Škoda, že na hornom Gemeri nevyužili príležitosť 185. výročia narodenia napísať o Pavlovi Dobšinskom aspoň pár riadkov. Podľa mňa si to „náš Homér“ istotne zaslúžil. Vráťme sa však k tomu, čo odznelo v relácii a čo som si ja vo vysielaní rozhlasu povšimol:
„Fascinuje ma (Pavol Dobšinský) ako paradoxná osobnosť. Niet vari na Slovensku človeka, ktorý by nevedel, kto je Pavol Dobšinský rozprávkar. To vedia všetci. Mnohí z detstva poznajú aj jeho početné rozprávky. A tým vlastne končí ich poznanie Dobšinského. Tým končí aj naša úcta k autorovi, k človeku, ktorý je fenoménom slovenskej kultúry. Nepoznám tvorcu, ktorý by sugestívnejšie vyjadril našu národnú kultúrnu identitu ako Pavol Dobšinský. Stíha ho jedna Jóbova rana za druhou. Jednak od mladosti bol chudobný a chudobný aj zomrel. Hovorím, že bol chudobnejší než myš v drienčanskom kostole. Jeho osobný život tiež stíhala jedna rana za druhou. V Banskej Štiavnici, kde pôsobil krátke obdobie ako evanjelický kňaz a profesor na tamojšej Katedre slovenskej reči a literatúry na evanjelickom lýceu, sa zoznámil so svojou budúcou manželkou. O dva roky ju už pochoval. Zanechala mu malé dievčatko. Po ôsmich, alebo deviatich mesiacoch pochoval aj to. Zostal sám. Niekoľko rokov žil v Drienčanoch v traume, depresii, vyhýbal sa priateľom. Až keď sa zoznámil s vdovou po Jánovi Čajakovi, tak sa jeho život zmenil. Bol zástancom názoru, že rozprávka je dokladom o tvorivých schopnostiach rozprávača. Hovorím teraz o jeho, o Dobšinského rozprávke. Nezvnikla preto, aby uspávala deti, ale aby prebúdzala dospelých. Rozprávkou chcel provokovať dospelých. Pripomínať iný hodnotový systém, než aký vyznávali. To je vlastne zmysel, alebo odkaz jeho rozprávky pre súčasnosť. Pretože my už nesolíme tak, ako sa solilo soľou. My už solíme zlatom.Práve z takýchto odkazov a z Prostonárodných povestí sa ukazuje obraz kultúry, ktorá bola veľmi kontaktná, ktorá mala svoju logiku. Mala svoju logiku aj v metaforách. Keby sme brali evanjelického kňaza Pavla Dobšinského a jeho život odzadu, tak by sme sa dočítali v jednom liste baťkovi Škultétymu niekoľko dní pred smrťou, ako sa veľmi obával o zozbierané slovenské povesti a rozprávky a obával sa až tak, pretože, ako píše:
„Treba ich ukryť pred ľudskou hlúposťou a zlobou,“ že odporúčal, aby boli dopravené do úkrytu v sakristii jasenovského kostola. Čiže ešte pred 22. októbrom 1885, kedy zomrel pred polnocou, boli rozprávky ukryté, lebo ich chcel zachovať pre vnukov a pravnukov. Totiž tá emotívna národná, ale aj ľudská a možno až náboženská zainteresovanosť na uchovaní týchto textov bola uňho tak spätá s jeho životom, že sa obával, že vlastnou smrťou by snáď mohli umrieť aj povesti. Možno to bola veľmi oprávnená obava, možno to nebol len strach človeka, ktorý zomieral a uvedomoval si konečnosť vecí a konečnosť svojho života a svojich aktivít. To, že ich ukryl do sakristie znamenalo, že ich ukryl medzi cirkevné veci. Medzi kalichy, poháre, medzi sväté obrazy, medzi písmo. Chcel nám zanechať posolstvo, alebo odkaz, aspoň ja to tak cítim, že sa máme venovať slovu, jazyku, vnášať ho do seba. Máme sa učiť myslieť a doslova hrať sa s metaforami. V tých rozprávkach je toľko úžasných metafor, že môžeme nad nimi rozmýšľať celý život.“
