levoči a v Bratislave, teológiu a filozofiu na univerzite v Halle. Počas štúdií v Bratislave aktívne pracoval v Spoločnosti česko-slovanskej a začal si písať denník, v ktorom pokračoval až do svojej smrti, keď nadobudol rozsah vyše 8000 strán. Po návrate zo štúdií žil v Liptovskej Sielnici. Bol jedným z prvých stúpencov kodifikácie spisovnej slovenčiny (O slovenčine, 1846). Jazykovednej problematike sa venoval aj neskoršie v statiach Riedčica slovenčiny (1885), Prechádzky po Slovensku (1886). Výrazne sa venoval etymológii jazyka, hľadal skrytú podstatu slov v kontexte mysticizmu. V básnickej tvorbe zaznievajú témy vlastenectva, ľúbosti a spoločenskej angažovanosti, v porevolučnej poézii prešiel do mesianistických vízií o poslaní Slovanstva (Slovopieseň, Svätopomstopej). Trvalo sa zaujímal o Heglovu filozofiu, o. i. sa zúčastnil na filozofickej a estetickej polemike s Petrom Kellnerom-Hostinským Slovo o Goethem a Heglovi. Jeho súčasníci Hroboňovu tvorbu nepochopili, ale aj odsudzovali ako nezrozumiteľnú a fantazmagorickú. Hroboňa ako tvorcu nanovo objavila slovenská literárna kritika až v polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia. Publikoval v časopisoch, výbery z jeho poézie pod názvom Poézia mladosti vyšli v roku 1979 v Rimavskej Sobote a Květiny nadsálanské a iné básne v roku 1981 v Spišskej Novej Vsi. V roku 2001 o ňom vznikol dokumentárny film Slovopieseň – Prekliaty básnik Samo Bohdan Hroboň v réžii Fedora Bartka so scenárom Vlastimila Kovalčíka.
Ján Eugen Čech – 75. výročie úmrtia
30. august – Ján Eugen Čech (15.11.1882 Revúca – 30.8.1950 Revúca) – verejný činiteľ, gemerský regionalista. Študoval v Kežmarku, právo v Prešove a na univerzite v Cluji, Rumunsko. V rokoch 1910 – 1930 pracoval ako hlavný mestský notár, okresný náčelník a radca politickej správy v Revúcej. Pôsobil aj v Slavošovciach, Gelnici, bol úradníkom Krajinského úradu v Bratislave. Od r. 1943 bol na dôchodku v Revúcej. Počas pôsobenia v Revúcej od r. 1924 presadzoval budovanie železničnej trate Tisovec – Muráň, ktorá sa začala budovať v r. 1940, ale nikdy nebola dokončená. Zaoberal sa regionálnym výskumom a bol aj aktivistom vo viacerých kultúrno-spoločenských organizáciách.
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-