Libuša Mináčová – 100. výročie narodenia
3. október – Libuša Mináčová (3.10.1925 Rimavská Sobota – 10.7.2006 Bratislava) – spisovateľka a publicistka. Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine, študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. V rokoch 1945 – 1946 pracovala ako referentka na Povereníctve informácií v Košiciach a v Bratislave, potom ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1970 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Aktívne sa zúčastnila SNP a zastávala viacero kultúrno-spoločenských funkcií v ženskom hnutí. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh (Pri brehoch Atlantiku, Blato na ceste, Kvet v ohni, Putovanie za nežnosťou, Súcit, autobiografický charakter má Putovanie za nežnosťou a i.). V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz Kamienky z Rimavy – spomienkové črty z čias spisovateľkinho detstva a mladosti, v ktorých spomína na malomestské aj dedinské prostredie Gemera, na svoje rodisko a jeho obyvateľov s plastickým obrazom krajiny, ľudí, zvykov a obyčajov, kultúry a vzdelanosti tých rokov a tiež ponúka poznanie slovenského života prostredníctvom informácií o jeho popredných kultúrnych rodinách (Daxnerovci, Clementisovci, Chorvátovci). Ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov.
Viera Briestenská – 95. výročie narodenia
8. október – Viera Briestenská (8.10.1930 Podolínec – 31.12.1993 Rožňava) – maliarka, grafička. Po gymnaziálnych štúdiách v Kežmarku a Levoči absolvovala Školu umeleckých remesiel v Bratislave, kde potom pracovala ako reklamná grafička. Od roku 1967 žila a tvorila v Rožňave. Vo svojej umeleckej tvorbe používala novú techniku škrobu a ako prvá na Slovensku sa venovala batikám, v ktorých kombinovala farby s rôznymi druhmi podkladovej textílie, pričom dominantnou farbou bola modrá. Pracovala aj so železom, cínom a inými kovmi, opracovávala prírodné kamene na plastiky. Bola autorkou drobných reliéfov pre účastníkov medzinárodného architektonického kongresu v Rožňave (1967), vytvorila pamätníky SNP. V Rožňave vyzdobila interiér obradnej smútočnej siene na cintoríne, jej dielom je aj reliéf v bývalom kine, slnečné hodiny pri hvezdárni a abstraktné dielo zo zváraného kovu na fasáde bývalého domu služieb. Z rôznych druhov kovu zhotovila ozdobné trezorové dvere pre Košický zlatý poklad a numizmatickú zbierku Východoslovenského múzea v Košiciach. Okrem toho sa venovala i knižnej grafike a ilustráciám.
Alexander Müller – 75. výročie úmrtia
9. október – Alexander Müller (9.2.1868 Novo Mesto, Slovinsko (vtedy Rudolfswerth) – 9.10.1950 Rožňava) – banský inžinier. Po ukončení vysokej školy baníckej v Banskej Štiavnici pracoval v Hodruši, Badíne pri Zvolene, v r. 1908 – 1909 ako vedúci banského úseku v závode Rimamuránsko-šalgotarjánskej železiarskej spoločnosti v Rákošskej Bani, potom na jej riaditeľstve v Ózde. V rokoch 1919 – 1939 bol riaditeľom baní v Rožňave, kde významnou mierou prispel k vybudovaniu závodu a k jeho technickému rozvoju a modernizácii. Zorganizoval rozsiahly geologicko-ložiskový výskum a geologické mapovanie Spišsko-gemerského rudohoria. Vypracoval i popisnú, technickú a fotografickú dokumentáciou niektorých výrobných prevádzok, podrobne popísal celý systém lanových dráh na Gemeri, ktoré boli v tej dobe veľmi hojne využívané na prepravu rôznych rúd. Autor projektu Baníckeho múzea v Rožňave, zaslúžil sa o jeho založenie, výstavbu a rozvoj, venoval mu časť svojej veľkej mineralogickej zbierky, ktorá je súčasťou fondu geológie múzea. Baníckemu múzeu daroval aj svoj rozsiahly, dodnes zachovaný herbár, ktorý obsahuje vyše 1500 rastlín. Vzácnou súčasťou zbierkového fondu múzea sú jeho staré fotografie a negatívy z prelomu 19. a 20. storočia dokumentujúce ľudí a ich spôsob života, výrobné prevádzky a strojné zariadenia, ktoré sú dnes už nenávratne minulosťou. Medzi nimi 321 kusov negatívov fotografií na sklenenej podložke. Člen výboru Slovenského banského revíru v Bratislave. Do r. 1938 sa významnou mierou zúčastnil na riešení všetkých závažných otázok slovenského baníctva a na jeho rozvoji. Jeho celoživotné pôsobenie v oblasti baníctva odmenené, na návrh maďarského kráľovského ministra, titulom Hlavný kráľovský banský radca. Banícke múzeum v Rožňave v spolupráci s Gemerským baníckym spolkom Bratstvo pripravili na 6. apríla 2018 v Galérii Baníckeho múzea v Rožňave seminár pri príležitosti 150. výročia jeho narodenia.