Poctu nášmu najznámejšiemu rozprávkarovi k jeho 185. výročiu narodenia pripravilo aj divadlo Malá scéna STU v Bratislave. Celý marec sa v tomto divadle nesie v znamení Dobšinského rozprávok. Malí i veľkí diváci mali možnosť vidieť každú marcovú sobotu a nedeľu rozprávky Zlatovláska - klasická rozprávka s pesničkami pre deti od štyroch rokov, Trojruža a Múdry Maťko a blázni - dve rozprávky v jednej inscenácii s pesničkami a v deň výročia narodenia bola pripravená aj premiéra rozprávky O troch grošoch. Táto rozprávka je z rodu realisticko - humoristických príbehov spisovateľa. Aj v tejto rozprávke zvíťazí zdravý úsudok a rozum nad hlúposťou, chamtivosťou, zlobou... Na konci rozprávky nie je len zvonec, ale najmä poučenie. A nechýbajú ani "zázračné slová". Zlo je potrestané a víťazí dobro! Jej 1. repríza sa koná 23. marca o 16.00 hod, 2. repríza 24. marca tiež o 16.00 hod. Divadlo Malá scéna STU na Dostojevského rade 7 (neďaleko Šafárikovho námestia) očakáva s týmito adaptáciami rozprávok všetkých malých i dospelých divákov aj v nasledujúcich mesiacoch.
Ani knižnice na Slovensku nezabúdajú na Pavla Dobšinského. 16. marec, deň narodenia Pavla Dobšinského, bol vyhlásený za Deň ľudovej rozprávky. Od 16. marca 2013, teda od oficiálneho dátumu Dňa ľudovej rozprávky, prebehnú v knižniciach kvízy, ktoré v indíciách napovedia čo-to o rozprávkach - kto ich čítal, rozprávky určite spozná. Na tento rok bola určená téma: Zvieratá v slovenských ľudových rozprávkach. Zo správnych odpovedí budú vyžrebovaní traja výhercovia krásnych kníh (venuje Slovenská asociácia knižníc) a deti možno získajú ešte aj čosi navyše, ale to je prekvapenie. Pozor! Ak deti do knižnice prinesú aj vyplnenú čitateľskú knižku, zapoja sa do žrebovania o ďalšie super ceny. Vyplnené a skontrolované kvízy ( na stiahnutie tu ) a čitateľské knižky posielajte na adresu Gabriela Futová, Knižnica P. O. Hviezdoslava, Levočská 9, 08001 Prešov do 5. apríla 2013. Na obálku napíšte Deň ľudovej rozprávky.
V svojom závete Pavol Dobšinský napísal: "Všetko, čo mám, vám zanechávam... pre poučenie, ale aj potechu srdca. Cesta vaša nemôže byť iná ako cesta Popolvára kráľoviča..., čiže cesta oddania sa kráse, pravde a dobru! Oddajte sa jej zdravým rozumom, múdrym rozmyslom, celým srdcom, plnou dušou, bez klamu a podvodu, vo svetle a milosti pravdy. Taká bola moja cesta, cesta utrpenia, práce a boja ako v našich rozprávkach. Tie veru nechcú víťazstvo bez boja, bez práce a bez potu. Iba tak spozná ľudský duch sám seba.“
M. Mikitová - O. Doboš
http://www.slovakradio.sk/download/file/17114
{jcomments on}

































Sledoval som, kto si akým spôsobom spomína na Pavla Dobšinského – osobnosť, ktorá sa zlatými písmenami zapísala do slovenskej kultúrnej histórie. Všimol som si, že Slovenský rozhlas pripravil aj stručnú reláciu, ktorú odvysielal 16. marca 2013 k 185. výročiu narodenia tohto muža, ktorého meno sa navždy spojilo so slovenskými ľudovými rozprávkami. Nebudem sa podrobne zaoberať jeho životopisom. Ten si ľahko nájdete aj na našej stránke. Pripomeňme však aspoň to, že jeho najväčšie dielo sú 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a