Samostatne a v spoluautorstve vydal publikácie: Exhaláty - pôda - vegetácia (1996), Pôdoznalectvo (1997), Trvalo udržateľný rozvoj (1999), Prírodné zdroje (2000), Príroda Košíc (2002), Cudzorodé látky a ich riziká (2002), Ekologické základy poľnohospodárskej výroby (2003) Ekológia a ekonomika zložiek prírody a krajiny (2004), Ochrana ovzdušia a vôd (2005), Environmentálna pedológia (2005), Manažment a oceňovanie prírodných zdrojov (2010), Identifikácia zmien zložiek životného prostredia (2010). Známe sú aj jeho dokumentárne filmy z oblasti ochrany a tvorby životného prostredia, napríklad Pôda volá SOS (1985), Aj pôda môže ochorieť (1998), Zázračná rastlina (2003), Pôda v ohrození (2008), Aby človek nezničil nebesá a zem (2010). Ako publicista a scenárista sa zaoberá históriou slovenskej vedy a kultúry a jej osobnosťami. Je autorom kníh Rovnica o jednom známom (1989), Gočovské ochotnícke divadlo (1995), Starý pán (1999), Oprášené spomienky (2005), Jur Hronec z Gočova (2008), Rodáci a ja (2009), Blaženosť za lacný groš (2011). Je autorom rozhlasových literárnych a dramatických pásiem a relácií, napísal viacero televíznych scenárov. Dokumentárne filmy o Samovi Tomášikovi, Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, Jurovi Hroncovi, Kornelovi Halátovi a Aurelovi Stodolovi odvysielala Slovenská televízia a tvoria zlatý fond STV. Založil Občianske združenie pre zachovanie pamiatky Jura Hronca a je jeho čestným predsedom. Spolu s manželkou Danielou, rodenou Faklovou, etnografkou, spisovateľkou a publicistkou spracovali scenár múzejnej expozície pamätného domu Jura Hronca v Gočove. Bol podpredsedom sekcie protiimisnej ochrany rastlín ČSA poľnohospodárskych vied v Prahe. Je čestným profesorom Agrárnotechnickej univerzity v Minsku a riadnym členom – akademikom Medzinárodnej bieloruskej akadémie vied, nositeľom Zlatej medaily za ochranu životného prostredia, udelenej vládou Poľskej republiky. Je nositeľom medaily sv. Gorazda a mnohých iných ocenení a čestných uznaní doma i v zahraničí.
{jcomments on}



































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a