Od počiatku svojho príchodu na Dolnú zem (súhrnné označenie územia v Srbsku, Chorvátsku, Rumunsku a Maďarsku) Slováci uržiavali čulé styky so starou vlasťou, a nejeden náš rodák zavítal medzi nich, pobudol medzi nimi a mnohí sa tam usadili aj natrvalo. Nejeden vzdelanec zo Slovenska prišiel aj medzi vojvodinských Slovákov, aby upevnil a obohatil všetky ich dovtedajšie výdobytky vo verejnom živote, v cirkvi, vo vzdelávaní, v politike, literatúre, hospodárstve tak, aby vo Vojvodine vzniklo živé a trvalé ohnisko slovenského národného života.
Jedným z nich bol aj revúcky rodák, osvetový pracovník, učiteľ a evanjelický farár Štefan Václav Homola. Narodil sa 21. januára 1820 v Revúcej. Jeho otec Štefan Homola, hodinár a jeho matka Judita, rodená Kalinová sa usilovali, aby Štefan i o dva roky mladší brat Rudolf (pedagóg, publicista, historik) nadobudli vyššie vzdelanie a v tomto smere ich všemožne podporovali. Štefan Homola základnú školu vychodil v Revúcej, potom od roku 1832 študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, v rokoch 1835-37 syntax a rétoriku v Gemeri. Jeho prvým učiteľským pôsobiskom bol Lubeník a Rákoš. Vo vzdelávaní však pokračoval a po štúdiu na lýceu v Levoči bol v roku 1843 vysvätený za ev. kňaza. Začínal ako kaplán i Iliašovciach a zároveň bol zástupcom prof. Michala Hlaváčka na levočskom lýceu, v roku 1844 sa stal kaplánom v Nyíregyháze. Od roku 1845 pôsobil medzi dolnozemskými Slovákmi v Petrovci a v Bajši, kde počas svojho kňazského pôsobenia prispel k duchovnému aj kultúrnemu životu tunajších Slovákov nielen rozvojom náboženského života, ale zaslúžil sa aj o všestranné zvyšovanie vzdelanosti, organizoval mnohé vzdelávacie večierky a podujatia (kde napríklad okrem iného učil mládež, ale i tých starších, spievať). V septembri 1847 sa vrátil na Slovensko a až do svojej smrti 13. februára 1881 bol farárom v Rybníku v okrese Rimavská Sobota. Na všetkých svojich pôsobiskách rozvíjal národnobuditeľskú prácu a štúrovský program ako organizátor základných a nedeľných škôl, penzijného, podporného, hospodárskeho spolku a i. Patril k zakladateľom a patrónom revúckeho gymnázia, podporoval slovakizáciu školstva, usiloval sa o založenie ústavu pre vzdelávanie dievčat. Publikoval v časopisoch Slovenské národné noviny, Cirkevné listy, Sokol a inde, kde sa kriticky vyslovoval o školských pomeroch a formuloval aj všeobecné pedagogické zásady.
I keď Štefan Homola dlho nepobudol na Dolnej zemi, predsa zanechal v tomto kraji trvalé stopy. Ako mladý kaplán a ako príslušník silného štúrovského hnutia a predák jeho levočského centra prišiel do Petrovca v roku 1845. Hneď po príchode na odporúčanie vzdelaného petrovského cechmajstra Martina Slavku a so súhlasom vtedajšieho farára Jána Stehlu založil tu 9. augusta 1845 Nedeľnú školu ako vzdelávaciu ustanovizeň, v ktorej dospelí nadobúdali vedomosti z poľnohospodárstva, matematiky, biológie, včelárstva a z iných oblastí hospodárenia. Škola pracovala v nedeľu, odtiaľ je aj jej pomenovanie. Po jej úspešnom začiatku a veľkom rozmachu hneď v auguste toho istého roku založil aj knižnicu, ako prvú verejnú organizáciu tohto druhu medzi Slovákmi na Dolnej zemi. Prvým knihovníkom knižnice bol Jozef Gabríni, zatiaľ čo predsedom Nedeľnej školy bol sám zakladateľ Štefan Homola a zapisovateľom učiteľ Beniamin Reisz.
Knižný fond knižnice na samom začiatku pozostával asi zo 130 kníh. Boli to knihy kúpené zo zozbieraných prostriedkov a knižné dary vtedajšej inteligencie, najmä učiteľov a kňazov, ale aj učencov a spisovateľov z domáceho prostredia a zo Slovenska. Medzi inými knihy darovali Ján Kollár, Karol Štúr, Michal Godra, Ján Kadavý, farár Ján Stehlo (pôvodom z Gemera), učiteľ Beniamin Reisz, sám zakladateľ Štefan Homola a mnohí iní. Do knižnice prichádzali aj súdobé periodiká – Štúrove Slovenské národné noviny (Slovenskje národňje novini), časopis Orol tatranský (Orol tatránski) a iné, ktoré členovia spolku na svojich nedeľňajších schôdzach nahlas čítali a besedovali o nich. V období jestvovania Nedeľnej školy a knižnice členovia spolku často prispievali do spomínaných periodík a informovali verejnosť na Slovensku o živote petrovských a vôbec vojvodinských Slovákov.
