Rožňava v druhej polovici 18. a začiatkom 19. storočia
patrila v celoslovenských reláciách medzi významnejšie strediská vtedajšej hudobnej kultúry. O rozmach cirkevnej hudby sa zaslúžili najmä hudobníci účinkujúci na chóroch rožňavských kostolov. Repertoárové ťažisko tu bolo na dielach skladateľov viedensko-rakúskeho tvorivého okruhu, dielach nemeckých barokových skladateľov, obľube sa tešili aj kompozície českých autorov, ale dôležitým znakom hudobnej kultúry rožňavského i jasovského regiónu bol aktívny prístup domácich hudobníkov k obohacovaniu repertoáru dielami z vlastnej skladateľskej činnosti. Z rožňavských autorov treba osobitne vyzdvihnúť Ľudovíta Skalníka, Jána Pipusa, Pavla Neumüllera a Františka Xavera Skalníka. Aj hudobné produkcie na chóre jasovského kostola znamenali obohatenie hudobného života. I tu popri skladateľoch cudzieho pôvodu to boli diela domácich autorov, ktorí sa zapojili do vtedajšieho hudobného prúdu. Skladby Skalníkove, dirigentov chóru jasovského kostola Brossa a Gondu, ďalej diela skladateľov Budinského a bratov Žaškovských zostávajú trvalým cenným prínosom pre hudobnú kultúru Slovenska.
Hodnotný skladateľský odkaz zanechal Ľudovít Skalník,
narodený 19. januára 1783 v Rožňave (umrel 7. decembra 1848 v Jasove). V mladom veku vstúpil do rehole premonštrátov. Rehoľný sľub zložil 8.12.1805, kňazskú vysviacku prijal 24.4.1808. Od roku 1807 pôsobil ako gymnaziálny profesor v Rožňave, v roku 1808 bol menovaný profesorom gymnázia a prefektom konviktu vo Veľkom Varadíne. Od roku 1809 až do smrti v decembri 1848 žil v jasovskom kláštore v reholi premonštrátov, kde zastával aj funkciu magistra hudby a kde sa významnou mierou zaslúžil o povznesenie úrovne hudobného života. Jeho skladby sa nachádzajú v archíve Biskupského úradu v Rožňave a v premonštrátskom kláštore v Jasove - vo vlastnom fonde chóru Kostola sv. Jána Krstiteľa. O bližšie poznanie jeho diela sa zaslúžil PhDr. František Zagiba, z Rožňavy pochádzajúci muzikológ, hudobný historik a publicista a najmä PhDr. Darina Múdra, DrSc., hudobná vedkyňa Ústavu hudobnej vedy SAV.
Skladateľská tvorba Ľudovíta Skalníka
sa vyznačuje nielen kvalitou, ale i umeleckou hodnotou. Komponoval chrámové a vokálno-inštrumentálne skladby - omše, rekviem, antifóny a iné, ktoré sú charakteristické svojským melodicko-harmonickým myslením.
Zachovaných 22 sakrálnych kompozícií tohoto hudobníka - 4 antifóny (striedavý spev kňaza a zboru), 12 graduálov (liturgická kniha, obsahujúca omšové spevy), 1 ofertórium (spievaná modlitba), 3 omše (vokálno-inštrumentálna skladba), 1 requiem (skladba smútočného rázu pre omšu za mŕtveho) a 1 responzórium (odpoveď na krátky verš, ktorý spieva sólista a ktorý opakuje zbor) predstavuje iba časť skladateľskej tvorby. Jasovský inventár hudobnín z roku 1858 vyčísľuje 4 omše, 2 ofertóriá a 2 hymny. Dodnes sa zo Skalníkových skladieb v jasovskom fonde zachovalo 5 jednotiek (Requiem c mol; 4 Voce et Orchester; 2 Clarini Organo; 2 Clarinetti, 2 Comi, Org. Concert; Organ Concert). Okrem toho je tu zastúpený aj ako odpisovač, jeho rukopisom je odpísaných 10 skladieb, z toho 6 patrí k cirkevnej a 4 k svetskej hudbe. Skalník ako majiteľ má na hudobninách umiestnený monogram v pravom hornom rohu. Sú to tlačené skladby svetské - väčšinou bez titulného listu, ktorý Skalník dopísal. Niekde na pôvodných skladbách chýbala prvá a posledná strana, ktoré tiež dopísal, aby tak skladby boli úplné. Prevažná časť jeho skladieb nie je datovaná. Výnimku v tomto smere tvoria jeho omše D dur a Es dur, ktoré venoval rožňavskému biskupovi, neskoršiemu ostrihomskému arcibiskupovi a veľkému mecénovi umenia, Jánovi Scitovskému (1785–1866). Prvá z omší vznikla pri príležitosti kanonických vizitácií v Jasove v roku
O živote Ľudovíta Skalníka nemáme veľa informácií,
ale niekoľko životopisných údajov je zapísaných v archíve jasovskej prepozitúry, ktorý je uložený v Štátnom slovenskom ústrednom archíve v Bratislave.
