V roku 1974 sa stal predsedom Slovenskej akadémie vied a od roku 1980 bol riaditeľom Ústavu experimentálnej fyziky SAV. V SAV pôsobil až do roku 1989, keď odišiel do dôchodku. Za jeho významný prínos k rozvoju vysokého školstva a vedeckého výskumu v odbore fyziky pevných látok a predovšetkým v štúdiu magnetizačných procesov a magnetických javov, za položenie základu pre vznik dnes aj medzinárodne uznávanej košickej vedeckej školy magnetizmu, za výchovu viacerých vynikajúcich slovenských fyzikov, za vedeckú publikačnú činnosť a rôznu organizačnú prácu mu boli udelené viaceré významne ocenenia a vyznamenania a pri pri príležitosti jeho životného jubilea 90 rokov mu bola udelená vedecká hodnosť Dr. h. c. V. Hajko nebol rodený Tisovčan, narodil sa 3.10.1920 v Krompachoch. Prisťahovali sa do Tisovca a jeho otec pracoval ako vedúci mestskej elektrárne, ktorá využívala náhon vody z Rimavy, aj na mestský mlyn. Bližšie som ho poznal v období SNP. V. Hajko bol členom vzniknutého Revolučného národného výboru v Tisovci (RVN). Spoluorganizoval vysokoškolských a stredoškolských študentov Tisovca a spolu s M. Kuchtom a P. Roškom boli v čele vydávania novín Zvesti z našej posádky, neskôr premenované na Zvesti z tisovskej posádky.
Prvé moje spomienky na V. Hajka sa však spájajú už s rokmi môjho štúdia na Slovenskom štátnom gymnáziu v Tisovci (1939-1947) a vtedy aj ako fanúšika futbalového klubu ŠK Tisovec. Trojica vtedajších vysokoškolákov Tisovčanov, ktorí študovali v Bratislave (V. Hajko, S. Gájer, A. Fogta), pricestovali na majstrovské zápasy, aby posilnili zostavu. Hajko študoval na Prírodovedeckej Fakulte UK v Bratislave, odbor matematika a fyzika. Svojou vyššou postavou ako center half vypomáhal veľmi účinne aj v obrane, ale hlavne pri rohových kopoch hlavičkoval a dával góly. Pri našich stretnutiach v Bratislave si rád na to zaspomínal.V období SNP som mal 15 rokov a po výzve RNV v Tisovci som nemal možnosť prihlásiť sa do radov povstalcov, vyfasovať pušku a dostať sa s mojimi staršími priateľmi do povstaleckej armády. Bol som však začlenený do skupiny, ktorá bola určená na vydávanie miestnych novín. Učili sme sa vtedy ručne sádzať noviny a bolo to dosť zložité, lebo do úzkeho kovového rámika bolo potrebné z jednotlivých písmen vysádzať slová a potom celé vety. Na rámiku bol negatív celej strany, ktorá sa vkladala do tlačiarenského stroja. Po kontrolnom vytlačení strany bolo potrebné urobiť korektúru a vychytať všetky chyby. No a potom nás čakala distribúcia novín, nielen medzi občanov Tisovca a Rimavskej Píly, ale aj povstaleckým posádkam v okolí Tisovca. Boli to vtedy jediné noviny, ktoré prinášali správy zachytené z vysielania Slobodného vysielača Banská Bystrica. V tomto období som mal možnosť aj lepšie poznať V. Hajka.
V roku 1974, keď sa V. Hajko stal predsedom SAV, som pracoval na Ústave stavebníctva a architektúry SAV (po vylúčení normalizátormi a pol ročnej nezamestnanosti). S obavami som sa rozhodol mu zatelefonovať a poprosiť ho o osobné stretnutie. Navrhol som stretnutie vo vinárničke, ktorá bola za budovou Predsedníctva SAV. Návrh prijal a určil aj termín. Na tomto stretnutí som mu vyrozprával svoju históriu pôsobenia v SAV od roku 1962. Netrvalo dlho a náš riaditeľ Ing. arch. R. Skrúcaný si ma pozval na rozhovor. Bol som prekvapený, keď som sa dozvedel, že mu predseda SAV V. Hajko porozprával o mne a odvtedy sa jeho vzťah ku mne úplne zmenil. To mi veľmi pomáhalo aj pri schvaľovaní mojich žiadostí o preraďovanie do vyšších nomenklatúrnych stupňov vedeckého pracovníka v SAV. Tak sa mi podarilo pracovať v ÚSTARCH SAV až do odchodu do dôchodku. V Bratislave, 5. marca 2013
{jcomments on}

































Akademik prof. RNDr. Vladimír Hajko, Dr. h. c. sa narodil 3. októbra 1920 v Krompachoch, zomrel 24. júla 2011 v Košiciach
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a