a aj interpretač­nej, predovšetkým ako organista, ale zúčastňoval sa aj mnohých sólových a komorných hudobných produkcií, čo na­pokon vyplynulo z jeho poslania učiteľa hudby. Ako organizátor hudobného života Gemera participoval významnou mierou na tvorbe hudobného repertoáru nielen Rožňavy a Jasova, ale aj okolitých kostolov regiónu, ktoré patrili do okruhu hudobnej siete tejto oblasti.

Rožňava v druhej polovici 18. a začiatkom 19. storočia
patrila v celoslovenských reláciách medzi významnejšie strediská vtedajšej hudobnej kultúry. O rozmach cirkev­nej hudby sa zaslúžili najmä hudobníci účinkujúci na chóroch rožňavských kosto­lov. Re­pertoárové ťažisko tu bolo na dielach skla­dateľov viedensko-rakúskeho tvorivého okruhu, dielach nemeckých barokových skladateľov, obľube sa tešili aj kom­pozície českých autorov, ale dôležitým znakom hudobnej kul­túry rožňavského i jasovského regiónu bol aktívny prístup domácich hudobníkov k obohacovaniu repertoáru dielami z vlastnej skladateľskej činnosti. Z rožňavských autorov treba osobit­ne vyzdvihnúť Ľudoví­ta Skalníka, Jána Pipusa, Pavla Neumüllera a Františka Xavera Skalníka. Aj hudobné produkcie na chóre jasovského kostola znamenali obohatenie hudobného života. I tu popri skladateľoch cudzieho pôvodu to boli diela domácich autorov, ktorí sa zapojili do vtedajšieho hudobného prúdu. Skladby Skalníkove, dirigentov chóru jasovského kostola Brossa a Gondu, ďalej diela skladateľov Budinského a bratov Žaškovských zostávajú trvalým cenným prínosom pre hudobnú kultúru Slovenska.

Hod­notný skladateľský odkaz zanechal Ľudovít Skalník,

narodený 19. januára 1783 v Rožňave (umrel 7. decembra 1848 v Jasove). V mladom veku vstúpil do rehole premonštrátov. Rehoľný sľub zložil 8.12.1805, kňazskú vysviacku prijal 24.4.1808. Od roku 1807 pôsobil ako gymnaziálny profesor v Rožňave, v roku 1808 bol menovaný profesorom gymnázia a prefektom konviktu vo Veľkom Varadíne. Od roku 1809 až do smrti v decembri 1848 žil v jasovskom kláštore v reholi premonštrátov, kde zastával aj funkciu magistra hudby a kde sa významnou mierou zaslúžil o povznesenie úrovne hudobného života. Jeho skladby sa nachádzajú v archíve Biskupského úradu v Rožňave a v premonštrátskom kláštore v Jasove - vo vlastnom fonde chóru Kostola sv. Jána Krstiteľa. O bližšie poznanie jeho diela sa zaslúžil PhDr. František Zagiba, z Rožňavy pochádzajúci muzikológ, hudobný historik a publicista a najmä PhDr. Darina Múdra, DrSc., hudobná vedkyňa Ústavu hudobnej vedy SAV.

Skladateľská tvorba Ľudovíta Skalní­ka
sa vyznačuje nielen kvali­tou, ale i umeleckou hodnotou. Komponoval chrámové a vokálno-inštrumentálne skladby - omše, rekviem, antifóny a iné, ktoré sú charakteristické svojským melodicko-harmonickým myslením. Zachova­ných 22 sakrálnych kompozícií tohoto hudobníka - 4 antifóny (striedavý spev kňaza a zboru), 12 graduálov (liturgická kniha, obsahujúca omšové spevy), 1 ofertó­rium (spievaná modlitba), 3 omše (vokálno-inštrumentálna skladba), 1 requiem (skladba smútočného rázu pre omšu za mŕtveho) a 1 responzórium (odpoveď na krátky verš, ktorý spieva sólista a ktorý opakuje zbor) predstavuje iba časť skladateľskej tvorby. Jasovský inventár hudobnín z roku 1858 vyčísľuje 4 omše, 2 ofertóriá a 2 hym­ny. Dodnes sa zo Skalníkových skladieb v jasovskom fonde zachovalo 5 jednotiek (Requiem c mol;  4 Voce et Orchester; 2 Clarini Organo; 2 Clarinetti, 2 Comi, Org. Concert; Organ Concert). Okrem toho je tu zastúpený aj ako odpisovač, jeho rukopisom je odpísaných 10 skladieb, z toho 6 patrí k cirkevnej a 4 k svetskej hudbe. Skalník ako majiteľ má na hudobninách umiestnený monogram v pravom hornom rohu. Sú to tlačené skladby svetské - väčšinou bez titulného listu, ktorý Skalník dopísal. Niekde na pôvodných skladbách chýbala prvá a posledná strana, ktoré tiež dopísal, aby tak skladby boli úplné. Prevažná časť jeho skladieb nie je datova­ná. Výnimku v tomto smere tvoria jeho omše D dur a Es dur, ktoré venoval rožňavskému biskupovi, neskoršiemu ostri­homskému arcibiskupovi a veľkému mecénovi umenia, Jánovi Scitovskému (1785–1866). Prvá z omší vznikla pri prí­ležitosti kanonických vizitácií v Jasove v roku 1824 a druhá prispela k slávnost­nému priebehu inštalácie Jána Scitovského za rožňavského biskupa 20. apríla 1828.

