Ak si chceme pripomenúť zástoj domácich hudobných skladateľov gemersko-abovského hudobného života v období klasicizmu, nemôžeme z toho zoznamu vynechať hudobného skladateľa, profesora, premonštrátskeho kanonika, rožňavského rodáka Ľudovíta Skalníka, ktorého tvorba a účinkovanie v 18. a začiatkom 19. storočia zohrali významnú úlohu v strediskách hudobnej kultúry východného Slovenska. Ako hudobník sa Ľ. Skalník angažoval v oblasti kompozičnej Rožňava v druhej polovici 18. a začiatkom 19. storočia 
patrila v celoslovenských reláciách medzi významnejšie strediská vtedajšej hudobnej kultúry. O rozmach cirkevnej hudby sa zaslúžili najmä hudobníci účinkujúci na chóroch rožňavských kostolov. Repertoárové ťažisko tu bolo na dielach skladateľov viedensko-rakúskeho tvorivého okruhu, dielach nemeckých barokových skladateľov, obľube sa tešili aj kompozície českých autorov, ale dôležitým znakom hudobnej kultúry rožňavského i jasovského regiónu bol aktívny prístup domácich hudobníkov k obohacovaniu repertoáru dielami z vlastnej skladateľskej činnosti. Z rožňavských autorov treba osobitne vyzdvihnúť Ľudovíta Skalníka, Jána Pipusa, Pavla Neumüllera a Františka Xavera Skalníka. Aj hudobné produkcie na chóre jasovského kostola znamenali obohatenie hudobného života. I tu popri skladateľoch cudzieho pôvodu to boli diela domácich autorov, ktorí sa zapojili do vtedajšieho hudobného prúdu. Skladby Skalníkove, dirigentov chóru jasovského kostola Brossa a Gondu, ďalej diela skladateľov Budinského a bratov Žaškovských zostávajú trvalým cenným prínosom pre hudobnú kultúru Slovenska.
Hodnotný skladateľský odkaz zanechal Ľudovít Skalník, 
narodený 19. januára 1783 v Rožňave (umrel 7. decembra 1848 v Jasove). V mladom veku vstúpil do rehole premonštrátov. Rehoľný sľub zložil 8.12.1805, kňazskú vysviacku prijal 24.4.1808. Od roku 1807 pôsobil ako gymnaziálny profesor v Rožňave, v roku 1808 bol menovaný profesorom gymnázia a prefektom konviktu vo Veľkom Varadíne. Od roku 1809 až do smrti v decembri 1848 žil v jasovskom kláštore v reholi premonštrátov, kde zastával aj funkciu magistra hudby a kde sa významnou mierou zaslúžil o povznesenie úrovne hudobného života. Jeho skladby sa nachádzajú v archíve Biskupského úradu v Rožňave a v premonštrátskom kláštore v Jasove - vo vlastnom fonde chóru Kostola sv. Jána Krstiteľa. O bližšie poznanie jeho diela sa zaslúžil PhDr. František Zagiba, z Rožňavy pochádzajúci muzikológ, hudobný historik a publicista a najmä PhDr. Darina Múdra, DrSc., hudobná vedkyňa Ústavu hudobnej vedy SAV.
Skladateľská tvorba Ľudovíta Skalníka
sa vyznačuje nielen kvalitou, ale i umeleckou hodnotou. Komponoval chrámové a vokálno-inštrumentálne skladby - omše, rekviem, antifóny a iné, ktoré sú charakteristické svojským melodicko-harmonickým myslením. 