Nedeľná škola a knižnica v Báčskom Petrovci vznikla podľa vzoru podobných vtedajších ustanovizní na Slovensku, ktoré štúrovci zakladali s cieľom edukovať staršie generácie, a tým pozdvihnúť slovenský ľud na vyšší stupeň vzdelania. Jej zakladateľ Štefan Homola, ktorý sa svojou činnosťou veľmi pričinil o pozdvihnutie vzdelania a národného povedomia ľudu, pôsobil v Petrovci iba krátky čas, ale v tomto období veľmi vplýval na ďalší rozvoj kultúrneho života osady. Pri príležitosti svojho odchodu z obce koncom septembra 1847 daroval knižnici ďalšie knihy a listinou pod názvom „Obeť“ jej venoval aj svoj dvojmesačný zárobok – 50 zlatých. Žiaľ, po Homolovom odchode a najmä počas revolučných rokov 1848/49 Nedeľná škola, a tým aj Knižnica pôsobiaca pri nej, začala klesať vo svojej činnosti. Napriek rôznym problémom však žila naďalej a s viacerými obmenami funguje dodnes, nepretržite už 166 rokov. Knižničný fond sa v priebehu rokov rozširoval vďaka knižným darom jednotlivcov a organizácií, vďaka viacerým spolkom a združeniam v obci, ktoré po prerušení svojej činnosti darovali knižnici svoje knižné fondy (tak sa do ústrednej knižnice dostali fondy knižníc Hospodárskej školy, Slovenského roľníckeho združenia, Priemyselného čítacieho kruhu a mnohých iných združení), ako aj darom a výmenám kníh zo Slovenska.
Meno svojho zakladateľa Štefana Homolu dostala knižnica v januári v roku 1993, keď vlastnila fond počítajúci viac ako 38 tisíc kníh, a pokračovala v svojej činnosti pod názvom Obecná knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci. V roku 1995 sa Zákonom o knižniciach z roku 1995 splnili podmienky, aby sa knižnica oddelila od Domu kultúry. Ako samostatná inštitúcia bola založená a registrovaná koncom roka 1995 pod názvom Knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci a úradne začala fungovať pod týmto pomenovaním od 1. januára 1996.
V súčasnosti Knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci je najväčšou knižnicou v Srbsku s väčšinovým fondom v slovenskom jazyku a pravdepodobne aj najväčšou knižnicou mimo územia Slovenska s knižničným fondom prevažne v slovenčine. Vlastní vyše 50 tisíc kníh (odborná literatúra, beletria, knihy pre deti a mládež), ako aj z mnohé rozličné noviny a časopisy a iné dokumenty. V knižničnom fonde sa nachádzajú aj cenné knihy staršieho dáta a vzácne historické diela zo 17. a 18. storočia. Tieto knihy sú zaradené do fondu starej a zriedkavej literatúry a chránené sú v tzv. vzácnej knižnici. Knižnica má aj bohatú ponuku detských kníh, videokaziet a DVD s hranými a kreslenými filmami v slovenčine pre najmladších, ktorí si ich s radosťou pozerajú v detskom kútiku. V rámci modernizácie zariadili aj informačný kútik - elektronickú čitáreň. Pracuje sa aj na usporiadaní tzv. regionálnej zbierky, ktorá obsahuje niekoľko tisíc kníh a mnoho zväzkov periodík v slovenčine. Zbierka má veľkú informačnú hodnotu, podáva výpoveď o živote a mnohorakej činnosti Slovákov vo Vojvodine. Obsahuje všetky vydania vydavateľstva Kultúra, pôsobiaceho v Báčskom Petrovci, slovacikálne vydania srbských renomovaných vydavateľstiev a knižné i časopisecké vydania ďalších slovenských organizácií, spolkov a združení. Okrem spomínanej práce Knižnica Štefana Homolu v Báčskom Petrovci organizuje aj príležitostné výstavy venované rozličným udalostiam z kultúrno-historického života, jubileám básnikov, spisovateľov a iných významných osobností, usporadúva literárne večierky, výstavy kníh a iných materiálov, pričom je ku každému podujatiu pripravený aj katalóg. Organizuje aj výtvarné podujatie Exlibris, na ktorom žiaci základných škôl súťažia o najkrajšie vypracovanú knižnú značku. Najvydarenejšie návrhy sa zasielajú na medzinárodnú výtvarnú súťaž Ex libris v Hlohovci. Knižnica udržiava styky aj s inými knižnicami na Slovensku, najmä so Slovenskou národnou knižnicou v Martine. Od roku 1997 vydáva štyrikrát do roka časopis Knižničný informátor, neskoršie pomenovaný Liber, v ktorom informuje verejnosť o svojej činnosti.
Činnosť a dielo revúckeho rodáka a Gemerčana Štefana Homolu ostáva trvalou súčasťou kultúrnych dejín a kultúrneho dedičstva Slovákov v Srbsku. Svedčí o tom rad hmotných aj nehmotných prejavov, ktoré sú prítomné pri každom stretnutí s kultúrou tejto komunity.
Marta Mikitová
október 2011
{gallery}kultura/kniznica/homola{/gallery}
{jcomments on}

































Od prvej kolonizácie srbskej Vojvodiny slovenskými prisťahovalcami z Hontu, Novohradu, Gemera, Liptova, Oravy a iných častí dnešného Slovenska, ktorí tam založili slovenské obce v Báčke (Petrovec, Kulpín, Hložany, Kysáč, Selenča, Bajša...), v Srieme (Stará Pazova, Boľovce, Dobanovce...) a v Banáte (Kovačica, Aradáč, Padina...), prešlo už viac ako 250 rokov. Prví Slováci od roku 1745 a aj ich potomkovia si naďalej uchovávali svoj jazyk, zvyky a kultúru a do dnešných čias udržiavajú krásnu slovenčinu a neustále rozvíjajú svoju slovenskú kultúru, ktorá tu žije aktívnym životom už takmer tri storočia. Historickým, kultúrnym a vzdelávacím centrom vojvodinských Slovákov v Srbsku je 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a