Andrej Vrábel – 115. výročie narodenia
2. september – Andrej Vrábel (2.9.1910 Mokrá Lúka – 10.3.1991 Levice) – pedagóg a matematik. Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Mládeži sa vo voľnom čase venoval aj ako turistický sprievodca po slovenských horách. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno.
Martin Šimon – 50. výročie narodenia
3. september – Martin Šimon (3.9.1975 Rožňava) – hudobný skladateľ, gitarista, experimentálny umelec, pedagóg. Študoval hudobnú vedu na FFUK v Bratislave, v r. 2000 – 2003 kompozíciu a počítačovú, elektroakustickú a filmovú hudbu na Brooklyn College v New Yorku. Venuje sa skladbe a aranžovaniu vo vážnej hudbe a džeze. Pôsobil ako pedagóg klasickej gitary v Bratislave, bol členom speváckeho zboru Lúčnica, neskôr členom, spoluzakladateľom a umeleckým vedúcim viacerých hudobných zoskupení v New Yorku, od r. 2004 univerzitný pedagóg kompozície, elektronickej hudby, zvukového designu a hudobnej produkcie pre film, video a animáciu na Pratt Institute New York a spolupracuje na rôznych medzinárodných hudobných projektoch. Je nositeľom viacerých cien a vyznamenaní.
Martin Šimon - O slovenskej hudbe | Hudobne Centrum
Lujza Blahová – 175. výročie narodenia
8. september – Lujza Blahová (8.9.1850 Rimavská Sobota – 18.1.1926 Budapešť) – herečka, operetná a operná speváčka. Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti. V rokoch 1863-1896 stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala svojimi besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít.
Blaha Lujza: Soboťania okolo nej už určite prešli. Viete, kto to je?
Lujza Blaha - "slávik národa" - Gemersko-malohontské osvetové stredisko
Ondrej Mikloda – 25. výročie úmrtia
8. september – Ondrej Mikloda (15.6.1928 Ratková – 8.9.2000 Bratislava) – regionalista, pracovník v zahraničnom obchode. Navštevoval meštiansku školu v rodisku, študoval na Drevárskej fakulte Vysokej školy drevárskej a lesníckej v Košiciach a vo Zvolene a odbor zahraničný obchod na Vysokej škole politickej v Prahe. Po absolvovaní nastúpil do podniku zahraničného obchodu Ligna v Prahe. V roku 1969 sa presťahoval do Bratislavy, kde pomáhal zakladať podnik zahraničného obchodu Drevounia, v ktorom sa stal v roku 1974 generálnym riaditeľom. Tieto roky intenzívne cestoval do zahraničia, v rokoch 1980 – 1983 bol obchodným pridelencom na veľvyslanectve v Belehrade. Potom nastúpil ako námestník riaditeľa do podniku zahraničného obchodu Kerametal, kde zotrval do dôchodku. Napísal a zostavil 11 kníh, týkajúcich sa histórie a spoločenského diania v Ratkovej, ktoré však ostali v rukopise: Osobnosti v histórii obce, Kultúrno-spoločenský život, Telovýchovná a športová činnosť, Ratková v tlači a fotografii, Ratkovské kabarety a estrády, Pamätná kniha obce Ratkovej, Príspevok k dejinám školstva obce Ratkovej, Ratkovské kuplety, O povodni Ratkovské L. P. 1845, Príspevok do obecnej kroniky, Obyvateľstvo – nárečie.
Belo Cajchan – 120. výročie narodenia
10. september – Belo Cajchan (10.9.1905 Martin – 10.11.1991 Hnúšťa) – divadelný ochotník, zanietený športovec, turista, dlhoročný predseda Matice slovenskej v Hnúšti. Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval v Tatra banke v Hnúšti. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch, v ktorých vytvoril vyše päťdesiatky divadelných postáv. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky.
