Od prvej kolonizácie srbskej Vojvodiny slovenskými prisťahovalcami z Hontu, Novohradu, Gemera, Liptova, Oravy a iných častí dnešného Slovenska, ktorí tam založili slovenské obce v Báčke (Petrovec, Kulpín, Hložany, Kysáč, Selenča, Bajša...), v Srieme (Stará Pazova, Boľovce, Dobanovce...) a v Banáte (Kovačica, Aradáč, Padina...), prešlo už viac ako 250 rokov. Prví Slováci od roku 1745 a aj ich potomkovia si naďalej uchovávali svoj jazyk, zvyky a kultúru a do dnešných čias udržiavajú krásnu slovenčinu a neustále rozvíjajú svoju slovenskú kultúru, ktorá tu žije aktívnym životom už takmer tri storočia. Historickým, kultúrnym a vzdelávacím centrom vojvodinských Slovákov v Srbsku je Od počiatku svojho príchodu na Dolnú zem (súhrnné označenie územia v Srbsku, Chorvátsku, Rumunsku a Maďarsku) Slováci uržiavali čulé styky so starou vlasťou, a nejeden náš rodák zavítal medzi nich, pobudol medzi nimi a mnohí sa tam usadili aj natrvalo. Nejeden vzdelanec zo Slovenska prišiel aj medzi vojvodinských Slovákov, aby upevnil a obohatil všetky ich dovtedajšie výdobytky vo verejnom živote, v cirkvi, vo vzdelávaní, v politike, literatúre, hospodárstve tak, aby vo Vojvodine vzniklo živé a trvalé ohnisko slovenského národného života.
Jedným z nich bol aj revúcky rodák, osvetový pracovník, učiteľ a evanjelický farár Štefan Václav Homola. Narodil sa 21. januára 1820 v Revúcej. Jeho otec Štefan Homola, hodinár a jeho matka Judita, rodená Kalinová sa usilovali, aby Štefan i o dva roky mladší brat Rudolf (pedagóg, publicista, historik) nadobudli vyššie vzdelanie a v tomto smere ich všemožne podporovali. Štefan Homola základnú školu vychodil v Revúcej, potom od roku 1832 študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, v rokoch 1835-37 syntax a rétoriku v Gemeri. Jeho prvým učiteľským pôsobiskom bol Lubeník a Rákoš. Vo vzdelávaní však pokračoval a po štúdiu na lýceu v Levoči bol v roku 1843 vysvätený za ev. kňaza. Začínal ako kaplán i Iliašovciach a zároveň bol zástupcom prof. Michala Hlaváčka na levočskom lýceu, v roku 1844 sa stal kaplánom v Nyíregyháze. Od roku 1845 pôsobil medzi dolnozemskými Slovákmi v Petrovci a v Bajši, kde počas svojho kňazského pôsobenia prispel k duchovnému aj kultúrnemu životu tunajších Slovákov nielen rozvojom náboženského života, ale zaslúžil sa aj o všestranné zvyšovanie vzdelanosti, organizoval mnohé vzdelávacie večierky a podujatia (kde napríklad okrem iného učil mládež, ale i tých starších, spievať). V septembri 1847 sa vrátil na Slovensko a až do svojej smrti 13. februára 1881 bol farárom v Rybníku v okrese Rimavská Sobota. Na všetkých svojich pôsobiskách rozvíjal národnobuditeľskú prácu a štúrovský program ako organizátor základných a nedeľných škôl, penzijného, podporného, hospodárskeho spolku a i. Patril k zakladateľom a patrónom revúckeho gymnázia, podporoval slovakizáciu školstva, usiloval sa o založenie ústavu pre vzdelávanie dievčat. Publikoval v časopisoch Slovenské národné noviny, Cirkevné listy, Sokol a inde, kde sa kriticky vyslovoval o školských pomeroch a formuloval aj všeobecné pedagogické zásady.
I keď Štefan Homola dlho nepobudol na Dolnej zemi, predsa zanechal v tomto kraji trvalé stopy. Ako mladý kaplán a ako príslušník silného štúrovského hnutia a predák jeho levočského centra prišiel do Petrovca v roku 1845. Hneď po príchode na odporúčanie vzdelaného petrovského cechmajstra Martina Slavku a so súhlasom vtedajšieho farára Jána Stehlu založil tu 9. augusta 1845 Nedeľnú školu ako vzdelávaciu ustanovizeň, v ktorej dospelí nadobúdali vedomosti z poľnohospodárstva, matematiky, biológie, včelárstva a z iných oblastí hospodárenia. Škola pracovala v nedeľu, odtiaľ je aj jej pomenovanie. Po jej úspešnom začiatku a veľkom rozmachu hneď v auguste toho istého roku založil aj knižnicu, ako prvú verejnú organizáciu tohto druhu medzi Slovákmi na Dolnej zemi. Prvým knihovníkom knižnice bol Jozef Gabríni, zatiaľ čo predsedom Nedeľnej školy bol sám zakladateľ Štefan Homola a zapisovateľom učiteľ Beniamin Reisz.
Knižný fond knižnice na samom začiatku pozostával asi zo 130 kníh. Boli to knihy kúpené zo zozbieraných prostriedkov a knižné dary vtedajšej inteligencie, najmä učiteľov a kňazov, ale aj učencov a spisovateľov z domáceho prostredia a zo Slovenska. Medzi inými knihy darovali Ján Kollár, Karol Štúr, Michal Godra, Ján Kadavý, farár Ján Stehlo (pôvodom z Gemera), učiteľ Beniamin Reisz, sám zakladateľ Štefan Homola a mnohí iní. Do knižnice prichádzali aj súdobé periodiká – Štúrove Slovenské národné noviny (Slovenskje národňje novini), časopis Orol tatranský (Orol tatránski) a iné, ktoré členovia spolku na svojich nedeľňajších schôdzach nahlas čítali a besedovali o nich. V období jestvovania Nedeľnej školy a knižnice členovia spolku často prispievali do spomínaných periodík a informovali verejnosť na Slovensku o živote petrovských a vôbec vojvodinských Slovákov.
