
- Evička, pochádzate z malej dedinky, z rodiny, v ktorej ani jeden z rodičov nemá umelecké vzdelanie. Čo rozhodlo, že ste sa dali na takúto vážnu cestu speváčky?
Áno, pochádzam z malej dedinky Rožňavské Bystré, kde som navštevovala aj Základnú školu. Práve tam si všimla môj talent pani učiteľka, taktiež výborná speváčka Marta Gadušová. Ona sa mi venovala a pripravovala ma na súťaže v ľudovom speve. Vtedy som zažila prvé spevácke úspechy. Navštevovala som aj Základnú umeleckú školu v Rožňave, ktorá mi dala výborné hudobné základy. Vďaka tým vedomostiam a vedeniu som sa dostala na Štátne Konzervatórium v Košiciach. Rozhodovanie o strednej škole bolo viac-menej jednoduché. Spev ma vždy napĺňal. V tom čase som ešte netušila, ako ma opera a vážna hudba očarí.
A moji rodičia? Ako ste povedali, nemajú umelecké vzdelanie, ale nikdy mi v speve, v mojich snoch, či výbere školy nebránili. Keď som bola menšia, chodili so mnou na súťaže, a vždy ma sprevádzali. Teraz keď som už dospelá z diaľky pozorujú moju dráhu a držia mi palce.
- Čo pre Vás znamená operný spev a ako ste sa dostali na naše operné scény? Čitateľov iste zaujíma, kde všade ste za pomerne krátky čas mali možnosť prezentovať spevom svoj umelecký talent?
Táto otázka je veľmi zaujímavá. Spev a láska k hudbe pre mňa znamená celý život. Každý deň počúvam spevákov, či árie, ktoré sa mi páčia. Rozmýšľam, ktorá by sa mi hodila, ktorú si nacvičím a kde ju využijem. Samozrejme, mám veľa diel, ktoré musím naštudovať, a tým sa venujem prioritne. Stále mám svoju hlasovú koučku, ktorá mi poradí a konzultujeme spolu skoro každý môj krok.
Najviac si vážim, že som mala možnosť (verím, že aj budem mať) sólovo spievať v Slovenskom národnom divadle. Je to naša najväčšia a najprestížnejšia scéna. Všetkému predchádza množstvo speváckych kurzov, štúdia, hodiny cvičenia a príprava na konkurzy. Je dôležité byť v správnej chvíli na správnom mieste a taktiež byť pripravený.
Teraz vám v krátkosti priblížim moju cestu, čím som si prešla, a kde spievam.
Počas štúdia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave som sa zúčastnila viacerých speváckych kurzov, aby som si rozšírila svoje obzory. Boli to kurzy barokovej hudby v Spálenom Poříčí, kde som naštudovala a javiskovo stvárnila rolu Venuše z opery Venuša a Adonis (John Blow).
Zdokonaľovala som sa na speváckych kurzoch v Semmeringu, ktoré organizuje viedenská Universität für Musik und darstellende Kunst. Každoročne sa zlepšujem aj v operetnom speve na Majstrovských operetných kurzoch pod vedením výborných sólistov: Anita Lukács, Júlia Gončarova, Maxim Katyrev, Brigite Hool či Lívia Ághová.
Pravidelne sólovo vystupujem s Metropolitným orchestrom Bratislava.
V divadle Teatro Colorato stvárňujem rolu Angeliky z operety Gróf z Luxemburgu (Franz Lehár).
V Slovenskom národnom divadle som spievala v balete Tulák Chaplin (Carl Davids), a stvárňujem 2. žienku v opere Rusalka (Antonín Dvořák).
V roku 2022 som sa so Slovenským filharmonickým zborom zúčastnila umeleckého zájazdu v nemeckom Baden-Badene a Berlíne, kde sme predviedli opery Piková dáma a Jolanta (Čajkovský). V súčasnosti som členkou Slovenského filharmonického zboru v sopránovej sekcii.
- Zrejme si spomínate na svoje prvé vážne vystúpenia. Kedy a kde to bolo?
Za moje prvé vážne vystúpenie považujem svoj absolventský výkon so Štátnou filharmóniu Košice 9. apríla 2015. Prvýkrát som spievala s veľkým orchestrom pod taktovkou českého dirigenta Zbyňka Müllera. Spievala som áriu „Pace mio Dio“ z opery Sila osudu od G. Verdiho a áriu „Kdybych se co takového“ z opery Predaná nevesta od Bedřicha Smetanu.
- Operný spev a vážna hudba vôbec, predstavuje, aspoň pre mňa, množstvo štúdia, nácvikov a poznávania jej jednotlivých tvorcov, či skladateľov. Určite máte svojich obľúbených. Prezradíte nám niečo o tejto sfére Vášho záujmu a o tom, čím si Vás získali?
Áno, ako som už vyššie spomínala, je to každodenná práca. Popri získaní technickej zručnosti, dokonalého ovládania svojho hlasu, je potrebné detailne poznať dielo. Jej text, celkový dej opery, obdobie, v ktorom bola napísaná a štýl hudobného skladateľa. Ak toto všetko ovládame, môžme skladbu prežiť a dať do hlasu a výrazu správnu emóciu. Každý umelec, ktorý skladbu interpretuje, do nej dá svoj vlastný vklad.
Nemám vyslovene obľúbených skladateľov. Vždy to, čo momentálne cvičím je pre mňa najobľúbenejšie.
- Čo považujete z Vášho doterajšieho repertoáru, čo ste už naštudovali, za náročnejšie a kde ste sa stvárnením niektorých postáv divákom predstavili?
Myslím, že náročné pre mňa bolo rýchle naštudovanie role Angeliky z operety Gróf z Luxemburgu (F. Lehár). Je to hlavná postava, ktorá oplýva náročnou speváckou, hereckou a tanečnou stránkou. Na jej naštudovanie som mala približne 2 týždne. Taktiež bolo pre mňa veľkou výzvou spievať rolu Sylvy v operete Čardášová princezná (E. Kálmán). Hoci sa hovorí, že opereta je mladšia a ľahšia odnož opery, myslím si, že to nie je pravda. Popri náročných speváckych partoch je potrebné tancovať, a často sa strieda hovorené slovo so spevom, čo nie je technicky jednoduché.
- V televízii sme Vás naposledy sledovali z jej priameho prenosu v Nitre. Čím bolo toto vystúpenie zaujímavé a čo pre Vás znamenalo?
V tej chvíli som si ešte neuvedomovala o čo ide. Došlo mi to až potom! Sústredila som sa na spev, dirigenta a na všetko čo bolo potrebné. Samozrejme som si koncert užila a vychutnala každý tón. Pre mňa je každé jedno vystúpenie zážitkom, keď môžem ľuďom svojím hlasom rozžiariť deň.

Vo Vašej umeleckej práci držíme Vám i naďalej palce a veríme, že natrvalo budete reprezentovať náš rodný Gemer svojím krásnym sopránom. Prajeme Vám do ďalších dní veľa radosti a veľa ďalších úspechov vo Vašom umeleckom napredovaní.
Za rozhovor ďakuje Ondrej Doboš
Foto: archív E. Dovcovej
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.