Alexander Müller pozdvihol úroveň gemerského baníctva, bol vynikajúci geológ
Herbár Alexandra Müllera - Banícke múzeum v Rožňave
Alžbeta Güntherová-Mayerová – 120. výročie narodenia
13. október – Alžbeta Güntherová-Mayerová (13.10.1905 Bratislava – 12.11.1973 Bratislava) historička výtvarného umenia, pamiatkárka, spoluzakladateľka slovenskej umenovedy. Študovala na súkromnej maliarskej škole Gustáva Mallého v Bratislave, absolvovala odbor dejiny umenia na Univerzite Komenského v Bratislave. V 40. rokoch začala jej pedagogická činnosť na slovenských vysokých školách. Po roku 1945 pôsobila aj na Povereníctve školstva, vied a umení v oblasti ochrany pamiatok, z ktorých 14 bolo i jej zásluhou v roku 1949 vyhlásených za prvé štátne kultúrne pamiatky. V rokoch 1952 – 1955 bola riaditeľkou kaštieľa v Betliari, pričom jej primárnym cieľom bolo spracovať sprievodcu, katalogizovať a inštalovať zbierky kaštieľa. V roku 1953 pracovala na katalogizovaní rytín, skúmala grafické edície, kontrolovala historickú knižnicu, inštalovala zbierky, premiestňovala exponáty. Keďže si uvedomovala, že Betliar je jediné úplne zachované šľachtické sídlo, jej cieľom bolo udržať interiéry kaštieľa čo najautentickejšie. Svojou precíznou prácou poukazovala aj na dôležitosť zberateľstva a dejín úžitkového umenia. Vytvorila galériu predkov, slúžiacu na prezentáciu rôznorodých zbierok Andrášiovcov. venovala veľkú pozornosť aj údržbe betliarskeho anglického parku. Zaslúžila sa napríklad o vyčistenie rybníkov, navrhla lavičky, zriadila bufet pre turistov a okrem toho nariadila obnovu chodníkov v parku a dala opraviť jeho početné romantické stavby. Podobne zachránila historické zbierky aj na hrade Krásna Hôrka. Po návrate do Bratislavy pracovala na Univerzite Komenského, potom na Pamiatkovom ústave a neskôr na VŠVU. Publikovala viac než 200 štúdií, monografií, recenzií. Významnou publikáciou je Súpis pamiatok na Slovensku, ktorého vedeckou redaktorkou sa stala v roku 1967. Gemeru sa venovala v štúdiách Štátny kaštieľ Betliar a okolie (1954), Štátny hrad Krásna Hôrka a okolie (1954) a i.
