Škoda, že na hornom Gemeri nevyužili príležitosť 185. výročia narodenia napísať o Pavlovi Dobšinskom aspoň pár riadkov. Podľa mňa si to „náš Homér“ istotne zaslúžil. Vráťme sa však k tomu, čo odznelo v relácii a čo som si ja vo vysielaní rozhlasu povšimol:
„Fascinuje ma (Pavol Dobšinský) ako paradoxná osobnosť. Niet vari na Slovensku človeka, ktorý by nevedel, kto je Pavol Dobšinský rozprávkar. To vedia všetci. Mnohí z detstva poznajú aj jeho početné rozprávky. A tým vlastne končí ich poznanie Dobšinského. Tým končí aj naša úcta k autorovi, k človeku, ktorý je fenoménom slovenskej kultúry. Nepoznám tvorcu, ktorý by sugestívnejšie vyjadril našu národnú kultúrnu identitu ako Pavol Dobšinský. Stíha ho jedna Jóbova rana za druhou. Jednak od mladosti bol chudobný a chudobný aj zomrel. Hovorím, že bol chudobnejší než myš v drienčanskom kostole. Jeho osobný život tiež stíhala jedna rana za druhou. V Banskej Štiavnici, kde pôsobil krátke obdobie ako evanjelický kňaz a profesor na tamojšej Katedre slovenskej reči a literatúry na evanjelickom lýceu, sa zoznámil so svojou budúcou manželkou. O dva roky ju už pochoval. Zanechala mu malé dievčatko. Po ôsmich, alebo deviatich mesiacoch pochoval aj to. Zostal sám. Niekoľko rokov žil v Drienčanoch v traume, depresii, vyhýbal sa priateľom. Až keď sa zoznámil s vdovou po Jánovi Čajakovi, tak sa jeho život zmenil. Bol zástancom názoru, že rozprávka je dokladom o tvorivých schopnostiach rozprávača. Hovorím teraz o jeho, o Dobšinského rozprávke. Nezvnikla preto, aby uspávala deti, ale aby prebúdzala dospelých. Rozprávkou chcel provokovať dospelých. Pripomínať iný hodnotový systém, než aký vyznávali. To je vlastne zmysel, alebo odkaz jeho rozprávky pre súčasnosť. Pretože my už nesolíme tak, ako sa solilo soľou. My už solíme zlatom.Práve z takýchto odkazov a z Prostonárodných povestí sa ukazuje obraz kultúry, ktorá bola veľmi kontaktná, ktorá mala svoju logiku. Mala svoju logiku aj v metaforách. Keby sme brali evanjelického kňaza Pavla Dobšinského a jeho život odzadu, tak by sme sa dočítali v jednom liste baťkovi Škultétymu niekoľko dní pred smrťou, ako sa veľmi obával o zozbierané slovenské povesti a rozprávky a obával sa až tak, pretože, ako píše:
„Treba ich ukryť pred ľudskou hlúposťou a zlobou,“ že odporúčal, aby boli dopravené do úkrytu v sakristii jasenovského kostola. Čiže ešte pred 22. októbrom 1885, kedy zomrel pred polnocou, boli rozprávky ukryté, lebo ich chcel zachovať pre vnukov a pravnukov. Totiž tá emotívna národná, ale aj ľudská a možno až náboženská zainteresovanosť na uchovaní týchto textov bola uňho tak spätá s jeho životom, že sa obával, že vlastnou smrťou by snáď mohli umrieť aj povesti. Možno to bola veľmi oprávnená obava, možno to nebol len strach človeka, ktorý zomieral a uvedomoval si konečnosť vecí a konečnosť svojho života a svojich aktivít. To, že ich ukryl do sakristie znamenalo, že ich ukryl medzi cirkevné veci. Medzi kalichy, poháre, medzi sväté obrazy, medzi písmo. Chcel nám zanechať posolstvo, alebo odkaz, aspoň ja to tak cítim, že sa máme venovať slovu, jazyku, vnášať ho do seba. Máme sa učiť myslieť a doslova hrať sa s metaforami. V tých rozprávkach je toľko úžasných metafor, že môžeme nad nimi rozmýšľať celý život.“