O živote Ľudovíta Skalníka nemáme veľa informácií,
ale niekoľko životopisných údajov je zapísaných v archíve jasovskej prepozitúry, ktorý je uložený v Štátnom slovenskom ústrednom archíve v Bratislave.
Prvý raz sa stretneme s menom Ľ. Skalníka v júli roku 1807, ked mladí premonštráti predložili prepoštovi Zásiovi pamätný spis a podávali v ňom svoje pripomienky k dovtedajšej práci v ráde. Medzi podpisovateľmi je na poslednom mieste uvedený Ľ. Skalník. Ďalšia správa o Skalníkovi je z roku 1808, keď ako 25 ročný bol ustanovený za profesora gymnázia a prefekta konviktu (predstaveného internátu) vo Veľkom Varadíne. List adresovaný Ondrejovi Zásiovi, prepoštovi jasovského kláštora pojednáva o podmienkach, za ktorých mal Skalník nastúpiť do svojej novej funkcie. Zabezpečuje sa mu okrem Liberum Victum (primerané živobytie) byt a okrem toho ročne 250 zlatých ako štipendium z kláštornej základiny. Tento list bol výnosom Kráľovskej mniestodržitelskej rady v Budíne zo dňa 22. marca 1808. Zvláštna okolnosť, že Skalník ako celkom mladý človek sa stal kanonikom a profesorom na dvoch gymnáziách, ktoré podliehali jasovskej prepozitúre, sa vysvetľuje tým, že po obnovení rádu v roku 1802 musel byť čím skôr doplnený počet premonštrátov z radov mladých a týmto boli hneď zverované dôležité funkcie. V Skalníkovom prípade výučba gymnaziálnej mládeže.

O dalších rokoch Skalníkovho života
nie sú žiadne správy. Dozvedáme sa o ňom len ako o 47 ročnom a podľa zachovanej latinskej korešpondencie možno predpokladať, že Skalník podľahol pokušeniu plného pohárika a pôsobil svojim predstaveným hodne starostí. V r. 1830 Prior Everrnodus Spuller píše medzi iným prelátovi Alojzovi Richterovi: „Skalník sa veľmi dobre drží, v predošlomn týždni zastával funkciu vedúceho, s mojím jednaním je celkom spokojný, zahrňujem ho láskavosťou a dobrodeniami. Nech mu dá Boh ducha vytrvanlivosti.“
V ďalšom liste sa ten istý pisateľ zmieňuje: „S radosťou opäť zdeľujem, že Ľudovít na ceste cnosti je vytrvanlivý.“ Aj nasledujúca správa z r. 1830 o Skalníkovi je priaznivá: „Tu sme všetci zdraví. Skalník ja v dobrom veľmi vytrvanlivý.“

O desať rokov sa situácia zhoršila
a Skalníkovi museli pohroziť, že bude zbavený sľubov a že mu obmedzia slobodu. Skalníkov starší brat František (kanonik a farár švedlársky) písal v roku 1840 prelátovi: „Môj brat Ľudovít... mi oznamuje, že by ma rád videl a pre tú príčinu chce ma navštíviť. Ak nič neprekáža, ponížene prosím, aby mu bolo udelené láskavé povolenie v zmysle tejto žiadosti a síce pod podmienkami, aké sám kladie, že totiž jeho neprítomnosť v kláštore nebude pridlhá a že ma navštívi so spolubratom ako sprievodcom, o ktorom myslím, že bude taký, ktorého bude poslúchať a ktorý ho bude vedieť viesť, aby sa vyhlo všetkým nebezpečenstvám, ktorých by som sa mohol obávať.“ Prelátova odpoveď z roku 1840 znela: „Zdá sa mi, že treba radiť, aby Ľudovít bol zbavený sľubov, jednak preto, že tuším, že jeho budúcnosť bude poznačená bremenom a nepriazňou zo strany najláskavejšieho panstva, jednak preto, že nikoho nenachádzam, kto by chcel vziať na seba zodpovednosť ho sprevádzať. V prítomnej dobe, pravda, nachádza sa v stave striezlivosti, kiež by už viac neklesol - ak vydrží, bude mať čestnú existenciu, rozdielnu od tej, ktorú môže požívať s obmedzením slobody.“ O štyri dni neskoršie prelát asi znova písal F. Skalníkovi, lebo časť odpovede znie: „Je jasné, že Ľudovít, jeho brat, nemôže byt' prepustený v zmysle žiadaných podmienok. Iba v budúcnosti, ak by chcel svojho brata navštíviť a prísť k nám polepšený.“ Ďalší písomný materiál sa už nezachoval, a tak sa nevie, ako sa Skalníkov prípad vyvíjal. Dá sa predpokladať, že neboli voči nemu urobené kroky, ktoré by boli znamenali jeho prepustenie z rádového bratstva. Po smrti Františka Skalníka (16.9.1841) mal dostať jeho brat Ľudovít ako pozostalosť 48 zlatých. O tomto odkaze je zachovaný list z roku 1845, ktorý písal Georgius Fakó z Rožňavy jasovskému priorovi Friderikovi Sloszárikovi.

