tie, ktorým som sa doteraz ešte nevenoval, ak aj, tak len okrajovo. K nim patrí aj Dr. Samuel Daxner, advokát a statkár, významný národovec, verejný činiteľ, politik, publicista, osobnosť, ktorá sa zapísala aj do slovenskej histórie. Pre mňa, v období môjho detstva a mladosti, keď som mal možnosť bližšie ho poznať a a aj stretávať sa s ním (v rokoch 1929-1947), bol však báťa Samo.²⁾

Báťa Samo Daxner

Takéto oslovenie sa v Tisovci používalo pri oslovovaní starších mužov a pri rozprávaní o nich. Ja som sa narodil v susednom dome S. Daxnera, v starootcovskom dome (po praslici), Jána Demiana – Fiľove. Bol to veľký gazdovský dom postavený v 20. rokoch 20. storočia, keď sa moji starí rodičia aj so svojimi deťmi vrátili po desiatich rokoch z Ameriky. Pozemok pre svoj dom a hospodársky dvor (boli roľníci), si kúpili od Dr. S. Daxnera. Báťa Samo mal gazdinú pani Kriškovú a jej  syn Milan bol mojim najbližším priateľom.

Stručný profil Dr. Samuela Daxnera –  Sama Daxnera.³⁾

Materiál, ktorý používam pri týchto spomienkach má rôzny charakter: sú to moje poznámky o Tisovci, ktoré som si robil pri štúdiu materiálov v Literárnom archíve Matice Slovenskej v Martine, v Univerzitnej knižnici v Bratislave, v archíve v Rimavskej Sobote, a taktiež informácie, ktoré sú dnes dostupné na internete. Ešte mi slúži aj moja pamäť a spomienky na obdobie, ktoré som prežil v Tisovci (1929 – 1947) pred odchodom na štúdiá do Bratislavy.

Osobnosť S. Daxnera, ako aj širšej rodiny Daxnerovcov je v rámci internetu vcelku dobre saturovaný informáciami, podrobnejšie je charakterizovaná jeho činnosť, čo umožňuje vytvoriť aj úplnejší obraz o jeho osobnosti. Príchod Daxnerovcov do Uhorska sa spája s ich bojom proti Turkom. Za ich zásluhy v boji proti Turkom im cisár Leopold udelil (v r. 1665) armálnu listinu na základe ktorej boli povýšení do zemianskeho stavu. Usadili sa na strednom Slovensku a od 18. stor. aj v Tisovci. Otec S. Daxnera Juraj Daxner a jeho brat Štefan Marko patria podľa toho do druhej a S. Daxner do tretej generácie.⁴⁾

Samo Daxner sa narodil v Banskej Štiavnici.
Ľudovú školu navštevoval v Tisovci a gymnázium v Revúcej. Jeho učiteľom bol aj významný pedagóg a národovec Samuel Ormis (1824-1875), ktorého dcéra Oľga (1867-1927) sa stala manželkou S. Daxnera. V rámci štúdia sa zapájal do činností hudobného a speváckeho súboru, ktorý účinkoval v rámci divadelných predstavení. Stal sa aj dirigentom tohto speváckeho súboru. Po skončení gymnázia v rámci advokátskej tradície Daxnerovskej rodiny, dal sa aj on na štúdium práva, najskôr v Pešti a potom v Bratislave. (V literatúre sa uvádzajú štyri generácie Daxnerovcov právnikov.) V literatúre sa uvádza, že počas štúdia, keď sa vracal do Tisovca, jeho strýko Štefan Marko Daxner (26.12.1822 – 11.4.1897), ktorý žil od roku 1872 na penzii v Tisovci), ho podporoval v zapájaní sa do národného hnutia a odovzdával mu svoje skúsenosti. Po zložení advokátskej skúšky sa vrátil do Tisovca a venoval sa svojmu hospodárstvu a advokácii. Advokácii sa venoval bezplatne. V jeho advokátskej činnosti sa uvádzajú nielen kauzy Tisovčanov, ktorí sa dostali do sporu s maďarskými úradmi, ale aj obhajoby aktivistov národného hnutia (K. Salva, D. Lauček). Túto bezplatnú činnosť mu umožňovala jeho hospodárenie na pozemkoch v Tisovci a neďalekých Zbojskách. Tu stál aj murovaný dom, vybavený na bývanie. Využíval sa nielen v rámci prác na tomto hospodárstve, ale stal sa aj jeho obľúbeným miestom na oddych, ale aj miestom, kde pozýval nielen Tisovčanov, ale aj spriaznených národovcov, na oslavy svojich životných jubileí.⁵⁾