Poctu nášmu najznámejšiemu rozprávkarovi k jeho 185. výročiu narodenia pripravilo aj divadlo Malá scéna STU v Bratislave. Celý marec sa v tomto divadle nesie v znamení Dobšinského rozprávok. Malí i veľkí diváci mali možnosť vidieť každú marcovú sobotu a nedeľu rozprávky Zlatovláska - klasická rozprávka s pesničkami pre deti od štyroch rokov, Trojruža a Múdry Maťko a blázni - dve rozprávky v jednej inscenácii s pesničkami a v deň výročia narodenia bola pripravená aj premiéra rozprávky O troch grošoch. Táto rozprávka je z rodu realisticko - humoristických príbehov spisovateľa. Aj v tejto rozprávke zvíťazí zdravý úsudok a rozum nad hlúposťou, chamtivosťou, zlobou... Na konci rozprávky nie je len zvonec, ale najmä poučenie. A nechýbajú ani "zázračné slová". Zlo je potrestané a víťazí dobro! Jej 1. repríza sa koná 23. marca o 16.00 hod, 2. repríza 24. marca tiež o 16.00 hod. Divadlo Malá scéna STU na Dostojevského rade 7 (neďaleko Šafárikovho námestia) očakáva s týmito adaptáciami rozprávok všetkých malých i dospelých divákov aj v nasledujúcich mesiacoch.
Ani knižnice na Slovensku nezabúdajú na Pavla Dobšinského. 16. marec, deň narodenia Pavla Dobšinského, bol vyhlásený za Deň ľudovej rozprávky. Od 16. marca 2013, teda od oficiálneho dátumu Dňa ľudovej rozprávky, prebehnú v knižniciach kvízy, ktoré v indíciách napovedia čo-to o rozprávkach - kto ich čítal, rozprávky určite spozná. Na tento rok bola určená téma: Zvieratá v slovenských ľudových rozprávkach. Zo správnych odpovedí budú vyžrebovaní traja výhercovia krásnych kníh (venuje Slovenská asociácia knižníc) a deti možno získajú ešte aj čosi navyše, ale to je prekvapenie. Pozor! Ak deti do knižnice prinesú aj vyplnenú čitateľskú knižku, zapoja sa do žrebovania o ďalšie super ceny. Vyplnené a skontrolované kvízy ( na stiahnutie tu ) a čitateľské knižky posielajte na adresu Gabriela Futová, Knižnica P. O. Hviezdoslava, Levočská 9, 08001 Prešov do 5. apríla 2013. Na obálku napíšte Deň ľudovej rozprávky.
V svojom závete Pavol Dobšinský napísal: "Všetko, čo mám, vám zanechávam... pre poučenie, ale aj potechu srdca. Cesta vaša nemôže byť iná ako cesta Popolvára kráľoviča..., čiže cesta oddania sa kráse, pravde a dobru! Oddajte sa jej zdravým rozumom, múdrym rozmyslom, celým srdcom, plnou dušou, bez klamu a podvodu, vo svetle a milosti pravdy. Taká bola moja cesta, cesta utrpenia, práce a boja ako v našich rozprávkach. Tie veru nechcú víťazstvo bez boja, bez práce a bez potu. Iba tak spozná ľudský duch sám seba.“
M. Mikitová - O. Doboš
http://www.slovakradio.sk/download/file/17114
{jcomments on}

































Sledoval som, kto si akým spôsobom spomína na Pavla Dobšinského – osobnosť, ktorá sa zlatými písmenami zapísala do slovenskej kultúrnej histórie. Všimol som si, že Slovenský rozhlas pripravil aj stručnú reláciu, ktorú odvysielal 16. marca 2013 k 185. výročiu narodenia tohto muža, ktorého meno sa navždy spojilo so slovenskými ľudovými rozprávkami. Nebudem sa podrobne zaoberať jeho životopisom. Ten si ľahko nájdete aj na našej stránke. Pripomeňme však aspoň to, že jeho najväčšie dielo sú
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici, neskôr na právnickej akadémii v Košiciach. Pôsobil ako praktikant na banskom úrade v Sedmohradsku, od 1891 banský komisár v Banskej Bystrici, od 1896 hlavný banský komisár na Ministerstve financií v Budapešti. Významným podielom sa zúčastnil na príprave banských zákonov a na organizovaní banskej administratívy. Venoval sa najmä problémom banského práva, je autorom početných štúdií uverejňovaných v odborných časopisoch. Vydával ročenku banského a hutníckeho priemyslu, v r. 1899 – 1903 bol hovorcom odbornej komisie pre prípravu banských zákonov.. -MM-