Elemír Rákoš – 90. výročie narodenia
14. september – Elemír Rákoš (14.9.1935 Rimavská Sobota – 6.9.2003 Bratislava) – archivár a historik. Študoval archívnictvo na FF UK v Bratislave. Celý život pracoval v Štátnom ústrednom archíve SSR (neskôr Slovenskom národnom archíve). Externe prednášal archívnictvo a diplomatiku najnovšieho obdobia na FF UK. Patril medzi najvýznamnejších archívnych teoretikov na Slovensku. Odborne sa zameriaval na otázky archívnej teórie, metodiky a praxe spracúvania archívnych písomností, cenné sú ním vypracované syntetické a analytické archívne pomôcky, sprievodcovia a katalógy. Bol priekopníkom vydávania prameňov k dejinám 20. storočia. Bol prvým predsedom Spoločnosti slovenských archivárov, ktorá každoročne od roku 2007 udeľuje mladým archivárom na jeho počesť Cenu Elemíra Rákoša za najlepšiu štúdiu v odbore archívnictva a pomocných vied historických. Najvýznamnejšie práce: Slovenské národné orgány v rokoch 1943-1968 (1973) ako spoluautor, Slovenské národné orgány v dokumentoch I. Obdobie SNP (1977), Slovenské vysťahovalectvo (1969, 1975). Výber zo štúdií: Archívna veda a archívna prax (1990), Teória archívneho fondu I.-V. (1994-1998), Teória archívnych dokumentov (2000), Metodológia a prax a archívneho hodnotenia (2003). V roku 2003 mu prezident SR udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž III. triedy.
(PDF) Elemír Rákoš a teória archívnych dokumentov / Elemír Rákoš und die Theorie der Archivdokumente
Michal Jakabčic – 95. výročie narodenia
14. september – Michal Jakabčic (14.9.1930 Klenovec – 29. 10. 2001 Bratislava) – maliar. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéroch u profesorov Čemického a Mudrocha. Autor figurálnych kompozícií s poeticko-surrealistickým nábojom a špičkový predstaviteľ nášho imaginatívneho maliarstva. Zohráva jednu z kľúčových úloh v slovenskom umení, najmä v prúde metafyzickej maľby. Dominuje mu figúra, ale aj krajinomaľby, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho dielo sa stretalo s odozvou na viacerých medzinárodných súťažiach a na mnohých prestížnych výstavách výtvarného umenia v Sao Paolo, Cagnes sur Mer, Sofii, Helsinkách, Paríži, Tokiu, Washingtone a inde. Je nositeľom mnohých cien, o. i. získal Zlatú medailu na prestížnom Jesennom salóne v Paríži v r. 1983. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia Michal Jakabčic (248 strán), ktorá predstavuje prierez umelcovou tvorbou a približuje diela, za ktoré získal medzinárodné uznania. Jeho dielo je v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Národnej galérie v Prahe, v galériách v Paríži, Zürichu, Londýne, Tokiu a inde.
Michal Jakabčic - predstaviteľ imaginárneho maliarstva | galéria Nedbalka
Ján Majko – 125. výročie narodenia
17. september – Ján Majko (17.9.1900 Sereď – 29.12.1985 Trnava) – speleológ jaskyniar. Pôsobil ako príslušník pohraničnej stráže, v rokoch 1945 - 63 v rôznych podnikoch cestovného ruchu. V roku 1926 objavil jaskyňu Domica na južnom okraji Silickej planiny. Objavil vchod do jej priestorov, našiel spojenie Domice s Čertovou dierou. Preskúmal s ďalšími členmi aj podzemný tok rieky Styx a Panenskú chodbu, spodnú časť Silickej ľadnice, Mestskú priepasť, Kečovskú vyvieračku, objavil jaskyne Matilda a Milada a iné jaskyne v Slovenskom krase. Spojiť Domicu s Čertovou dierou sa mu podarilo v roku 1929. O tri roky neskôr sa z kvapľovej výzdoby mohli tešiť aj turisti. Najväčšia sieň jaskyne Domica nesie jeho meno – Majkova sieň. Publikoval vyše 30 článkov so speleologickou problematikou. V roku 1985 mu bola udelená zlatá medaila Slovenskej speleologickej spoločnosti.