V životopise S. Daxnera
sa podrobne charakterizuje jeho činnosť spoločenská, verejná, organizačná, vzdelávacia, spolková, kultúrna, osvetová, politická, publikačná. Je to obdivuhodná činnosť, ktorú uskutočňoval nielen v rámci Tisovca, Gemera-Malohontu, ale i v rámci územia vtedajšieho Uhorska. Bol účastníkom národnostného kongresu v Budapešti (18.8.1895), patril k signatárom Deklarácie slovenského národa (1918 a 1919), v rokoch 1918 - 1919 bol členom Dočasného národného zhromaždenia. V rokoch 1918 – 1922 gemersko-malohontský župan, v rokoch 1922 - 1925 senátor Národného zhromaždenia za agrárnu stranu.

To mu nebránilo, aby sa intenzívne venoval Tisovcu. V Tisovci založil v r. 1877 spevokol a v roku 1879 hasičský zbor a vypracoval aj príručku na cvičenie členov hasičského zboru Hasičský cvičebník (Execirreglement, Martin 1881).⁶⁾ Založil Čitateľský spolok, Sporiteľský spolok, ktoré aj viedol. Organizoval spoločenské večierky, koncerty, divadlá, podporoval sokolské hnutie. Inicioval aj založenie šachového klubu a v roku 1904 tu spoluorganizoval prvý župný šachový turnaj.⁷⁾ Najznámejšou sa stala jeho činnosť v rámci ochotníckeho divadla.

V Tisovci má ochotnícke divadlo bohatú tradíciu.
V nej zohral významnú úlohu S. Daxner. Bol režisérom, dramaturgom ochotníckeho divadla i dirigentom spevokolu, tamburášskeho orchestra. Zorganizoval, nacvičil a predviedol na javisku prvé dejstvo Smetanovej Predanej nevesty, ktoré upravil v slovenskom jazyku. Bolo to v roku 1903 a jej úspech motivoval S. Daxnera tak, že v roku 1907 uviedol na scéne operu V studni od Viléma Blodka. Táto mala reprízu v Martine na Augustových slávnostiach (neskôr to bola Scénická žatva) a mala mimoriadny úspech. V tejto jeho práci sa činohra so spevohrou navzájom dopĺňali. V literatúre sa objasňuje aj postupnosť jeho aktivít, ktoré mu umožnili uskutočniť tento plán. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, založil a viedol spevokol a tamburášsky orchester. Hudobné nástroje – tamburice, priniesli jeho synovia zo štúdií v Novom Sade.⁸⁾

Ďalšou oblasťou jeho činnosti bola evanjelická cirkev. Vykonával funkciu cirkevného inšpektora, ale jeho národovecká činnosť akosi nevyhovovala predstavám vedenie cirkvi a v roku 1892 bol pozbavený tejto funkcie. Jeho srdcovou záležitosťou bolo školstvo. V tejto súvislosti sa pridal k bývalým študentom Revúckeho gymnázia, ktorí s podporou Jozefa Škultétyho podporili obnovenie Revúckeho gymnázia v r.1933.

Viedenská arbitráž (2.11.1938)
umožnila anexiu južného Slovenska, kde pôsobilo aj Slovenské gymnázium v Rimavskej Sobote, ktoré navštevovali aj študenti z Tisovca. Jeho riaditeľom bol Ján Faluba. rodák z Ratkovej, syn evanjelického farára (*1886). Rozhodovalo sa, či sa gymnázium presťahuje do Hnúšte, alebo do Tisovca. Možno predpokladať, že S. Daxner a J. Faluba sa poznali, a aj to prispelo k tomu, že gymnázium sa presťahovalo do Tisovca.

Po svojej sedemdesiatke sa zriekol verejných funkcií a angažovania sa v spoločenskom a kultúrnom živote a o to sa viac venoval svojim včeličkám.  To však neznamenalo, že sa nezaujímal o dianie a spoločenský život. Navštevoval kultúrne podujatia, ochotnícke divadelné predstavenia. Počas SNP pozorne sledoval udalosti a zaujímal sa o prácu redakcie, ktorá vtedy vydávala noviny Zvesti tisovskej posádky. Pri oslobodení Tisovca privítal rumunských vojakov v ich rodnom jazyku Vladimír Clementis a sovietskych vojakov Samo Daxner v ich rodnom jazyku.. Bolo to na námestí, kde sa zišlo veľa Tisovčanov.⁹⁾

Publikačná činnosť

Je obdivuhodné, že popri všetkej svojej práci sa venoval aj  publikačnej práci. Svojimi článkami prispieval do periodík: Národné noviny, Dom a škola, Obzor, Slovenské listy, Cirkevné listy. V rámci svojej spolupráce s rodinou Vansovcov v neďalekej Rimavskej Píle, pomáhal Terézii Vansovej pri redigovaní jej ženského časopisu Dennica.

