Po štúdiu pôsobil ako lekár – neurológ v Košiciach, na neurologickej klinike Fakultnej nemocnice, v Železničnej nemocnici a inde. Vo svojej lekárskej praxi a odborných prednáškach a publikáciách sa zameral hlavne na cievne mozgové príhody, sekundárne epilepsie, vertebrogénne poruchy s neurologickou symptomatológiou, neurologické postihnutia vo vzťahu k chronickému etylizmu. Ešte i dnes, dávno na dôchodku, poskytuje cenné lekárske rady a odborné konzultácie trpiacim na rôzne ochorenia neurologického, či iného pôvodu.
Popri odbornej práci sa venoval básnickej tvorbe, vydal zbierky reflexívnej poézie, zachytávajúce aj spomienky na mladosť a rodný kraj: Okamihy a reflexie (1996), Chvíle a chvíľky (1997), V krivkách pocitov, v priamkach nálad (1998), Verše z medzičasu (1999), Z averzov a reverzov (2001), Na nič nezabúdam (2005). V rukopise zatiaľ ostávajú najnovšie básne z doteraz nevydanej zbierky Z prítomna a nenávratna. V jeho básňach prevláda reflexia, zamýšľanie sa nad životom, intenzívne pocity uplývajúceho času.Literárny kritik Jozef Bžoch k zbierke Na nič nezabúdam napísal: „V Ďurindových básňach sa odráža autentická ľudská skúsenosť, absolútne prevažujúca nad výlučne literárnymi alebo číro estetickými ambíciami. Strháva sila myšlienky. Je za nimi a v nich hlboký zážitok človeka, ktorý sa (ako lekár) takmer po celý život díval zblízka na smrť, v ktorého vnútorných dejinách sa preto ten život pociťuje oveľa intenzívnejšie ako u iných, ktorý sa z pretlaku spomienok musí zbavovať vlastných emócií, vyrovnať sa s vlastným poznaním.“
Blažej Krasnovský v doslove k zbierke V krivkách pocitov, v priamkach nálad charakterizoval jeho tvorbu takto: „Poézia Miroslava Ďurindu vychádza z autentického citového prežívania. Mnohé z básní predstavujú návraty do minulosti. Sám povedal: „Dávam prednosť návratom do pamäti, keď prichádza zabúdanie.“ Práve básnické návraty sú autorovou výzvou i pre toho súčasníka, ktorý hľadá samého seba, idúc cestami-necestami za pravdou... Počas svojho aktívneho vykonávania lekárskeho povolania bol neustále konfrontovaný s ľudskou bolesťou a utrpením, so smrťou. Tieto skúsenosti a zážitky zanechali v ňom stopy s neutíchajúcou odozvou: „Bolesť neuprosím, / smrť nekľačí. / Vzdych je vždy voľačí. / Ach, oko skúsenosti!“
Ďurindove básne hovoria o jeho zaujatosti témami, ktorými poodchyľuje pomyselné dvierka do vlastného duševného a duchovného priestoru (a nielen svojho), kde rezonuje predovšetkým problematika správania, konania a postojov jedinca v čase vypätých osobných i spoločenských zmien a premien. Vlastnú pocitovú záťaž odhaľuje z hodnotiacich uhlov – raz s meditatívnym, inokedy reflexívnym ponorom – podrobujúc kritike viny, hriechy, zlyhania... Ďurindove súčasné i minulé pociťovanie skrýva v sebe intuitívne nadhľadový horizont prísneho i láskavého, horizont nadobudnutý zo zmyslového, no predovšetkým skúsenostného prežívania vlastného života a sveta. Dávno predtým, než vyšla prvá básnická zbierka Miroslava Ďurindu, jeho krajan, básnik Ľudovít Lašán o jeho poézii napísal: „Tvoja tvorba má objektivizujúci charakter a vyžaduje kultivovaného čitateľa, nielen pre poznanie autora, ale aj seba samého.“ Čas dáva týmto slovám punc trvalej pravdy.“A takto vníma poéziu sám Miroslav Ďurinda: „Básnik sa aspoň slovom dokáže, alebo lepšie povedané, pokúsi vkročiť akoby do skice, dojímavého akvarelu, leptu, či akoby v olejovom plátne s výpoveďou, spoveďou, vyznaním. Vo verši chce zobraziť radosť i žiaľ, túžbu, vzlet, fantáziu i pietu vo vzťahu k tomu, čo zostalo v jeho vnútri zakódované ako to najintímnejšie puto (k detstvu, mladosti, láskam, k najbližším, alebo tu prežitému s najrôznejšími vzťahmi).“
Niektoré jeho básne boli prezentované vydavateľstvom Slovo a Verejnou knižnicou Jána Bocatia v Košiciach 28.10.1998, niektoré boli recitované na „krste“ básnickej zbierky v Revúcej, či v roku 2011 pri odhaľovaní pamätnej tabule Samuelovi Belánimu a Izabele Textorisovej v Ratkovej. Napokon, v Ratkovej sa dodnes takmer žiadna národná slávnosť nezaobíde bez jeho veršov. Bol hosťom rádia Regina Košice v júni 2001 v relácii Panoráma Východného Slovenska a v r. 2004 v relácii Generácie.