Ján Majko | Významný slovenský jaskyniar, objaviteľ jaskyne Domica
Ján Fabián – 90. výročie narodenia
19. september – Ján Fabián (19.9.1935 Rakovnica – 2.2.2018 Rožňava) – odborník v oblasti mechanizácie a automatizácie baníctva, pedagóg. Základnú a strednú školu ukončil v Rožňave. Po šúdiu na Baníckej fakulte VŠT v Košiciach pracoval v Železorudných baniach v Rožňave, od roku 1961 pôsobil na Katedre banskej mechanizácie a automatizácie Baníckej fakulty VŠT v Košiciach. V roku 1969 sa dostal ako štipendista Humboldtovej nadácie na jeden rok na Bergakademiu Clausthal-Zellerfeld – Nemecko. V roku 1971 nastúpil na dvojročný študijný pobyt do Kanady. V rokoch 1977 – 1981 pôsobil ako hosťujúci profesor (a neskôr dekan) Baníckej fakulty – University of Zambia. V roku 1994 bol menovaný profesorom baníctva na Baníckej fakulte TU v Košiciach. Ako svetovo uznávaný banský odborník bol poctený titulom Dr. h. c. na univerzite v Indii (1997 a v Rumunsku (2001). Bol členom mnohých odborných a vedeckých inštitúcií doma a v zahraničí (člen Asociácie profesorov baníctva vo svete, poradca ministra hospodárstva SR pre baníctvo, člen redakčnej rady časopisu Rudy – Praha, podpredseda Slovenskej baníckej spoločnosti, člen Eurominerals za Slovensko – Brusel, čestný predseda baníckych spolkov Košický banícky cech a Gemerský banícky spolok „Bratstvo“ v Rožňave, člen redakčnej rady baníckeho časopisu – Mineral Revue – Bratislava a iné). Pracovne navštívil viac ako 46 krajín sveta. Napísal 6 odborných kníh, vyše 50 odborných článkov, 13 výskumných správ, 4 patenty a súdnoznalecké posudky a projekty pre hlbinné a povrchové baníctvo. Svoj životopis a zážitky z cestovania zhrnul v roku 2001 v knihe: Putovanie za baníckym chlebíkom. V roku 2005 bol ocenený Zväzom slovenských vedecko-technických spoločností Zlatou medailou ZSVTS, v roku 2006 mu minister hospodárstva udelil vyznamenanie Za zachovanie tradícií. 16. marca 2024 v Rakovnici na jeho počesť slávnostne otvorili Dom baníckych tradícií, v ktorom časť venovali aj jemu. Na jeho zrekonštruovanom rodnom dome odhalili Pamätnú tabuľu.
Ján Fabián – nezabúdame . . . : Matica Rožňava
Ján Valach – 100. výročie narodenia
22. september – Ján Valach (22.9.1925 Hnúšťa – 20.11.2019 Antverpy) – dirigent, organista, pedagóg a skladateľ. Hudobnú školu navštevoval v Tisovci, kde vystupoval na rôznych koncertoch a v literárno-hudobných pásmach. Študoval na Akadémii múzických umení v Prahe. Pôsobil v Opere SND, bol dirigentom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a šéfom Opery v Banskej Bystrici. Od r. 1971 žil v Belgicku, kde založil a dirigoval Antverpský komorný zbor, bol dirigentom Kráľovskej flámskej opery, opery v Gente, umeleckým šéfom a dirigentom Kráľovskej oratoriálnej spoločnosti Arti vocali Antwerpen a profesorom na bruselskej Akadémii v Meise. Úspešné bolo i jeho pôsobenie na Konzervatóriu a v Symfonickom orchestri v Káhire, v divadle a symfonickom orchestri v Desau a tiež hosťovanie v mnohých orchestroch a profesionálnych zboroch v Európe a USA. Zaujímal sa o hudobný život a hudobné školstvo na Slovensku. Skoro po dvadsiatich rokoch exilu prvýkrát koncertoval v roku 1990 v Prahe a v roku 1992 bol pozvaný na Bratislavské hudobné slávnosti. V r. 2006 podnikol organové turné na Slovensko a 30. septembra účinkoval v evanjelickom kostole v Hnúšti, v r. 2007 a 2008 dirigoval v Bratislave, v marci 2008 navštívil rodnú Hnúšťu aj so svojou manželkou Blankou, kde sa zúčastnili jubilejného X. ročníka celoslovenskej súťaže v predmete hudobná náuka „Hnúšťanský akord“, ktorá nesie jeho meno a ktorú od roku 1998 sponzoroval. ZUŠ Hnúšťa v roku 2005 vydala na jeho počesť knihu od Gabriely Füssyovej A z tváre myseľ žiari..., ktorá vznikla zo záujmu o jeho umeleckú činnosť a tvorbu.
