Akademik prof. RNDr. Vladimír Hajko, Dr. h. c. sa narodil 3. októbra 1920 v Krompachoch, zomrel 24. júla 2011 v Košiciach
V roku 1974 sa stal predsedom Slovenskej akadémie vied a od roku 1980 bol riaditeľom Ústavu experimentálnej fyziky SAV. V SAV pôsobil až do roku 1989, keď odišiel do dôchodku. Za jeho významný prínos k rozvoju vysokého školstva a vedeckého výskumu v odbore fyziky pevných látok a predovšetkým v štúdiu magnetizačných procesov a magnetických javov, za položenie základu pre vznik dnes aj medzinárodne uznávanej košickej vedeckej školy magnetizmu, za výchovu viacerých vynikajúcich slovenských fyzikov, za vedeckú publikačnú činnosť a rôznu organizačnú prácu mu boli udelené viaceré významne ocenenia a vyznamenania a pri pri príležitosti jeho životného jubilea 90 rokov mu bola udelená vedecká hodnosť Dr. h. c. V. Hajko nebol rodený Tisovčan, narodil sa 3.10.1920 v Krompachoch. Prisťahovali sa do Tisovca a jeho otec pracoval ako vedúci mestskej elektrárne, ktorá využívala náhon vody z Rimavy, aj na mestský mlyn. Bližšie som ho poznal v období SNP. V. Hajko bol členom vzniknutého Revolučného národného výboru v Tisovci (RVN). Spoluorganizoval vysokoškolských a stredoškolských študentov Tisovca a spolu s M. Kuchtom a P. Roškom boli v čele vydávania novín Zvesti z našej posádky, neskôr premenované na Zvesti z tisovskej posádky.
Prvé moje spomienky na V. Hajka sa však spájajú už s rokmi môjho štúdia na Slovenskom štátnom gymnáziu v Tisovci (1939-1947) a vtedy aj ako fanúšika futbalového klubu ŠK Tisovec. Trojica vtedajších vysokoškolákov Tisovčanov, ktorí študovali v Bratislave (V. Hajko, S. Gájer, A. Fogta), pricestovali na majstrovské zápasy, aby posilnili zostavu. Hajko študoval na Prírodovedeckej Fakulte UK v Bratislave, odbor matematika a fyzika. Svojou vyššou postavou ako center half vypomáhal veľmi účinne aj v obrane, ale hlavne pri rohových kopoch hlavičkoval a dával góly. Pri našich stretnutiach v Bratislave si rád na to zaspomínal.V období SNP som mal 15 rokov a po výzve RNV v Tisovci som nemal možnosť prihlásiť sa do radov povstalcov, vyfasovať pušku a dostať sa s mojimi staršími priateľmi do povstaleckej armády. Bol som však začlenený do skupiny, ktorá bola určená na vydávanie miestnych novín. Učili sme sa vtedy ručne sádzať noviny a bolo to dosť zložité, lebo do úzkeho kovového rámika bolo potrebné z jednotlivých písmen vysádzať slová a potom celé vety. Na rámiku bol negatív celej strany, ktorá sa vkladala do tlačiarenského stroja. Po kontrolnom vytlačení strany bolo potrebné urobiť korektúru a vychytať všetky chyby. No a potom nás čakala distribúcia novín, nielen medzi občanov Tisovca a Rimavskej Píly, ale aj povstaleckým posádkam v okolí Tisovca. Boli to vtedy jediné noviny, ktoré prinášali správy zachytené z vysielania Slobodného vysielača Banská Bystrica. V tomto období som mal možnosť aj lepšie poznať V. Hajka.
V roku 1974, keď sa V. Hajko stal predsedom SAV, som pracoval na Ústave stavebníctva a architektúry SAV (po vylúčení normalizátormi a pol ročnej nezamestnanosti). S obavami som sa rozhodol mu zatelefonovať a poprosiť ho o osobné stretnutie. Navrhol som stretnutie vo vinárničke, ktorá bola za budovou Predsedníctva SAV. Návrh prijal a určil aj termín. Na tomto stretnutí som mu vyrozprával svoju históriu pôsobenia v SAV od roku 1962. Netrvalo dlho a náš riaditeľ Ing. arch. R. Skrúcaný si ma pozval na rozhovor. Bol som prekvapený, keď som sa dozvedel, že mu predseda SAV V. Hajko porozprával o mne a odvtedy sa jeho vzťah ku mne úplne zmenil. To mi veľmi pomáhalo aj pri schvaľovaní mojich žiadostí o preraďovanie do vyšších nomenklatúrnych stupňov vedeckého pracovníka v SAV. Tak sa mi podarilo pracovať v ÚSTARCH SAV až do odchodu do dôchodku. V Bratislave, 5. marca 2013
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.