bližšie, kto bol Július Bolfík a prečo si v tento deň spomíname i na Máriu Loyovú. Podrobnejšie sa činnosťou Júliusa Bolfíka zaoberá portál gemerland.sk, ktorého článok od Jána Juhásza využívam i na stránke Maj Gemer.
|
Pred 100 rokmi sa narodil Július Bolfík Jeho životné dielo pozostáva z 539 titulov. Založil Gemerskú vlastivednú spoločnosť, viedol štvrťročník Obzor Gemera. Bol pedagóg, publicista, regionálny historik, školský inšpektor a výborný organizátor. Július Bolfík sa narodil pred 100 rokmi a už 22 rokov nie je medzi nami. Narodil sa 28. januára 1915 v maďarskej dedine Hort neďaleko Hatvanu, v revúckej robotníckej rodine. Jeho otec bol železničiarom, ale o pár rokov sa vrátili na Gemer. Ľudovú školu navštevoval v Muránskej Dlhej Lúke, Mokrej Lúke a Revúcej. Mal päť súrodencov, žili veľmi Po vyhlásení Slovenského národného povstania určili Bolfíka za vojenského veliteľa Ratkovskej a Rákošskej doliny, neskôr bol veliteľom Chryzantéma 10 na úseku Lubeník. Ako učiteľ pôsobil pred vojnou v Ratkovskom Bystrom a v Ratkovej, po vojne stal riaditeľom Štátnej meštianskej školy v Šafárikove (v dnešnej Tornali). Bolfík pochopil, že úlohou učiteľa nie je len vyučovať deti, ale zo školy je potrebné urobiť aj kultúrne centrum obce, všímať si jej historické a etnografické zvláštnosti. V Ratkovej, aj v Tornali sa veľmi aktívne angažoval najmä na kultúrno-osvetovom úseku. V rokoch 1949 až do dôchodku- r. 1977 vykonával funkciu okresného školského inšpektora pre školy I. a II. cyklu najskôr v okrese Šafárikovo a neskôr Rimavská Sobota. Zastával celý rad funkcií. V roku 1966 zakladal Gemersko-malohontskú vlastivednú spoločnosť, ktorá bola jediná svojho druhu v celom štáte. Od roku 1970 vychádza štvrťročne časopis Obzor Gemera, ktorý zakladal tiež on. V časopise publikovali práce nielen z dejín robotníckeho hnutia a KSČ na Gemeri ale z histórie, etnografie, literatúry, pedagogiky, umenia i prírodných vied. |
Zaslúžil sa o vydanie 8 dielov zborníka Vlastivedné štúdia Gemera, štyroch zväzkov Národopisných štúdií Gemera a štyroch zväzkov Literárnych postáv Gemera. Pomáhal šíriť poznatky zo všetkých oblastí spoločenských a prírodných vied, poskytoval školám, kultúrne-osvetovým zariadeniam a spoločenským organizáciám informácie o minulosti a súčasnosti v regióne Gemer-Malohont. Pričinil sa o odhalenie pamätníkov, sôch a pamätných tabúľ, zriadenie pamätných izieb kultúrnych dejateľov Gemera-Malohontu, aj osobností a udalostí odboja. Organizoval konferencie, semináre, prednášky, výmenu skúseností a spoločný výskum s českými a maďarskými vlastivednými inštitúciami, ale spolupracoval aj s Československým rozhlasom. Július Bolfík zomrel po ťažkej chorobe 5. augusta 1993 v Rimavskej Sobote, ale je pochovaný v Rožňave. Žiaľ, spolu s jeho telom „pochovali“ aj jeho zmýšľanie, obetavosť za Gemer, zanikli Obzor Gemera, už len na papieri funguje vlastivedná spoločnosť a okrem Matice slovenskej ako by sme zabudli na bohatú minulosť a dedičstvo Gemera-Malohontu. Autor: Ján Juhász Mária Loyová začínala ako profesorka na gymnáziu v Tisovci
M. Mikitová |
skromne, ale napriek tomu mohol pokračovať vo svojom štúdiu v revúckom gymnáziu a po jeho zrušení ukončil štvrtý ročník v Rožňave. Po ukončení štúdia v Učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi v roku 1935 si popri zamestnaní postupne zvyšoval kvalifikáciu na odborného učiteľa pre meštianske školy zo slovenského jazyka, dejepisu a zemepisu na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Jeho bohatá publikačná a vedecká činnosť ho doviedla k získaniu titulu PhDr., ktorý obhájil v Prešove. 
Viedol aj edíciu Gemerské vlastivedné pohľady. Vydal 5 pôvodných kníh s historickou tematikou, monografie o J. Bottovi, J. D. 
Mária 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.