Ľudovít Kubáni – 195. výročie narodenia
16. október – Ľudovít Kubáni (16.10.1830 Záhorany – 30.11.1869 Rimavské Brezovo) – básnik, prozaik, kritik. Detstvo prežil v Drienčanoch. Študoval v Miškolci, na gymnáziu v Ožďanoch – už tam prejavil záujem o literatúru a založil Slovenský čitateľský spolok, neskôr v štúdiu pokračoval v Levoči. Začlenil sa do Jednoty mládeže slovenskej a prijal program štúrovskej generácie. Po revolúcii 1848 – 1849 pôsobil ako úradník na viacerách miestach v Gemeri – v Rimavskom Brezove, Jelšave, Rimavskej Sobote, Bátke, Rožňave, Rimavskej Bani. Často sa stretával s P. Dobšinským, P. Z. Kellnerom – Hostinským, Š. M. Daxnerom a J. Bottom. Počas pôsobenia v Rimavskej Sobote bol iniciátorom literárneho života, začal vydávať rukou písaný časopis Hodiny zábavy (1855) a súčasne prispieval do rôznych časopisov. Prejavil sa ako všestranný literárny talent, venoval sa básnickej, dramatickej a prozaickej tvorbe, ako aj literárnokritickej činnosti. Známa je jeho poviedka Mendík, kde v jednej z postáv (remeselník Volovec) je priama reč na všetkých miestach podaná v ratkovskom nárečí, v gemerskom dialekte balockej doliny a historická povesť Valgatha, zasadená do jemu dôverne známeho kraja v Gemeri.
Ľudovít Kubáni | Zlatý fond SME
Vladimír Čaplovič – 120. výročie narodenia
18. október – Vladimír Čaplovič (18.10.1905 Kovačica – 25.9.1963 Bytča) – literárny historik, pedagóg. Študoval na FFUK v Bratislave. V r. 1931 – 1932 pôsobil ako učiteľ v Štítniku, v r. 1932 – 1938 ako stredoškolský profesor v Rožňave, od r. 1960 v Bytči. Publikoval príspevky o živote a diele slovenských osobností a štúdie o slovenskej hymnológii v rôznych časopisoch, o. i. v časopise Šafárikov kraj, ktorý aj redigoval počas svojho pôsobenia v Rožňave. V Cirkevných listoch vyšiel jeho príspevok o P. Kellnerovi-Hostinskom (1935) a A. H. Škultétym v Rozložnej (1937), bol aj spoluautor publikácie Domica, jaskyňa pravekých tajov (1937) a vydal rukopisný zborník piesní Sama Tomášika (1947).
Rudolf Krivoš – 5. výročie úmrtia
18. október – Rudolf Krivoš (16.11.1933 Tisovec – 18.10.2020 Bratislava) – maliar. V rokoch 1951 – 1956 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v oddelení figurálnej tvorby u prof. Jána Mudrocha. Bol jedným zo zakladateľov slovenskej maliarskej moderny v 60. rokoch. Venoval sa komornej figurálnej maľbe, ilustrácii i monumentálnej tvorbe pre architektúru. Do povedomia slovenskej umeleckej verejnosti sa zapísal už v roku 1957, keď sa prezentoval na výstave pod názvom Obrazy a sochy. Výstava bola manifestačným vystúpením mladých umelcov a zároveň zakladateľov skupiny Mikuláša Galandu, ktorej vznik a tvorba bola jednou z kľúčových udalostí v modernom slovenskom výtvarnom umení. Osobitosť jeho tvorby je charakterizovaná originálnou výtvarnou formou s použitím bohatých povrchových štruktúr, maľby sú sochársky robustné, bez zdôrazňovania detailov, jeho obľúbené sú farby zeme, lávy a popola. Dáva dôraz na výrazné maliarske kvality obrazu, na expresívny kolorit i s použitím rozličných štruktúr v kombinácii s pieskom a nástrekmi nitrolakom. Mal viaceré samostatné výstavy a zúčastnil sa mnohých kolektívnychz výstav. Jeho obrazy možno nájsť v štátnych galériách takmer na celom Slovensku, ale aj v súkromných domácich a zahraničných zbierkach. Jeho tvorbe je venovaná monografia:. Klára Kubíková: Rudolf Krivoš. Bratislava, Slovenský Tatran 1998, 240 s. B. Bachratý: Rudolf Krivoš: Svedectvá, signály, odkazy, 2015; J. Mojžiš: Rudolf Krivoš, 2017. V januári 2014 si prevzal jedno z najvyšších štátnych vyznamenaní Pribinov kríž I. triedy.
