Od počiatku svojho príchodu na Dolnú zem (súhrnné označenie územia v Srbsku, Chorvátsku, Rumunsku a Maďarsku) Slováci uržiavali čulé styky so starou vlasťou, a nejeden náš rodák zavítal medzi nich, pobudol medzi nimi a mnohí sa tam usadili aj natrvalo. Nejeden vzdelanec zo Slovenska prišiel aj medzi vojvodinských Slovákov, aby upevnil a obohatil všetky ich dovtedajšie výdobytky vo verejnom živote, v cirkvi, vo vzdelávaní, v politike, literatúre, hospodárstve tak, aby vo Vojvodine vzniklo živé a trvalé ohnisko slovenského národného života.
Jedným z nich bol aj revúcky rodák, osvetový pracovník, učiteľ a evanjelický farár Štefan Václav Homola. Narodil sa 21. januára 1820 v Revúcej. Jeho otec Štefan Homola, hodinár a jeho matka Judita, rodená Kalinová sa usilovali, aby Štefan i o dva roky mladší brat Rudolf (pedagóg, publicista, historik) nadobudli vyššie vzdelanie a v tomto smere ich všemožne podporovali. Štefan Homola základnú školu vychodil v Revúcej, potom od roku 1832 študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, v rokoch 1835-37 syntax a rétoriku v Gemeri. Jeho prvým učiteľským pôsobiskom bol Lubeník a Rákoš. Vo vzdelávaní však pokračoval a po štúdiu na lýceu v Levoči bol v roku 1843 vysvätený za ev. kňaza. Začínal ako kaplán i Iliašovciach a zároveň bol zástupcom prof. Michala Hlaváčka na levočskom lýceu, v roku 1844 sa stal kaplánom v Nyíregyháze. Od roku 1845 pôsobil medzi dolnozemskými Slovákmi v Petrovci a v Bajši, kde počas svojho kňazského pôsobenia prispel k duchovnému aj kultúrnemu životu tunajších Slovákov nielen rozvojom náboženského života, ale zaslúžil sa aj o všestranné zvyšovanie vzdelanosti, organizoval mnohé vzdelávacie večierky a podujatia (kde napríklad okrem iného učil mládež, ale i tých starších, spievať). V septembri 1847 sa vrátil na Slovensko a až do svojej smrti 13. februára 1881 bol farárom v Rybníku v okrese Rimavská Sobota. Na všetkých svojich pôsobiskách rozvíjal národnobuditeľskú prácu a štúrovský program ako organizátor základných a nedeľných škôl, penzijného, podporného, hospodárskeho spolku a i. Patril k zakladateľom a patrónom revúckeho gymnázia, podporoval slovakizáciu školstva, usiloval sa o založenie ústavu pre vzdelávanie dievčat. Publikoval v časopisoch Slovenské národné noviny, Cirkevné listy, Sokol a inde, kde sa kriticky vyslovoval o školských pomeroch a formuloval aj všeobecné pedagogické zásady.
I keď Štefan Homola dlho nepobudol na Dolnej zemi, predsa zanechal v tomto kraji trvalé stopy. Ako mladý kaplán a ako príslušník silného štúrovského hnutia a predák jeho levočského centra prišiel do Petrovca v roku 1845. Hneď po príchode na odporúčanie vzdelaného petrovského cechmajstra Martina Slavku a so súhlasom vtedajšieho farára Jána Stehlu založil tu 9. augusta 1845 Nedeľnú školu ako vzdelávaciu ustanovizeň, v ktorej dospelí nadobúdali vedomosti z poľnohospodárstva, matematiky, biológie, včelárstva a z iných oblastí hospodárenia. Škola pracovala v nedeľu, odtiaľ je aj jej pomenovanie. Po jej úspešnom začiatku a veľkom rozmachu hneď v auguste toho istého roku založil aj knižnicu, ako prvú verejnú organizáciu tohto druhu medzi Slovákmi na Dolnej zemi. Prvým knihovníkom knižnice bol Jozef Gabríni, zatiaľ čo predsedom Nedeľnej školy bol sám zakladateľ Štefan Homola a zapisovateľom učiteľ Beniamin Reisz.
Knižný fond knižnice na samom začiatku pozostával asi zo 130 kníh. Boli to knihy kúpené zo zozbieraných prostriedkov a knižné dary vtedajšej inteligencie, najmä učiteľov a kňazov, ale aj učencov a spisovateľov z domáceho prostredia a zo Slovenska. Medzi inými knihy darovali Ján Kollár, Karol Štúr, Michal Godra, Ján Kadavý, farár Ján Stehlo (pôvodom z Gemera), učiteľ Beniamin Reisz, sám zakladateľ Štefan Homola a mnohí iní. Do knižnice prichádzali aj súdobé periodiká – Štúrove Slovenské národné noviny (Slovenskje národňje novini), časopis Orol tatranský (Orol tatránski) a iné, ktoré členovia spolku na svojich nedeľňajších schôdzach nahlas čítali a besedovali o nich. V období jestvovania Nedeľnej školy a knižnice členovia spolku často prispievali do spomínaných periodík a informovali verejnosť na Slovensku o živote petrovských a vôbec vojvodinských Slovákov.