Knižné vydania:

- Hasičský cvičebník (Excercir - Reglement) pre sbory dobrovoľných hasičov slovenských.  
    [Tisovec] : Sbor dobrovoľných  hasičov tisovských - Turč. sv. Martin : Kníhtlač. úč.    
    spolok, 1881. 64 s., 18 ilustr. na príl., ilustr., noty.

- Krásnohorská, Eliška: Medveď a víla. Preložil Dr. Sam. Daxner.      Ružomberok : Kníhtlač.
   Karola Salvu, 1902. 94 s. Edícia: Slovenské divadlo : sbierka dramatických kusov
   slovanských ; sv. II.

- Vansová, Terézia: Svedomie. Spevy uspor. Samo Daxner. 1. vyd. Ružomberok : Karol
    Salva, 1904. 63 s. Edícia: Slovenské divadlo : sbierka dramatických kusov slovenských ;
    sv. 1.
    2. vyd. Martin : Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1924. 92 s. Edícia: Slovenský
    divadelný ochotník ; zv. 61.

- Sabina, Karol: V studni / slová od Karola Sabinu ; hudba od Viliama Blodka. Prel. Samo
    Daxner. Turčiansky Sv. Martin : [s.n.] , 1907. 15 s.

- Anketa o československej vzájemnosti. Bratislava : Novina -  Ružomberok : Ján Párička,
    1919. 176 s. Zborník. Odtlačok z Prúdov, roč. 5., 1919.

Toto je stručný profil jeho osobnosti, ktorý som pripravil najmä preto, aby som mal celkový súčasný obraz o jeho osobnosti, ktorý na základe dnes prístupnej literatúry a informácií by bolo možné urobiť podrobnejšie a obsiahlejšie.

 

Prejdem však do obdobia svojho detstva
a dospievania a k môjmu vtedajšiemu vnímaniu „báťu Sama“.

Báťa Samo. Takto sa vtedy o S. Daxnerovi zvyklo hovoriť v mojej  starootcovskej rodine Demianovcov a aj v našej rodine, v období môjho detstva a dospievania. Takto na neho spomína aj rodák z Tisovca Vladimír Clementis v jeho Nedokončenej kronike: „Dominujúcou postavou a uznaným vodcom Tisovca bol svojrázny dr. Samo Daxner – báťa Samo – ako sme ho všetci volali.“¹⁰⁾. Je to osobnosť, na ktorého spomínali nielen jeho súčasníci, ale aj viacerí rodáci z viacerých generácií a pochopiteľne aj niektorí historici. Nezaobišlo sa to bez charakteristiky jeho rodiny, prostredia a spoločenstiev Tisovca. Je to zaujímavá literatúra aj z hľadiska histórie rodín a spoločenstiev Tisovca.

Ja si na báťu Daxnera najviac spomínam z obdobia môjho detstva, ktoré som prežíval v starootcovskom Demianove dvore, ako aj z častých návštev starých rodičov Demianove a svojho bratranca Julka Demiana, mladšieho odo mňa o dva roky, s ktorým sme sa na tomto dvore hrávali. Tento dvor bezprostredne susedil s dvorom Daxnerove a jeho záhradou plnou včelích úľov.¹¹⁾ Včielky, to bol vtedy jeho hlavný záujem. Najčastejšie (okrem zimného obdobia), ho bolo vidieť s jeho dlhou fajočkou, práve v tejto záhrade. Do Demianove dvora prišiel len vtedy, keď sa na ovocných stromoch v záhrade, či na dvore usalašil nový roj a bolo treba zorganizovať jeho vloženie do úľa. Na rozdiel od členov Demianove rodiny, ako aj mojich rodičov a mňa, a aj môjho bratranca Julka Demiana, mali sme veľký rešpekt pred včelami, pretože sme obaja preboleli jedno bodnutie a s tým súvisiace trampoty, ktoré stará mama vybavila vytiahnutím žihadla a potretím uštipnutého miesta octom. Opuchnutiu sme sa však nevyhli.