Nedeľná škola a knižnica v Báčskom Petrovci vznikla podľa vzoru podobných vtedajších ustanovizní na Slovensku, ktoré štúrovci zakladali s cieľom edukovať staršie generácie, a tým pozdvihnúť slovenský ľud na vyšší stupeň vzdelania. Jej zakladateľ Štefan Homola, ktorý sa svojou činnosťou veľmi pričinil o pozdvihnutie vzdelania a národného povedomia ľudu, pôsobil v Petrovci iba krátky čas, ale v tomto období veľmi vplýval na ďalší rozvoj kultúrneho života osady. Pri príležitosti svojho odchodu z obce koncom septembra 1847 daroval knižnici ďalšie knihy a listinou pod názvom „Obeť“ jej venoval aj svoj dvojmesačný zárobok – 50 zlatých. Žiaľ, po Homolovom odchode a najmä počas revolučných rokov 1848/49 Nedeľná škola, a tým aj Knižnica pôsobiaca pri nej, začala klesať vo svojej činnosti. Napriek rôznym problémom však žila naďalej a s viacerými obmenami funguje dodnes, nepretržite už 166 rokov. Knižničný fond sa v priebehu rokov rozširoval vďaka knižným darom jednotlivcov a organizácií, vďaka viacerým spolkom a združeniam v obci, ktoré po prerušení svojej činnosti darovali knižnici svoje knižné fondy (tak sa do ústrednej knižnice dostali fondy knižníc Hospodárskej školy, Slovenského roľníckeho združenia, Priemyselného čítacieho kruhu a mnohých iných združení), ako aj darom a výmenám kníh zo Slovenska.
Meno svojho zakladateľa Štefana Homolu dostala knižnica v januári v roku 1993, keď vlastnila fond počítajúci viac ako 38 tisíc kníh, a pokračovala v svojej činnosti pod názvom Obecná knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci. V roku 1995 sa Zákonom o knižniciach z roku 1995 splnili podmienky, aby sa knižnica oddelila od Domu kultúry. Ako samostatná inštitúcia bola založená a registrovaná koncom roka 1995 pod názvom Knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci a úradne začala fungovať pod týmto pomenovaním od 1. januára 1996.
V súčasnosti Knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci je najväčšou knižnicou v Srbsku s väčšinovým fondom v slovenskom jazyku a pravdepodobne aj najväčšou knižnicou mimo územia Slovenska s knižničným fondom prevažne v slovenčine. Vlastní vyše 50 tisíc kníh (odborná literatúra, beletria, knihy pre deti a mládež), ako aj z mnohé rozličné noviny a časopisy a iné dokumenty. V knižničnom fonde sa nachádzajú aj cenné knihy staršieho dáta a vzácne historické diela zo 17. a 18. storočia. Tieto knihy sú zaradené do fondu starej a zriedkavej literatúry a chránené sú v tzv. vzácnej knižnici. Knižnica má aj bohatú ponuku detských kníh, videokaziet a DVD s hranými a kreslenými filmami v slovenčine pre najmladších, ktorí si ich s radosťou pozerajú v detskom kútiku. V rámci modernizácie zariadili aj informačný kútik - elektronickú čitáreň. Pracuje sa aj na usporiadaní tzv. regionálnej zbierky, ktorá obsahuje niekoľko tisíc kníh a mnoho zväzkov periodík v slovenčine. Zbierka má veľkú informačnú hodnotu, podáva výpoveď o živote a mnohorakej činnosti Slovákov vo Vojvodine. Obsahuje všetky vydania vydavateľstva Kultúra, pôsobiaceho v Báčskom Petrovci, slovacikálne vydania srbských renomovaných vydavateľstiev a knižné i časopisecké vydania ďalších slovenských organizácií, spolkov a združení. Okrem spomínanej práce Knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci organizuje aj príležitostné výstavy venované rozličným udalostiam z kultúrno-historického života, jubileám básnikov, spisovateľov a iných významných osobností, usporadúva literárne večierky, výstavy kníh a iných materiálov, pričom je ku každému podujatiu pripravený aj katalóg. Organizuje aj výtvarné podujatie Exlibris, na ktorom žiaci základných škôl súťažia o najkrajšie vypracovanú knižnú značku. Najvydarenejšie návrhy sa zasielajú na medzinárodnú výtvarnú súťaž Ex libris v Hlohovci. Knižnica udržiava styky aj s inými knižnicami na Slovensku, najmä so Slovenskou národnou knižnicou v Martine. Od roku 1997 vydáva štyrikrát do roka časopis Knižničný informátor, neskoršie pomenovaný Liber, v ktorom informuje verejnosť o svojej činnosti.
Činnosť a dielo revúckeho rodáka a Gemerčana Štefana Homolu ostáva trvalou súčasťou kultúrnych dejín a kultúrneho dedičstva Slovákov v Srbsku. Svedčí o tom rad hmotných aj nehmotných prejavov, ktoré sú prítomné pri každom stretnutí s kultúrou tejto komunity.
Marta Mikitová
október 2011
{gallery}kultura/kniznica/homola{/gallery}
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).