Do školy chodil Brzotíne, potom v Dobšinej, Prešove a Kežmarku, kde študoval filozofiu, logiku, metafyziku a teológiu. Vyštudoval právo v Bratislave a Győri, pracoval ako právnik v advokátskej kancelárii v Prešove a v Pešti. V novembri 1773 sa usadil v Rožňave a pracoval ako praktizujúci právnik, pracoval ako tabulárny sudca Turnianskej, Hontianskej, Abovskej a Gemerskej župy. V rokoch 1790 – 1794 bol hlavným notárom Gemerskej župy. Venoval sa vedeckej činnosti v oblasti práva, ale jeho záujem sa sústreďoval aj na vzdelávanie osôb s poruchami sluchu. Bol priekopník liečebnej pedagogiky. Jeho zásluhou otvorili v roku 1802 vo Vacove (Vác, dnes v Maďarsku) ústav pre hluchonemých, hoci sa pokúšal ho založiť v Rožňave (za dva roky sa mu podarilo pre novovznikajúci ústav zozbierať 80-tisíc zlatých a daroval by mu vlastný dom v Rožňave). Štátne výchovné zariadenie pre hluchonemé deti a mládež vo Vacove zostalo takmer 80 rokov jediným svojho druhu v Uhorsku. Jeho menom bol pomenovaný ústav, ktorý sa oficiálne nazýval Štátom podporovaný ústav Andreja Chazára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave (1901 – 1939). -MM-
Študoval na Strednej lesníckej škole v Banskej Štiavnici, kde v roku 1962 maturoval. Pôsobil v Revúcej, v rokoch 1964 – 1968 ako majster odborného výcviku na Lesníckom odbornom učilišti, 1968 – 1977 ako organizačný a vedúci pracovník Domu kultúry, od roku 1977 až do odchodu do dôchodku ako vedúci referent propagácie podniku Lykové textilné závody. Sústavne sa venoval kultúrnemu a literárnohistorickému výskumu Revúcej a Gemera, organizovaniu divadelného, kultúrno-spoločenského a športového života, zhromažďovaniu fotodokumentácie. Je autorom mnohých časopiseckých článkov a mnohých rozsiahlych monografických prác o Revúcej a jej dejateľoch. -MM-
Po ľudovej škole v Rovňanoch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite v Bratislave. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších publikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
V roku 1954 zmaturoval v Rimavskej Sobote a začal študovať na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, kde neskoršie na Katedre algebry a teórii čísiel pracoval až do konca života. Venoval sa najmä teórii grafov a teórii čísiel a k tejto téme napísal priekopnícke práce, ktoré majú bohatú odozvu nielen slovenských, ale prevažne zahraničných matematikov. Vydal okolo 20 publikácií a tiež pripravil niekoľko televíznych scenárov zameraných na popularizáciu matematiky. Bol spoluzakladateľom časopisu Matematické obzory a šéfredaktorom časopisu Acta Mathematica Universitatis Comenianae. Mnoho energie venoval aj mladým talentovaným študentom. -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Ako uhorský politik bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. -MM-