Zachovaných 22 sakrálnych kompozícií tohoto hudobníka - 4 antifóny (striedavý spev kňaza a zboru), 12 graduálov (liturgická kniha, obsahujúca omšové spevy), 1 ofertórium (spievaná modlitba), 3 omše (vokálno-inštrumentálna skladba), 1 requiem (skladba smútočného rázu pre omšu za mŕtveho) a 1 responzórium (odpoveď na krátky verš, ktorý spieva sólista a ktorý opakuje zbor) predstavuje iba časť skladateľskej tvorby. Jasovský inventár hudobnín z roku 1858 vyčísľuje 4 omše, 2 ofertóriá a 2 hymny. Dodnes sa zo Skalníkových skladieb v jasovskom fonde zachovalo 5 jednotiek (Requiem c mol; 4 Voce et Orchester; 2 Clarini Organo; 2 Clarinetti, 2 Comi, Org. Concert; Organ Concert). Okrem toho je tu zastúpený aj ako odpisovač, jeho rukopisom je odpísaných 10 skladieb, z toho 6 patrí k cirkevnej a 4 k svetskej hudbe. Skalník ako majiteľ má na hudobninách umiestnený monogram v pravom hornom rohu. Sú to tlačené skladby svetské - väčšinou bez titulného listu, ktorý Skalník dopísal. Niekde na pôvodných skladbách chýbala prvá a posledná strana, ktoré tiež dopísal, aby tak skladby boli úplné. Prevažná časť jeho skladieb nie je datovaná. Výnimku v tomto smere tvoria jeho omše D dur a Es dur, ktoré venoval rožňavskému biskupovi, neskoršiemu ostrihomskému arcibiskupovi a veľkému mecénovi umenia, Jánovi Scitovskému (1785–1866). Prvá z omší vznikla pri príležitosti kanonických vizitácií v Jasove v roku
O živote Ľudovíta Skalníka nemáme veľa informácií,
ale niekoľko životopisných údajov je zapísaných v archíve jasovskej prepozitúry, ktorý je uložený v Štátnom slovenskom ústrednom archíve v Bratislave.
Prvý raz sa stretneme s menom Ľ. Skalníka v júli roku 1807, ked mladí premonštráti predložili prepoštovi Zásiovi pamätný spis a podávali v ňom svoje pripomienky k dovtedajšej práci v ráde. Medzi podpisovateľmi je na poslednom mieste uvedený Ľ. Skalník. Ďalšia správa o Skalníkovi je z roku 1808, keď ako 25 ročný bol ustanovený za profesora gymnázia a prefekta konviktu (predstaveného internátu) vo Veľkom Varadíne. List adresovaný Ondrejovi Zásiovi, prepoštovi jasovského kláštora pojednáva o podmienkach, za ktorých mal Skalník nastúpiť do svojej novej funkcie. Zabezpečuje sa mu okrem Liberum Victum (primerané živobytie) byt a okrem toho ročne 250 zlatých ako štipendium z kláštornej základiny. Tento list bol výnosom Kráľovskej mniestodržitelskej rady v Budíne zo dňa 22. marca 1808. Zvláštna okolnosť, že Skalník ako celkom mladý človek sa stal kanonikom a profesorom na dvoch gymnáziách, ktoré podliehali jasovskej prepozitúre, sa vysvetľuje tým, že po obnovení rádu v roku 1802 musel byť čím skôr doplnený počet premonštrátov z radov mladých a týmto boli hneď zverované dôležité funkcie. V Skalníkovom prípade výučba gymnaziálnej mládeže.
O dalších rokoch Skalníkovho života
nie sú žiadne správy. Dozvedáme sa o ňom len ako o 47 ročnom a podľa zachovanej latinskej korešpondencie možno predpokladať, že Skalník podľahol pokušeniu plného pohárika a pôsobil svojim predstaveným hodne starostí. V r. 1830 Prior Everrnodus Spuller píše medzi iným prelátovi Alojzovi Richterovi: „Skalník sa veľmi dobre drží, v predošlomn týždni zastával funkciu vedúceho, s mojím jednaním je celkom spokojný, zahrňujem ho láskavosťou a dobrodeniami. Nech mu dá Boh ducha vytrvanlivosti.“
V ďalšom liste sa ten istý pisateľ zmieňuje: „S radosťou opäť zdeľujem, že Ľudovít na ceste cnosti je vytrvanlivý.“ Aj nasledujúca správa z r. 1830 o Skalníkovi je priaznivá: „Tu sme všetci zdraví. Skalník ja v dobrom veľmi vytrvanlivý.“
