„Dá sa povedať, že u nás máme organy aj v tej najmenšej dedinke, čo nie je pravidlom ani v mnohých krajinách západnej Európy. Sú to unikáty a mnohé boli najväčšími nástrojmi vo svojej dobe. Ich technicko-umelecký stav je však v drvivej väčšine zlý až kritický a ich obnova súčasnými dostupnými finančnými prostriedkami je problematická,“ hovorí vedecký pracovník z Ústavu hudobnej vedy SAV, organológ Mgr. Art. Andrej Štafura, PhD a dodáva: „Reštaurovanie organov je pritom v porovnaní s inými pamiatkami náročnejšie. Aj v tom zmysle, že obsahujú komplex materiálov ako drevo a kov a navyše je pri nich potrebné zohľadňovať ten najdôležitejší rozmer – samotný zvuk.“
V spolupráci s Ústavom hudobnej vedy SAV zaradila Nadácia VÚB tento rok do svojho súťažného programu Poklady Slovenska spolu deväť organov, ktoré nutne potrebujú obnovu.
Zahlasovať za pamiatku, ku ktorej máte najbližšie, môžete na stránke
www.nadaciavub.sk/poklady
Dočítate sa tu tiež bližšie informácie o histórii, unikátnych charakteristikách a aj o súčasnom stave každého organu. Aj vy máte opäť príležitosť svojím hlasom rozhodnúť, ktorý z deviatich pokladov Slovenska pomôže Nadácia VÚB zreštaurovať grantom vo výške 30 000 eur.
Pomôžte Gemeru rozoznieť srdcia jeho kostolov! Organ v kaplnke hradu Krásna Hôrka a organ v rímskokatolíckom kostole sv. Petra a Pavla v Jelšave predstavujú značné hodnoty po stránke zvukovej, technickej aj architektonicko-výtvarnej a zaslúžia si našu pozornosť.
KRÁSNA HÔRKA
Jeden z najväčších a veľmi pekných historických organových pozitívov z 18. storočia sa zachoval v barokovo-klasicistickej kaplnke hradu Krásna Hôrka. Vznikol po roku 1770 a umiestnili ho do kaplnky podľa nariadenia grófa Štefana III. Andrášiho. Mimoriadne zaujímavá akustika hradnej kaplnky dodáva 7-registrovému organovému pozitívu neobyčajný zvukový kolorit. Nástroj našťastie nezničil ani nedávny požiar na hrade Krásna Hôrka, avšak momentálne je silno znečistený a nutne potrebuje opravu. Okrem toho má nástroj rôzne technické nedostatky a problémy s intonáciou a ladením.
JELŠAVA
Romantický organ v rímskokatolíckom kostole sv. Petra a Pavla v Jelšave je najväčším zachovaným organom od Ferdinanda Komorníka. Z jeho dielne sa u nás zachovali len 3 z vyše 100 nástrojov. Tento 1-manuálový organ bol postavený v roku 1866. V súčasnosti je vo veľmi zlom technickom stave a len s veľkou toleranciou sa dá použiť aspoň na liturgické účely. Súčasťou jeho zvukovej výbavy boli aj registre Trompett bass 8´ a Cornett, ktoré však boli začiatkom 20. stor. odstránené, čo organ významne zvukovo ochudobnilo. Obnova nástroja a znovupostavenie registrov by výnimočne podtrhli nádhernú akustiku kostola.
Hlasovať môžete od 12. do 25. februára 2018.
Marta Mikitová
(Zdroj: https://www.nadaciavub.sk/novinky/pomozte-nam-rozozniet-srdcia-kostolov.html
www.nadaciavub.sk/poklady.)
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.