Nedeľná škola a knižnica v Báčskom Petrovci vznikla podľa vzoru podobných vtedajších ustanovizní na Slovensku, ktoré štúrovci zakladali s cieľom edukovať staršie generácie, a tým pozdvihnúť slovenský ľud na vyšší stupeň vzdelania. Jej zakladateľ Štefan Homola, ktorý sa svojou činnosťou veľmi pričinil o pozdvihnutie vzdelania a národného povedomia ľudu, pôsobil v Petrovci iba krátky čas, ale v tomto období veľmi vplýval na ďalší rozvoj kultúrneho života osady. Pri príležitosti svojho odchodu z obce koncom septembra 1847 daroval knižnici ďalšie knihy a listinou pod názvom „Obeť“ jej venoval aj svoj dvojmesačný zárobok – 50 zlatých. Žiaľ, po Homolovom odchode a najmä počas revolučných rokov 1848/49 Nedeľná škola, a tým aj Knižnica pôsobiaca pri nej, začala klesať vo svojej činnosti. Napriek rôznym problémom však žila naďalej a s viacerými obmenami funguje dodnes, nepretržite už 166 rokov. Knižničný fond sa v priebehu rokov rozširoval vďaka knižným darom jednotlivcov a organizácií, vďaka viacerým spolkom a združeniam v obci, ktoré po prerušení svojej činnosti darovali knižnici svoje knižné fondy (tak sa do ústrednej knižnice dostali fondy knižníc Hospodárskej školy, Slovenského roľníckeho združenia, Priemyselného čítacieho kruhu a mnohých iných združení), ako aj darom a výmenám kníh zo Slovenska.
Meno svojho zakladateľa Štefana Homolu dostala knižnica v januári v roku 1993, keď vlastnila fond počítajúci viac ako 38 tisíc kníh, a pokračovala v svojej činnosti pod názvom Obecná knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci. V roku 1995 sa Zákonom o knižniciach z roku 1995 splnili podmienky, aby sa knižnica oddelila od Domu kultúry. Ako samostatná inštitúcia bola založená a registrovaná koncom roka 1995 pod názvom Knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci a úradne začala fungovať pod týmto pomenovaním od 1. januára 1996.
V súčasnosti Knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci je najväčšou knižnicou v Srbsku s väčšinovým fondom v slovenskom jazyku a pravdepodobne aj najväčšou knižnicou mimo územia Slovenska s knižničným fondom prevažne v slovenčine. Vlastní vyše 50 tisíc kníh (odborná literatúra, beletria, knihy pre deti a mládež), ako aj z mnohé rozličné noviny a časopisy a iné dokumenty. V knižničnom fonde sa nachádzajú aj cenné knihy staršieho dáta a vzácne historické diela zo 17. a 18. storočia. Tieto knihy sú zaradené do fondu starej a zriedkavej literatúry a chránené sú v tzv. vzácnej knižnici. Knižnica má aj bohatú ponuku detských kníh, videokaziet a DVD s hranými a kreslenými filmami v slovenčine pre najmladších, ktorí si ich s radosťou pozerajú v detskom kútiku. V rámci modernizácie zariadili aj informačný kútik - elektronickú čitáreň. Pracuje sa aj na usporiadaní tzv. regionálnej zbierky, ktorá obsahuje niekoľko tisíc kníh a mnoho zväzkov periodík v slovenčine. Zbierka má veľkú informačnú hodnotu, podáva výpoveď o živote a mnohorakej činnosti Slovákov vo Vojvodine. Obsahuje všetky vydania vydavateľstva Kultúra, pôsobiaceho v Báčskom Petrovci, slovacikálne vydania srbských renomovaných vydavateľstiev a knižné i časopisecké vydania ďalších slovenských organizácií, spolkov a združení. Okrem spomínanej práce Knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci organizuje aj príležitostné výstavy venované rozličným udalostiam z kultúrno-historického života, jubileám básnikov, spisovateľov a iných významných osobností, usporadúva literárne večierky, výstavy kníh a iných materiálov, pričom je ku každému podujatiu pripravený aj katalóg. Organizuje aj výtvarné podujatie Exlibris, na ktorom žiaci základných škôl súťažia o najkrajšie vypracovanú knižnú značku. Najvydarenejšie návrhy sa zasielajú na medzinárodnú výtvarnú súťaž Ex libris v Hlohovci. Knižnica udržiava styky aj s inými knižnicami na Slovensku, najmä so Slovenskou národnou knižnicou v Martine. Od roku 1997 vydáva štyrikrát do roka časopis Knižničný informátor, neskoršie pomenovaný Liber, v ktorom informuje verejnosť o svojej činnosti.
Činnosť a dielo revúckeho rodáka a Gemerčana Štefana Homolu ostáva trvalou súčasťou kultúrnych dejín a kultúrneho dedičstva Slovákov v Srbsku. Svedčí o tom rad hmotných aj nehmotných prejavov, ktoré sú prítomné pri každom stretnutí s kultúrou tejto komunity.
Marta Mikitová
október 2011
{gallery}kultura/kniznica/homola{/gallery}
{jcomments on}

































Od prvej kolonizácie srbskej Vojvodiny slovenskými prisťahovalcami z Hontu, Novohradu, Gemera, Liptova, Oravy a iných častí dnešného Slovenska, ktorí tam založili slovenské obce v Báčke (Petrovec, Kulpín, Hložany, Kysáč, Selenča, Bajša...), v Srieme (Stará Pazova, Boľovce, Dobanovce...) a v Banáte (Kovačica, Aradáč, Padina...), prešlo už viac ako 250 rokov. Prví Slováci od roku 1745 a aj ich potomkovia si naďalej uchovávali svoj jazyk, zvyky a kultúru a do dnešných čias udržiavajú krásnu slovenčinu a neustále rozvíjajú svoju slovenskú kultúru, ktorá tu žije aktívnym životom už takmer tri storočia. Historickým, kultúrnym a vzdelávacím centrom vojvodinských Slovákov v Srbsku je
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-