Artem Gallery - Listy - Rudolf Krivoš
Rudolf Krivoš – Jarmo | Web umenia
Samuel Ormis – 150. výročie úmrtia
18. október – Samuel Ormis (1.7.1824 Revúca – 18.10.1875 Revúca) – pedagóg, ľudovýchovný pracovník, spisovateľ. Základné vzdelanie získal v Revúcej, teológiu študoval v Bratislave. Bol vychovávateľ v Rimavských Janovciach, potom profesor na ev. gymnáziu v Rožňave a evanjelický farár v Nižnej Slanej, od r. 1863 profesor na gymnáziu v Revúcej a jeho správca, zároveň učil na tamojšom učiteľskom ústave. V Revúcej stál pri zrode Vzájomnej pokladnice a bol jej predseda, Meštianskeho čítacieho spolku, Potravinového spolku, Vzdelávacieho spolku remeselných tovarišov revúckych, Nakladateľského spolku na vydávanie slovenských učebníc. Bol popularizátorom moderného poľnohospodárstva, ovocinárstva, včelárstva a rozvoja remesiel, o čom publikoval mnoho článkov. Uverejňoval aj filozofické úvahy, pedagogické články, venoval sa aj teórii školskej telesnej výchovy. Bol organizátorom slovenského školstva, v Revúcej zriadil učiteľský ústav a bol spoluzakladateľom Vychovávacieho ústavu dievčenského v Revúcej. Venoval sa aj zbieraniu povestí a napísal niekoľho dramatických diel. Na priečelí prvého slovenského gymnázia 20. júla 1930 mu odhalili pamätnú tabuľu. V parku národovcov pri Múzeu prvého slovenského gymnázia v Revúcej má od r. 1995 umiestnenú bronzovú bustu od akad. sochára Milana Struhárika. V rámci spomienkovej slávnosti a vedeckej konferencie venovanej S. Ormisovi 7. 7. 2024 v Múzeu prvého slovenského gymnázia, mu na Súkromnej strednej odbornej škole v Revúcej odhalil pamätnú tabuľu. O jeho živote a diele vyšli publikácie: M. Bodický: Samuel Ormis (Život a dielo). Revúca, 1930, K. Šorner: Samuel Ormis, slovenský pedagóg a filozof. Praha, 1931, T. Srogoň: Samuel Ormis, život a dielo. Bratislava : SPN, 1976.
Dvestoročnica Samuela Ormisa - Blog Lukáša Perného - Blog - Pravda
Alžbeta Göllnerová-Gwerková – 120. výročie narodenia
19. október – Alžbeta Göllnerová-Gwerková (19.10.1905 Čierny Balog – 18.12.1944 Kremnička) – literárna vedkyňa, historička, prekladateľka, publicistka, pedagogička. Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy, komplexný prehľad od histórie žien, ženského umenia, cez právne rady, výchovu k demokratickému manželstvu a rodičovstvu až po telesnú kultúru ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. V roku 2003 vyšiel výber štúdií Literárnohistorické a kritické práce Alžbety Gollnerovej-Gwerkovej. V apríli 2024 usporiadala Slovenská národná galéria v Bratislave na základe jej diela úspešný workshop Alžbetine lekcie, zameraný najmä na demokratickú výchovu mládeže.
Kto bola Alžbeta Gwerková-Göllnerová?