Ján Valach - Oficiálna stránka mesta Hnúšťa
Janko Alexy – 55. výročie úmrtia
26. január – Janko Alexy (25.1.1894 Liptovský Mikuláš – 22.9.1970 Bratislava) – maliar, prozaik, publicista, národný umelec. Základné vzdelanie získal v Liptovskom Mikuláši a na gymnáziu v Lučenci. V roku 1912 bol kominárskym učňom v Rožňave a ešte dlhé roky sa o problémy kominárstva zaujímal, napr. v roku 1932 bol uchádzačom o riadenie jedného kominárskeho obvodu v Bratislave. Študoval v Prahe na maliarskej akadémii. Po ukončení štúdia pracoval ako profesor kreslenia na gymnáziu v Bratislave a od roku 1927 sa venoval iba umeleckej činnosti. Jeho rozsiahle dielo obsahuje okolo 1300 olejov, pastelov, tempier a kresieb inšpirovaných ľudovou tvorbou, legendami a krajinou. Stal sa jedným zo zakladateľov slovenskej modernej výtvarnej maľby a bol organizátorom kultúrneho života. Aj jeho literárna činnosť je významná, vydal vyše 20 kníh. Spolu s Gejzom Vámošom vydával literárno-umelecký časopis Svojeť. V novinách a časopisoch publikoval mnoho recenzií, profilov osobností, čŕt, poviedok i umelecko-historických prác.
Ján Pohronský – 30. výročie úmrtia
23. september – Ján Pohronský (2.7.1908 Brezno – 23.9.1995 Žilina) – spisovateľ. Po absolvovaní meštianskej školy v Brezne sa vyučil za fotografa. Pracoval ako pomocný pracovník Okresného súdu v Rožňave a ako pisár na notárskom úrade v Gočove, bol právnikom na Podnikovom riaditeľstve Slovenskej knihy v Žiline. Debutoval zbierkou ľúbostne ladených a rodným krajom inšpirovaných veršov, je autorom 9 kníh, naturalistickej prózy, tematický register vlastného prozaického diela obohatil knihou z poľovníckeho prostredia a najmä románmi zo sveta dospievajúcej mládeže.
Rudolf Viest – 80. výročie úmrtia
24. september – Rudolf Viest (24. 9. 1890 Revúca – 1945 Flossenbürg, Nemecko) – generál, veliteľ povstaleckej armády počas Slovenského národného povstania. Od roku 1939 príslušník slovenskej armády, patril k skupine protifašisticky orientovaných dôstojníkov, udržiaval styk s domácim občianskym odbojom. Člen Československého národného výboru v Paríži a veliteľ 1. čs. divízie vo Francúzsku. Po odchode do Anglicka sa stal členom Štátnej rady československej a ministrom česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne. V auguste 1944 odletel s česko-slovenskou vládnou delegáciou z Anglicka do ZSSR a odtiaľ 6. 10. 1944 s časťou 2. československej paradesantnej brigády odletel do Banskej Bystrice na pomoc SNP. Po príchode sa stal veliteľom 1. československej armády na Slovensku. V novembri 1944 bol zajatý, odtransportovaný do Berlína, nemeckým súdom odsúdený na trest smrti a v nemeckom koncentračnom tábore bol pravdepodobne popravený spoločne s Jánom Golianom. In memoriam bol povýšený do hodnosti armádneho generála a vyznamenaný mnohými československými a zahraničnými medailami, významným bol Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, ktorý mu bol udelený v roku 1995. 28.8.2007 mu v Revúcej bola odhalená busta.