Obdivovali sme báťu Sama,
lebo včely, akoby mali naopak rešpekt pred báťom Samom. Bolo to vidieť najmä vtedy, keď narábal na Demianove dvore s včielkami, aby vložil nový roj do pripraveného úľa. Výkrik „tu si kráľovnička“ znamenal, že problém roja bol vyriešený. Kráľovnička sa vložila do pripraveného úľa a včeličky putovali za ňou. Potom sa úľ prikryl pripravenou plachtičkou a ujček Jano Demian mal úlohu zaniesť úľ na už pripravené miesto v Daxnerove záhrade. Stalo sa to viackrát, že nový roj si vybral miesto na usadenie sa na ovocných stromoch v Demianove dvore, či v záhrade.

Do Daxnerove dvora a domu ma starý otec zobral vtedy, keď sa šiel poradiť s báťom Samom o urbáre, alebo o cirkevných záležitostiach. Ja som bol veľmi rád, lebo som vedel, že dostanem zákusok od tety Kriškove, ktorá bola gazdinou báťu Sama a jej syn Milan (o niečo starší ako ja) ma zavedie na koniec dvora, kde mal na strome zavesenú „kolimbačku“ (hojdačku). Posadil ma do nej, rozkolimbal ma a musel som sa pevne trímať, aby som z nej nespadol Keďže neskôr sme sa tam chodili kolimbať aj s bratrancom Julom Demianove, rozhodol sa ujčok Demian, že urobí takúto kolimbačku na našom dvore. Bola zavesená v strede dvora na jabloni a pochválil ju aj Milan Kriška, že je skoro taká dobrá, ako tá jeho na Daxnerove dvore.

To všetko sa však zmenilo,
keď sa narodil brat Lajko a potrebovali sme už väčší byt, ako bola veľká izba u Demianov. Presťahovali sme sa do Valentíkov, kde vpredu v staršom dome bývala rodina Javorských. Báťa Javorský bol stolár. Odtiaľ sme sa sťahovali do staršieho domu vo dvore Čechove, ktorý susedil na jednej strane s domom a dvorom Vraných a na druhej strane s velikánskym dvorom Kriškovcov – statkárov, (terajšia ulica Partizánska). Odtiaľ sme sa sťahovali do nášho novopostaveného domu, v bývalej záhrade Sama Daxnera (na ulici Jesenského), od ktorej časť (po Sokolovňu), kúpili starí rodičia Demianove. Je to blízko priestorov – bývalé záhumnie - na ktorom vyúsťovali zadné časti dvorov Daxnerove a Demianove a vedľa dodnes stojí budova Meštianskej školy, dnes je v nej umiestnené Evanjelické gymnázium. Predtým, od r. 1938, Štátne slovenské gymnázium v Tisovci.

Pozvanie báťu Sama a podarúnok, ktorý som si od neho priniesol. Bolo to v roku 1947, po maturite na gymnáziu, keď jedného dňa prišiel k nám domov môj kamarát Milan Kriška, s odkazom od báťu Daxnera, že mám prísť k nemu. Tak som sa ihneď pobral s Milanom, súc prekvapený, prečo má báťa Daxner volajú. (Vtedy sme takýmto osobám onikali.) Báťa Daxner (vtedy mal 91 rokov) nás po príchode pozval do izby, kde mal svoju knižnicu. Zablahoželal mi k maturite a vybral z regála tri veľké knihy s červeným obalom a podal mi ich so slovami: “Janík, tieto knižky Ti dávam, aby ti slúžili k poznávaniu Slovenska a jeho histórie a aby si len v dobrom spomínal na nás starých, ktorí sme už toho veľa prežili. Teraz už bude rad na vás mladých. Tak sa snažte.“ Ja som bol taký prekvapený, že sa mi tisli slzy do očí a tak som ďakoval. Cestou domov som ich ani neotvoril, lebo som sa bál, aby mi nespadli na zem.

