Výtvarník a dlhoročný pedagóg PU Ján Bartko na výstave prezentuje niekoľko samostatných cyklov. Z olejomalieb možno spomenúť: Magický realizmus – pastorále, katedrály prírody, Šarišské motívy, Grécke motívy a Voľné impresie, z (retro) pastelov zase cykly: Banská Štiavnica a Motívy z Východoslovenskej krajiny. „Pre vznik každého z mojich diel sú charakteristické predovšetkým dve veci. Tou prvou je môj vzťah k námetu – keď už som v krajine, snažím sa z nej vyťažiť čo najviac, všetko tomu podriadim, a to bez ohľadu na okolnosti. Tou druhou je úcta k divákovi-prijímateľovi, aby našiel a „prečítal“ obraz – t. j. to, o čom hovorí jeho názov, resp. o čom to dielo je. Teda, aby v ňom niečo hľadal a zároveň, aby sa pri hľadaní až tak neunavil,“prezradil výtvarník Bartko. Zároveň ozrejmil, že slovo katedrála v názve výstavy nevníma len ako cirkevnú stavbu, ale chápe ho symbolicky, v širšom zmysle – ako nejaké dielo, či už ľudské alebo božské, ktoré nás pomyselne povznáša k niečomu vyššiemu – k viere, že existuje niečo medzi nebom a zemou. „Je úplne jedno, či ide o reálnu, murovanú katedrálu alebo pomyselnú lesnú katedrálu z vetiev stromov, stebiel tráv alebo či je to nebeská katedrála. Všetko to by nás malo povznášať. Ja by som si veľmi prial, aby ste takýto pocit mali aj vy pri vzhliadnutí tejto mojej výstavy,“ prihováral sa návštevníkom vernisáže.
Nad názvom výstavy sa pozastavil aj pedagóg a spisovateľ Valentín Ševčík: „Nepoznám žiadne iné slovo, ktoré by znelo tak, ako znie slovo katedrála. Už samotný zvukový vnem našepkáva, že ide o niečo výnimočné. Svetlo, ktoré vniká oknami a vitrážami do priestoru katedrály, je to isté svetlo, ktoré dáva hĺbku a farebnosť makrosvetu lesa i mikrosvetu lúky. Tvoje impresie žijú tvoj i svoj život. Pixely tvojich farieb sú tí najmenší žiaci tvojej magickej školy, ktoré učíš žiť na svojich plátnach,“ uviedol vo svojom slávnostnom príhovore. „Je sympatické, že katedrály ako nosný 
motív tejto výstavy nehľadáš a nenachádzaš výlučne v mnohovrstvových a viacposchodových motívoch. Celkom prirodzene a nenápadne pozývaš oko diváka aj do menších obrazov,“ uzavrel Ševčík.
Na úvod vernisáže zazneli verše Milana Rúfusa v sugestívnom prednese Emílie Alcnauerovej. O hudobný program vernisáže sa postarali Martin Michelčík s dcérou Emou, pričom milým hudobným prekvapením pre jubilanta bola pieseň od jeho vnučky Malvínky.
***
Ján Bartko, rodák z gemerskej Dúžavy, je bývalým študentom a dlhoročným pedagógom Prešovskej univerzity v Prešove (predtým Univerzity P. J. Šafárika). Až do odchodu do dôchodku (v roku 2011) pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy a umenia. Jeho umelecký záujem je sústredený na krajinomaľbu. V impresívne a fantazijne ladených dielach spočiatku zachytával konkrétnu slovenskú krajinu východoslovenského regiónu, v ktorej prezentuje svoje videnie sveta – tzv. (Márquezov) magický realizmus. V tomto tisícročí však v jeho tvorbe čoraz častejšie nachádzame aj motívy zo slnečného Grécka, ktoré si zamiloval a dnes ho považuje za svoj druhý domov. Autor má za sebou desiatky samostatných aj kolektívnych výstav nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí (Grécko, Taliansko, Poľsko, Česko atď.).
Text: Anna Polačková
Foto: UK PU, Peter Haľko ml.
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://majgemer.sk/gemer/kultura/gos/283/umenie/12470/presovska-univerzita-si-pripomina-75-narodeniny-znameho-vytvarnika-jana-bartka#sigProGalleria3fd86f5236
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.