Študoval v Bratislave, Revúcej a Rožňave, kde maturoval. Po štúdiu pedagogiky a psychológie na Vysokej škole padagogickej v Bratislave pôsobil ako učiteľ vo Vernári a v Poprade. Počas 2. svetovej vojny účastník ilegálneho protifašistického hnutia, bojoval pri Telgárte a v oblasti Magurka a Muránska planina. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva a kultúry, v rokoch 1959 – 1966 bol riaditeľom Výskumného ústavu pedagogického, do roku 1979 pôsobil na Katedre pedagogiky FFUK v Bratislave. Zároveň bol členom viacerých pedagogických spoločností. Zaoberal sa dejinami pedagogiky, didaktikou, teóriou výchovy, riadenia a organizácie školstva. Vydal niekoľko odborných monografií, publikoval najmä v časopisoch Jednotná škola a Pedagogika. Za účasť v SNP a za pedagogickú činnosť bol viackrát vyznamenaný, naposledy Medailou J. A. Komenského a Zlatou medailou UK. -MM-
Absolvovala textilný odbor na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. Neskôr študovala keramiku na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Dominantným materiálom v jej prácach bola oceľ, ktorej pláty zvárala do expresívnych abstraktných kompozícií. Patrí medzi popredné osobnosti slovenského sochárstva, venovala sa tvorbe plastík (soška Igrica, udeľovaná ako cena za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu), pomníkov i pamätníkov (Samuel Jurkovič), považuje sa za zakladateľku moderného šperku u nás (brošne, prívesky, ihlice, amulety). Od 70. rokov sa intenzívne venovala tvorbe plakiet, ktoré prezentovala na výstavách Medzinárodnej federácie umeleckého medailérstva FIDEM. Vystavovala v mnohých krajinách sveta a jej diela sú súčasťou zbierok múzeí, galérií i prestížnych zberateľských inštitúcií. Je nositeľkou viacerých vyznamenaní. -MM-
Základnú školu vychodil v Tisovci. Študoval v Kežmarku, v Bratislave a v Jene. V rokoch 1845 –1847 bol učiteľom a evanjelickým kaplánom v Ratkovej. Od roku 1847 pôsobil ako farár v Drienčanoch. Spolu s A. H. Škultétym a Š. M. Daxnerom zapísal množstvo zozbieraných slovenských ľudových rozprávok do takzvaného Codexu tisovského, ktorý dlho patril medzi základné pramene pri vydávaní ľudových rozprávok. Spolu s A. H. Škultétym vydával zábavník Zornička, priekopnícke dielo v našej literatúre pre mládež. Tu publikoval množstvo vlastných próz i básní, určených deťom. Samostatné knižné vydania ním zozbieraných a upravených rozprávok vyšli až posmrtne v rokoch 1904 až 1924. V Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote má umiestnenú bustu. -MM-
Základné vzdelanie získal v Dobšinej a Rožňave, potom sa učil za obchodníka. Dôstojník uhorskej domobrany, krátko banský podnikateľ, od roku 1884 mestský policajný kapitán v Dobšinej. Významný predstaviteľ Uhorského karpatského spolku, ktorého jednou z vedeckých činností bolo objavovanie a výskum jaskýň. Spolu s Andrejom Megom a Eugenom Ruffinyim v roku 1870 objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu. -MM-
Základnú školu navštevoval v Slavošovciach, študoval v Ratkovej a Gemeri. Teológiu študoval vo Viedni a v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ v Revúcej, v Kunovej Teplici a v Gemeri, ako kňaz v Paludzi a od roku 1793 v Klenovci. Je autorom publikácie Česko-slovenská gramatika – liternica (1805), ktorú gemerský seniorát zaviedol ako učebnicu pre slovenské školy. Písal príležitostné veršované pozdravné prejavy, básne a duchovné piesne. Rozruch vyvolala básnická skladba, ktorú napísal po smrti svojej manželky Kataríny. Erotické podfarbenie opisu jej krásy pobúrilo niektorých vtedajších evanjelických kňazov. Svojou tvorbou prispel k zosvetšteniu slovenskej literatúry a jej rozšíreniu medzi širokými vrstvami obyvateľstva, v jeho veršoch sa objavovali zemepisné a dejepisné reálie a príbehy zo súčasného života. -MM-