V Malom almanachu spomienok na Ratkovú publikoval dva príspevky - Osobnosti starej Ratkovej a Spomienková skica zo školských lavíc. Jeho básne vyšli aj v iných zbierkach a almanachoch, naposledy v roku 2012 v repezentačnej knihe Košická čítanka – Literárne potulky mestom Košice. Je držiteľom ministerského vyznamenania „Zaslúžilý pracovník“ a medaily „Za rozvoj mesta Košice“. V súčasnosti prispieva na stránku Maj Gemer (predtým aj na stránku Naša Ratková - nasaratkova.sk) erudovanými príspevkami a zaujímavosťami z histórie Gemera (podľa jeho slov: „Mňa okrem vlastnej profesie, vždy nadchýnala história a nebránil som myšlienke prinútiť ma opäť niečo a znova iné zas o nej napísať.“), najmä z rodnej obce Ratková a jej osobnostiach, spomienkovými článkami a postrehmi z rôznych vlastných životných skúseností, ku ktorým pridáva aj osobné básnické reflexie. Zároveň predstavuje poéziu aj iných známych a významných gemerských básnikov, ktorí, ako sa osobne vyjadril: „Raz epickým, inokedy lyrickým perom s vlastnými esteticko-kreačnými prejavmi tvorby nenechávajú rodný Gemer osirotený, reflektujú ho, mnohí s ním žijú i lúčia sa s ním vzdialení ako s neutíchajúcim geniom loci.“
Nuž, a čo popriať jubilantovi pre veci dávne, pre chvíle budúce, pre rad ďalších rán a poludní s trávou a s kvetmi, s letnými plodmi, s obilným zrnom? Nech sa k zmrznutým hrudám večne vracia neviditeľný zákon jari, nech nekonečne dlho trvá divadlo, na ktoré sa díva, nech poézia je trvalým sprievodcom jeho života, nech história je stálym žriedlom jeho záujmu! A k tomu dobré zdravie a veľa radosti a spokojnosti v dňoch všedných i sviatočných!
Živio!
Marta Mikitová
{jcomments on}
































Lekár, básnik, publicista MUDr. Miroslav Ďurinda, rodák z Ratkovej (24.7.1932) sa v týchto dňoch dožíva významného životného jubilea. I keď už dlhé roky žije v Košiciach, Gemerčanom neprestal byť a v spomienkach a postrehoch sa často vracia do rodných končín, kde prežil svoje detstvo a mladosť, kde študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Revúcej a kde v roku 1951 aj maturoval. Ako pozdrav k oslavám 145. výročia vzniku Prvého slovenského gymnázia v Revúcej, v septembri 2007 napísal: "Ak som aj zostarol, moje srdce sa pričasto v revúckych končinách potuluje."
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-