O desať rokov sa situácia zhoršila
a Skalníkovi museli pohroziť, že bude zbavený sľubov a že mu obmedzia slobodu. Skalníkov starší brat František (kanonik a farár švedlársky) písal v roku 1840 prelátovi:
„Môj brat Ľudovít... mi oznamuje, že by ma rád videl a pre tú príčinu chce ma navštíviť. Ak nič neprekáža, ponížene prosím, aby mu bolo udelené láskavé povolenie v zmysle tejto žiadosti a síce pod podmienkami, aké sám kladie, že totiž jeho neprítomnosť v kláštore nebude pridlhá a že ma navštívi so spolubratom ako sprievodcom, o ktorom myslím, že bude taký, ktorého bude poslúchať a ktorý ho bude vedieť viesť, aby sa vyhlo všetkým nebezpečenstvám, ktorých by som sa mohol obávať.“ Prelátova odpoveď z roku 1840 znela: „Zdá sa mi, že treba radiť, aby Ľudovít bol zbavený sľubov, jednak preto, že tuším, že jeho budúcnosť bude poznačená bremenom a nepriazňou zo strany najláskavejšieho panstva, jednak preto, že nikoho nenachádzam, kto by chcel vziať na seba zodpovednosť ho sprevádzať. V prítomnej dobe, pravda, nachádza sa v stave striezlivosti, kiež by už viac neklesol - ak vydrží, bude mať čestnú existenciu, rozdielnu od tej, ktorú môže požívať s obmedzením slobody.“ O štyri dni neskoršie prelát asi znova písal F. Skalníkovi, lebo časť odpovede znie: „Je jasné, že Ľudovít, jeho brat, nemôže byt' prepustený v zmysle žiadaných podmienok. Iba v budúcnosti, ak by chcel svojho brata navštíviť a prísť k nám polepšený.“ Ďalší písomný materiál sa už nezachoval, a tak sa nevie, ako sa Skalníkov prípad vyvíjal. Dá sa predpokladať, že neboli voči nemu urobené kroky, ktoré by boli znamenali jeho prepustenie z rádového bratstva. Po smrti Františka Skalníka (16.9.1841) mal dostať jeho brat Ľudovít ako pozostalosť 48 zlatých. O tomto odkaze je zachovaný list z roku 1845, ktorý písal Georgius Fakó z Rožňavy jasovskému priorovi Friderikovi Sloszárikovi.
Posledná zmienka o Ľudovítovi Skalníkovi
je oznámenie o jeho smrti. Jasovský prior F. Sloszárik písal direktorovi a profesorom levočského gymnázia: „Beh pominuteľného tohto života zbožnou smrťou skončil dňa 7. decembra t. r. (1848) najmilší brat náš, Najdôstojnejší pán Ľudovít Skalník. S bratskou dôverou žiadam, aby za jeho dušu boli odbavené obvyklé v reholi modlitby za zomrelých a príslušné omše.“ Zaujímavá je však skutočnosť, že v matrikách nie je zapísaný ani dátum Skalníkovho narodenia, ani smrti, že ani v Štátnom archíve v Košiciach sa dáta o jeho narodení v matrike pokrstených rím. kat. fary v Rožňave nenašli, tak isto sa nenašiel zápis o jeho pochovaní v matrike rím. kat. fary v Jasove.
Ešte pridávame kratšiu poznámku,
ktorá je síce odbočením, ale veríme, že s dielom Ľudovíta Skalníka súvisí: V nedeľu 11. novembra 2012 zaznelo v interpretácii súboru pre starú hudbu Solamente naturali v Slovenskej národnej galérii v Bratislave
vo svetovej premiére 9 skladieb neznámeho domáceho autora Pavla Neumüllera, ktorý pôsobil na prelome
Ostáva nám preto veriť, že sa čoskoro dočkáme svetovej premiéry
aj diel Ľudovíta Skalníka a že hudobný prejav tohoto talentovaného autora zaujme nielen renomovaných hudobníkov, ale aj všetkých poslucháčov. Ľudovít Skalník v rámci Gemera reprezentuje jednu z najvýraznejších osobností dobových hudobníkov a v kontexte dejín hudobného klasicizmu na Slovensku patrí jeho tvorba k vrcholom kvality autorov regionálneho významu a v rámci vývoja hudby na území niekdajšieho Uhorska ho treba zaradiť k významným reprezentantom dobovej hudobnej kultúry.
M.M.
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.