Životná cesta Rudolfa VIESTA sa zrejme uzavrela v koncentráku Flossenbürg - Slovenské národné noviny
Rudolf Viest - Alchetron, The Free Social Encyclopedia
Ľudovít Reuss – 120. výročie úmrtia
25. september – Ľudovít Reuss (18. 4. 1822, Revúca – 25. 9. 1905, Revúca) – zberateľ slovenských ľudových rozprávok, teoretik folklóru, ev. farár. Študoval na gymnáziu v Gemeri, Levoči a teológiu v Bratislave. Pridal sa k študentom, ktorí demonštratívne odišli do Levoče na protest odvolania Ľudovíta Štúra z pozície zástupcu profesora Palkoviča na bratislavskom lýceu. Univerzitné štúdiá absolvoval v Halle. Po vysvätení za kňaza v roku 1848 sa stal kaplánom a od roku 1853 do roku 1902 farárom v Revúcej. Zúčastnil sa revolučných pohybov gemerských národovcov. Bohatý národopisný materiál z oblasti ľudovej viery o vzniku a vývoji vesmíru spracoval v rukopisnej práci Bájeslovie drievnych Slovákov. Z ďalších rukopisov je známy Etymologický slovník reči slovenskej a jej príbuzných. V rukopise zanechal prácu Zemepisné mená v Uhorsku. S bratom Júliusom Gustávom rozobral slovenské ľudové piesne z hudobnoteoretického hľadiska. Zaoberal sa aj teóriou harmónie a aplikáciou matematických zákonov na hudbu a harmóniu. Výsledky výskumu publikovali v spoločnom diele Základné pravidlá súzvuku. Bol aj verejne činný. Ako evanjelický farár uplatnil svoj vplyv pri zriaďovaní prvého slovenského gymnázia v Revúcej. Bol členom Matice slovenskej a členom Chemicko-technickej spoločnosti v Erlangene v Nemecku. Najmä za ním prišla do Revúcej 13. októbra 1855 Božena Němcová, ktorá chcela vydať Reussovcami zozbierané rozprávky a povesti.
Ľudovít... - Múzeum Prvého slovenského gymnázia v Revúcej | Facebook
Vendelín Bránsky
29. september – Vendelín Bránsky (10.11.1844 Rožňava – 29.9.1915 Rožňava) – banský radca a dozorca. Po skončení strednej školy v Banskej Štiavnici navštevoval do roku 1868 Banícku a lesnícku akadémiu. Nasledujúci rok nastúpil ako banský praktikant do služieb erárneho banského závodu v Banskej Štiavnici. Od roku 1872 pracoval v banskom erárnom závode v Tisovci. V roku 1882 preložený do Železníka a poverený vedením tamojších gemerských a turnianskych baní. Posledné pracovné roky od roku 1901 strávil v Rožňave. Počas svojej aktívnej činnosti v Železníku viedol početné významné projekty, medzi inými: razenie dedičnej štôlne Alžbeta, hĺbenie šachty Dionýz, vybudovanie lanovej dráhy Železník – Tisovec a výstavba pražiacich pecí. Aktívne sa angažoval v Boršodsko – gemerskej pobočke Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti v Rožňave, aj ako predseda dozornej komisie Gemerskej sporiteľne v Rožňave. Bol predsedom komisie na zriadenie baníckej odbornej školy v Rožňave, ktorá vznikla v roku 1909, bol dlhoročný predseda jej dozorného výboru a zúčastňoval sa na získavaní finančných prostriedkov pre jej existenciu. Mal veľké zásluhy pri vzniku Baníckeho múzea a aktívne sa podieľal na verejnom živote mesta Rožňava.
Marta Mikitová
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).