Posledná zmienka o Ľudovítovi Skalníkovi
je oznámenie o jeho smrti. Jasovský prior F. Sloszárik písal direktorovi a profesorom levočského gymnázia: „Beh pominuteľného tohto života zbožnou smrťou skončil dňa 7. decembra t. r. (1848) najmilší brat náš, Najdôstojnejší pán Ľudovít Skalník. S bratskou dôverou žiadam, aby za jeho dušu boli odbavené obvyklé v reholi modlitby za zomrelých a príslušné omše.“ Zaujímavá je však skutočnosť, že v matrikách nie je zapísaný ani dátum Skalníkovho narodenia, ani smrti, že ani v Štátnom archíve v Košiciach sa dáta o jeho narodení v matrike pokrstených rím. kat. fary v Rožňave  nenašli, tak isto sa nenašiel zápis o jeho pochovaní v matrike rím. kat. fary v Jasove.

Ešte pridávame kratšiu poznámku,
ktorá je síce odbočením, ale veríme, že s dielom Ľudovíta Skalníka súvisí: V nedeľu 11. novembra 2012 zaznelo v interpretácii súboru pre starú hudbu Solamente naturali v Slovenskej národnej galérii v Bratislave vo svetovej premiére 9 skladieb neznámeho domáceho autora Pavla Neumüllera, ktorý pôsobil na prelome 18. a 19. storočia v Rožňave. Koncert bol súčasťou projektu oživovania hudobného repertoáru zachyteného v Kapitulskom archíve Biskupského úradu v Rožňave. Rozsiahla zbierka asi 700 hudobných diel dokazuje, že Rožňava bola v 18. a 19. storočí významným kultúrnym centrom južného Slovenska, s bohatým hudobným životom, ktorí udržiavali viacerí aktívni hudobníci - skladatelia. „Sme nesmierne vďační Biskupskému úradu v Rožňave za to, že nám i pracovníkom Ústavu hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied umožnili pracovať s cennými historickými materiálmi. V Solamente naturali sa radi vydávame na dobrodružnú cestu objavovania neznámych miest na hudobnej mape Slovenska a rožňavská zbierka patrí k tým, ktoré za to rozhodne stoja. Naštudovanie diel Pavla Neumüllera je len prvým krokom, už teraz sa teším na to, čo nám ukážu notové zápisy diel ďalších rožnavských skladateľov, akými boli Ján Pipus, František Xaver Skalník či Ľudovít Skalník,“ povedal huslista a umelecký vedúci súboru Miloš Valent. Solamente naturali vystúpil s rovnakým programom aj v rámci muzikologickej konferencie v Jelšave 29. novembra 2012, ktorú organizoval Ústav hudobnej vedy SAV a n.o. Quirinius z Revúcej a bola venovaná hudobnej kultúre Gemera a Malohontu.

Ostáva nám preto veriť, že sa čoskoro dočkáme svetovej premiéry
aj diel Ľudovíta Skalníka a že hudobný prejav tohoto talentovaného autora zaujme nielen renomovaných hudobníkov, ale aj všetkých poslucháčov. Ľudovít Skalník v rámci Gemera reprezentuje jednu z najvýraznejších osobností dobových hudobní­kov a v kontexte dejín hudobného klasiciz­mu na Slovensku patrí jeho tvorba k vrcholom kvality autorov regionálneho významu a v rámci vývoja hudby na území niekdaj­šieho Uhorska ho treba zaradiť k významným reprezentantom dobovej hudob­nej kultúry.
M.M.

{jcomments on}