Boli to tri zväzky:
Slovenská vlastiveda. Vydanie Akadémie vied a umení. Editio Academiae Scientiarum et Artium Slovacae. Redaktor univ. prof. Dr. Ľudovít Novák. I, II. zväzok r.1943, III. zv. 1944. (Dodnes sú ozdobou mojej knižnice.) Keď som ich priniesol domov, mama hneď začala uvažovať, ako sa odvďačiť. Nakoniec sa rozhodla pre orechovník z našich orechov v záhrade a na druhý deň som ho zaniesol báťovi Samovi. Mňa zaujal najmä tretí zväzok: Vlastiveda, Základy sociografie Slovenska, univ. Prof. Dr. Anton Štefánek.  To ma podnietilo uvažovať o možnosti štúdia sociografie. Po získaní informácií od našich profesorov, ako aj vysokoškolákov z Tisovca, dozrievala úvaha, že by to mohla byť sociológia a filozofia. Zveril som sa s tým aj „báťovi Daxnerovi“. Báťa mi to odobrili, (onikanie bolo zvykom v rozhovore so staršími ľuďmi, ako aj v rozprávaní o nich). Tak som si zapísal na  Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave v šk. r. 1947/48, na sociológiu a filozofiu. Po zmene režimu vo februári 1948 sa zrušil študijný odbor sociológia, pretože je to „buržoázna paveda“ a namiesto nej som si zapísal históriu. Túto správu som už nestihol osobne oznámiť báťovi Daxnerovi. Dostal som totiž od mamy telegram, že S. Daxner zomrel. Pricestoval som do Tisovca, aby som sa zúčastnil s celou mojou rodinou na jeho poslednej ceste na cintorín. Vo svojich spomienkach na rodný Tisovec ho viackrát spomínam. Teraz som rozhodol, že je už na čase, aby som to urobil ucelenejšie, na základe svojich spomienok na moje detstvo a dospievanie v rodnom mestečku v Tisovci (v rokoch 1929 až 1947).
Vybrané z rozsiahlejších spomienok na moje rodné mestečko Tisovec.
Ján Pašiak

Poznámky:
1)
Spomienky sú vybrané z obsiahlejšej neuverejnenej štúdie o Dr. S. Daxnerovi. Obrázok som prevzal od: JUDr. Marián Mikl: Významní slovenskí advokáti. In: JUDr. Peter Kerecman, www. kerecman.sk.). Nedá sa nevšimnúť jeho ručne  vyšívanú slovenskú  košeľu s náprsenkou a vysokým golierom.
2)
Takéto oslovenie sa používalo pri oslovovaní starších známych mužov a pri rozprávaní o nich.
3)
V literárnych i historiografických statiach o Dr. S. Daxnerovi sa používa krstné meno Samo, ktoré sa dostalo aj do úradných listín, aj ako oslovenie v  korešpondencii.
4)
Daniel Daxner (1579-1674), Juraj Daxner (23.4.1811 – 11.8.1880) a Štefan Marko Daxner (26.12.1822 – 11.4.1892), Samo Daxner.
5)
Pri oslave osemdesiatky  v r. 1936, som sa zúčastnil aj ja (sedemročný), s mojimi rodičmi a starými rodičmi Demianove. Na veľkej stanici v Tisovci bola pre pozvaných pristavená motorka (železničný osobný vozeň, s benzínovým motorom, premávajúcim na „zubačke“ Tisovec – Zbojská – Pohronská Polhora). Motorka nás odviezla na Zbojská a aj priviezla naspäť do Tisovca. Na oslave sa jedlo, popíjalo, spomínalo, vinšovalo a spievalo. Stará mama a moja mama pomáhali pri príprave pohostenia. Tradíciu týchto výletov neskôr udržiaval Mužský spevokol Dr. Sama Daxnera v Tisovci.
6)
Ešte počas mojej mladosti sa v rodine spomínali humorné anekdoty o poveloch pri cvičení.
7)
Občas v zimnom období pozval aj môjho unčoka Jána Demiana na partičku, a unčok, keď sa mu podarilo vyhrať, tak sa chválil pred celou rodinou.
8)
Počas môjho  dospievania (štyridsiate roky dvadsiateho storočia) bolo ochotnícke divadlo veľmi aktívne.  Vtedy ešte moja mama občas v ňom účinkovala, ale oveľa častejšie sa na javisku objavoval náš nábytok, ktorý bol majstrovským dielom stolára Javorského. Totiž divadlá sa hrali na javisku v Sokolovni a náš dom bol blízko a tak náš nábytok bol „poruke“.
9)
Podarilo sa mi na toto vítanie prísť, najmä preto, že sme s otcom pozerali z okna nášho domu, ako dolu Láňom (28. januára 1945), v hlbokom snehu prískokmi sa približujú k Tisovci vojaci. Domnievali sme sa, že sú to sovietski vojaci. (Deň predtým odtiahla nemecká armáda smerom na Brezno.) Pobrali sme sa s otcom na pľac a aké bolo naše prekvapenie, keď tam s občanmi vítal veliteľov rumunskej armády Vladimír Daxner v ich rodnom jazyku. Netrvalo však dlho a po Daxnerovej ulici prichádzali smerom od Rimavskej sovietski vojaci a  ich privítal v ich jazyku Samo Daxner. V tejto súvislosti som sa dozvedel, že on ovládal šesť jazykov.
10)  
Vladimír Clementis: Nedokončená kronika. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1964. s. 101.
11)
Tu som sa totiž narodil (r.1929) v prednej izbe Demianove domu a tu som býval s rodičmi až do r.1936.

{jcomments on}