Prvý raz sa stretneme s menom Ľ. Skalníka v júli roku 1807, ked mladí premonštráti predložili prepoštovi Zásiovi pamätný spis a podávali v ňom svoje pripomienky k dovtedajšej práci v ráde. Medzi podpisovateľmi je na poslednom mieste uvedený Ľ. Skalník. Ďalšia správa o Skalníkovi je z roku 1808, keď ako 25 ročný bol ustanovený za profesora gymnázia a prefekta konviktu (predstaveného internátu) vo Veľkom Varadíne. List adresovaný Ondrejovi Zásiovi, prepoštovi jasovského kláštora pojednáva o podmienkach, za ktorých mal Skalník nastúpiť do svojej novej funkcie. Zabezpečuje sa mu okrem Liberum Victum (primerané živobytie) byt a okrem toho ročne 250 zlatých ako štipendium z kláštornej základiny. Tento list bol výnosom Kráľovskej mniestodržitelskej rady v Budíne zo dňa 22. marca 1808. Zvláštna okolnosť, že Skalník ako celkom mladý človek sa stal kanonikom a profesorom na dvoch gymnáziách, ktoré podliehali jasovskej prepozitúre, sa vysvetľuje tým, že po obnovení rádu v roku 1802 musel byť čím skôr doplnený počet premonštrátov z radov mladých a týmto boli hneď zverované dôležité funkcie. V Skalníkovom prípade výučba gymnaziálnej mládeže.
O dalších rokoch Skalníkovho života
nie sú žiadne správy. Dozvedáme sa o ňom len ako o 47 ročnom a podľa zachovanej latinskej korešpondencie možno predpokladať, že Skalník podľahol pokušeniu plného pohárika a pôsobil svojim predstaveným hodne starostí. V r. 1830 Prior Everrnodus Spuller píše medzi iným prelátovi Alojzovi Richterovi: „Skalník sa veľmi dobre drží, v predošlomn týždni zastával funkciu vedúceho, s mojím jednaním je celkom spokojný, zahrňujem ho láskavosťou a dobrodeniami. Nech mu dá Boh ducha vytrvanlivosti.“
V ďalšom liste sa ten istý pisateľ zmieňuje: „S radosťou opäť zdeľujem, že Ľudovít na ceste cnosti je vytrvanlivý.“ Aj nasledujúca správa z r. 1830 o Skalníkovi je priaznivá: „Tu sme všetci zdraví. Skalník ja v dobrom veľmi vytrvanlivý.“
O desať rokov sa situácia zhoršila
a Skalníkovi museli pohroziť, že bude zbavený sľubov a že mu obmedzia slobodu. Skalníkov starší brat František (kanonik a farár švedlársky) písal v roku 1840 prelátovi:
„Môj brat Ľudovít... mi oznamuje, že by ma rád videl a pre tú príčinu chce ma navštíviť. Ak nič neprekáža, ponížene prosím, aby mu bolo udelené láskavé povolenie v zmysle tejto žiadosti a síce pod podmienkami, aké sám kladie, že totiž jeho neprítomnosť v kláštore nebude pridlhá a že ma navštívi so spolubratom ako sprievodcom, o ktorom myslím, že bude taký, ktorého bude poslúchať a ktorý ho bude vedieť viesť, aby sa vyhlo všetkým nebezpečenstvám, ktorých by som sa mohol obávať.“ Prelátova odpoveď z roku 1840 znela: „Zdá sa mi, že treba radiť, aby Ľudovít bol zbavený sľubov, jednak preto, že tuším, že jeho budúcnosť bude poznačená bremenom a nepriazňou zo strany najláskavejšieho panstva, jednak preto, že nikoho nenachádzam, kto by chcel vziať na seba zodpovednosť ho sprevádzať. V prítomnej dobe, pravda, nachádza sa v stave striezlivosti, kiež by už viac neklesol - ak vydrží, bude mať čestnú existenciu, rozdielnu od tej, ktorú môže požívať s obmedzením slobody.