Pavol Emanuel Dobšinský – 140. výročie úmrtia
22. október – Pavol Emanuel Dobšinský (16.03.1828 Slavošovce – 22.10.1885 Drienčany) – ev. kňaz, folklorista, zberateľ a vydavateľ ľudovej slovesnosti, prekladateľ, publicista, redaktor, kritik, básnik, literárny historik. Vzdelanie získal na gymnáziu v Rožňave, v Miškovci a na evanjelickom lýceu v Levoči. V roku 1850 zložil kňazskú skúšku. V rokoch 1848/49 sa pridal k revolučnej armáde a neskôr sa stal vojakom cisárskeho vojska. V roku 1850 – 1852 pôsobil v Revúcej ako asistent u evanjelického farára a etnografa Samuela Reussa, kde sa začal venovať zbieraniu a vydávaniu slovenskej ľudovej slovesnosti. Od roku 1852 pracoval ako pomocný redaktor v časopise Slovenské pohľady, v rokoch 1855-58 pôsobil ako evanjelický farár v Rožňavskom Bystrom, v rokoch 1858 – 1861 ako profesor slovenského jazyka a literatúry v Banskej Štiavnici, napokon sa od roku 1861 usadil v Drienčanoch. Vydával rukopisný časopis Holubica, vydával časopis Sokol. Ako editor sa zaslúžil o vydanie literárnych prác Jána Čajaka, Jána Bottu, Ľudovíta Kubániho. Ťažisko jeho činnosti je vo folkloristike, časopisecky publikoval folkloristické štúdie a zhrnul ich do knihy Úvahy o slovenských povestiach (1872). Sústavne zbieral a zapisoval rozprávky, piesne, príslovia, porekadlá, hádanky, hry, obyčaje, povery. Najväčšie dielo, Prostonárodné slovenské povesti, vydal na sklonku svojho života. Táto doposiaľ najobsiahlejšia zbierka slovenských rozprávok vyšla v rokoch 1880 – 1883 v Martine v ôsmich zošitoch a tvorilo ju 90 rozprávok. V Slavošovciach je zriadená Pamätná izba P. E. Dobšinského, jeho menom je pomenovaná Gemerská knižnica P. Dobšinského v Rožňave, ZŠ v Rimavskej Sobote. Busty, pomníky a pamätné tabule na jeho počesť sú umiestnené v Slavošovciach, Drienčanoch, v Rožňavskom Bystrom.
Pavol Dobšinský | Zlatý fond SME
Juraj Marikovský – 255. výročie narodenia
25. október – Juraj Marikovský (Marikovszky) (25.10.1770 Rožňava – 23.12.1832 Rožňava) – lekár, prírodovedec. Stredoškolské štúdium absolvoval v Gemeri, Levoči a Bratislave. Medicínu študoval na viedenskej univerzite. Od r. 1798 praktický lekár v Rožňave, od r. 1806 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, istý čas s pôsobiskom v Rimavskej Sobote, bol zvolený za hlavného lekára župy potom v Rožňave. Vynikajúci odborník v liečení nákazlivých chorôb a v prekonávaní epidémií. Prvý lekár, ktorý zaviedol ochranné očkovanie proti kiahňam v Gemeri. Pri vakcinácii mal za sebou podporu grófa Leopolda Andrássyho, ktorý presvedčil rodičov z celého Betliara, aby dali všetky svoje deti vakcinovať. Vo svojich prácach oboznamoval širokú verejnosť s nákazlivými chorobami a prevenciou proti nim. Publikoval články z odboru patologickej anatómie a imunológie. V lekárskom časopise Medical Archive z roku 1831 bolo v nemčine uverejnené jeho pojednania o liečbe epilepsie pod názvom Liečba ťažkého ochorenia haďou žlčou. Venoval sa aj geológii, mineralógii a botanike. V roku 1814 publikoval v Levoči súhrn o fyzikálnom a analytickom skúmaní minerálnych vôd gemerskej župy. Popísal všetky liečivé a minerálne pramene Gemersko-malohontskej stolice a pri väčšine z nich uviedol chemické zloženie a upozornil na ich liečivé účinky. Ako prvý študoval chemické a fyzikálne vlastnosti vody liečivého prameňa v Revúcej. Člen mineralogickej spoločnosti v Jene. Spomína sa v publikácii Tihamér Lacza: Apoštoli vedy po stopách maďarských vedcov na území dnešného Slovenska, I-II. zv., Vydavateľstvo Madách, 2013.
Matej Holko st. – 240. výročie úmrtia
28. október – Matej Holko st. (28.3.1719 Tisovec – 28.10.1785 Nižný Skálnik) – historik, kultúrny pracovník. Prvé dva roky vyrastal v Tisovci, potom sa v r. 1721 s rodičmi presťahoval do Ochtinej. Študoval v Dobšinej, Ožďanoch, teológiu vo Wittenbergu. Pôsobil ako evanjelickej kňaz v Kobeliarove, Hnúšti a 30 rokov v Nižnom Skálniku, kde udržiaval osobný a korešpondenčný styk s početnými vzdelancami a spisovateľmi. Venoval sa kultúrnej histórii, autor latinsky písaných katalógov spisovateľov, slovenských kníh, uhorských škôl, zoznamu evanjelických farárov, teologických a vlastivedných štúdií, ktoré ostali v rukopise. Skladal latinské verše, písal veršované listy a vinše. Zostavil zbierku slovenských ľudových piesní, z ktorých niekoľko uverejnil Ján Kollár v Národných spievankách. V roku 1767 vypracoval plán na založenie učenej spoločnosti v Malohonte, ktorý realizoval jeho syn Matej Holko ml. Svojou činnosťou sa včlenil medzi výrazné postavy počiatkov slovenského národného obrodenia.
Mikuláš Marko – 160. výročie narodenia
30. október – Mikuláš Marko (31.10.1865 Rožňava – 13.8.1933 Budapešť) – publicista, novinár, propagátor Dobšinskej ľadovej jaskyne. Syn známeho majiteľa manufaktúry na výrobu kože v Rožňave Jozefa Marka. Študoval na strednej škole v Rožňave. Pôsobil ako úradník, špecialistia pre železiarsky tovar vo väčších mestách Uhorska, potom redaktor a dopisovateľ do časopisov, kde písal o regionálnych udalostiach z Rožňavy a okolia, dejinách a zaoberal sa aj problematikou cigánskych muzikantov. Ako milovník a propagátor Gemera sústavne usiloval o zviditeľnenie jeho pamätihodností a ako pravý kronikár neustále informoval verejnosť o aktuálnom dianí na Gemeri. Zároveň bol aj priaznivcom korčuliarskeho športu. V r. 1889 bol majster Uhorska v rýchlokorčuľovaní. Popularitu Dobšinskej ľadovej jaskyne chcel pozdvihnúť aj pomocou korčuľovania v nej. Chcel nielen zvyšovať počet návštevníkov, ale zároveň umožniť korčuľovanie aj mimo zimného obdobia. Zorganizoval verejné korčuľovanie v Dobšinskej ľadovej jaskyni. Prvá ľadová slávnosť sa uskutočnila 16. júla 1893. Na podujatí sa zúčastnilo takmer 100 účinkujúcich, z toho 32 párov bolo členmi korčuliarskeho spolku. Predstavenie sledovalo 300 očarených divákov. Druhá ľadová slávnosť sa uskutočnila v roku 1894, ďalšia v roku 1897, kedy program rozšíril o prehliadku jaskyne Baradla, Silickej ľadnice, Zádielskej doliny a hradu Krásna Hôrka. Ďalšie ním zorganizované podujatie sa konalo 26. júla 1905, potom 22. júla 1906, keď bolo spojené s odhalením pamätnej tabule pri jaskyni Baradla, kam boli pozvaní aj zástupcovia periodík hlavného mesta. Posledné známe slávnosti sa konali v roku 1908.
DOBŠINÁ od Dobšinčana - Príroda a turistika - KORČULIARSKE SLÁVNOSTI V DOBŠINSKEJ ĽADOVEJ JASKYNI
Marta Miktová
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-