“ O štyri dni neskoršie prelát asi znova písal F. Skalníkovi, lebo časť odpovede znie: „Je jasné, že Ľudovít, jeho brat, nemôže byt' prepustený v zmysle žiadaných podmienok. Iba v budúcnosti, ak by chcel svojho brata navštíviť a prísť k nám polepšený.“ Ďalší písomný materiál sa už nezachoval, a tak sa nevie, ako sa Skalníkov prípad vyvíjal. Dá sa predpokladať, že neboli voči nemu urobené kroky, ktoré by boli znamenali jeho prepustenie z rádového bratstva. Po smrti Františka Skalníka (16.9.1841) mal dostať jeho brat Ľudovít ako pozostalosť 48 zlatých. O tomto odkaze je zachovaný list z roku 1845, ktorý písal Georgius Fakó z Rožňavy jasovskému priorovi Friderikovi Sloszárikovi.
Posledná zmienka o Ľudovítovi Skalníkovi
je oznámenie o jeho smrti. Jasovský prior F. Sloszárik písal direktorovi a profesorom levočského gymnázia: „Beh pominuteľného tohto života zbožnou smrťou skončil dňa 7. decembra t. r. (1848) najmilší brat náš, Najdôstojnejší pán Ľudovít Skalník. S bratskou dôverou žiadam, aby za jeho dušu boli odbavené obvyklé v reholi modlitby za zomrelých a príslušné omše.“ Zaujímavá je však skutočnosť, že v matrikách nie je zapísaný ani dátum Skalníkovho narodenia, ani smrti, že ani v Štátnom archíve v Košiciach sa dáta o jeho narodení v matrike pokrstených rím. kat. fary v Rožňave nenašli, tak isto sa nenašiel zápis o jeho pochovaní v matrike rím. kat. fary v Jasove.
Ešte pridávame kratšiu poznámku,
ktorá je síce odbočením, ale veríme, že s dielom Ľudovíta Skalníka súvisí: V nedeľu 11. novembra 2012 zaznelo v interpretácii súboru pre starú hudbu Solamente naturali v Slovenskej národnej galérii v Bratislave
vo svetovej premiére 9 skladieb neznámeho domáceho autora Pavla Neumüllera, ktorý pôsobil na prelome
Ostáva nám preto veriť, že sa čoskoro dočkáme svetovej premiéry
aj diel Ľudovíta Skalníka a že hudobný prejav tohoto talentovaného autora zaujme nielen renomovaných hudobníkov, ale aj všetkých poslucháčov. Ľudovít Skalník v rámci Gemera reprezentuje jednu z najvýraznejších osobností dobových hudobníkov a v kontexte dejín hudobného klasicizmu na Slovensku patrí jeho tvorba k vrcholom kvality autorov regionálneho významu a v rámci vývoja hudby na území niekdajšieho Uhorska ho treba zaradiť k významným reprezentantom dobovej hudobnej kultúry.
M.M.
{jcomments on}

































Ak si chceme pripomenúť zástoj domácich hudobných skladateľov gemersko-abovského hudobného života v období klasicizmu, nemôžeme z toho zoznamu vynechať hudobného skladateľa, profesora, premonštrátskeho kanonika, rožňavského rodáka Ľudovíta Skalníka, ktorého tvorba a účinkovanie v 18. a začiatkom 19. storočia zohrali významnú úlohu v strediskách hudobnej kultúry východného Slovenska. Ako hudobník sa Ľ. Skalník angažoval v oblasti kompozičnej
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-