Máriin otec bol v rokoch 1892 – 1913 mešťanostom v Jelšave. Zastával mnoho funkcií vo vedení mestských inštitúcií, škôl a spolkov. Pod jeho patronátom v Jelšave vyvíjala svoje aktivity aj Spoločnosť milovníkov umenia, resp. neskôr Spoločnosť podporujúca divadlo. I to dávalo Márii možnosť naplno spoznávať a nasávať divadelnú atmosféru. Dokumenty zachytávajúce detstvo budúcej speváčky sa nezachovali, pretože ich dom v Budapešti počas vojny vyhorel. Máriin otec Gustáv Basilides je pochovaný na mestskom cintoríne v Jelšave.
Na jeseň roku 1905 začala Mária študovať na Kráľovskej hudobnej akadémii v Budapešti. V závere školského roka 1911 bol už jej študentský repertoár rozmanitý. Aj na základe toho dostala ponuku na angažmán v Népopere (Ľudovej opere v Budapešti, dnes je to Erkelovo divadlo). Máriin príchod z Jelšavy, malého gemerského mestečka, do hlavného mesta vtedajšieho Uhorska, do Budapešti, znamenal zmenu aj v jej osobnom živote. V roku 1913 uzavrela manželstvo s už uznávaným hudobným kritikom Istvánom Péterfim, s ktorým mali dve deti – syna a dcéru. Umelecký talent zdedili potomkovia jej súrodencov, predovšetkým hudobníci, výtvarníci, ale aj herci. Po takmer 40 ročnej úspešnej kariére sa Mária s opernou scénou a divadlom rozlúčila v júni 1946. Krátko na to 26. septembra 1946 zomrela, pochovaná je na cintoríne Kerepesi v Budapešti. Maďarský hudobný kritik J. A. Molnár spracoval jej biografiu, kde v predslove dcéra Mária zaspomínala na svoju slávnu matku.
Mária Basilides sa svojím zamatovým altom až kontraaltom zaradila medzi interpretov - klasikov európskeho vokálneho umenia. Jej umelecký svet siahal od Budapešti cez Viedeň, Prahu, mnohé nemecké mestá (Mníchov, Berlín, Drážďany), Kodaň, Paríž, Londýn, Antverpy po Oslo. Svoj repertoár po prvýkrát predstavila zahraničnému publiku vo Weimare v roku 1923 a poslednú koncertnú cestu podnikla v roku 1938 po mestách Estónska, Lotyšska, Litvy a Fínska. Bola stálou sólistkou Filharmonickej spoločnosti, Spolku speváckeho a orchestrálneho zoskupenia, Zboru Palestrina a doživotnou členkou Maďarskej štátnej opery. Ako interpretka piesní a oratórií (rozsiahle dielo pre sóla, zbor a orchester, často s biblickým námetom) sa stala uznávanou sólistkou diel Schuberta a Mahlera. K jej menu sa viaže premiérovanie diel predovšetkým Zoltána Kodálya a jej priateľa Bélu Bartóka. Od sezóny 1928/29 pravidelne až do svojej smrti pripravovala M. Basilides piesňové cykly. Budapeštianske obecenstvo tak mohlo počas 15-tich rokov objavovať a vychutnávať skvosty piesňovej tvorby.
Najvýraznejšie operné postavy jej repertoáru sú: Brangäne (Wagner: Tristan a Izolda); Dalila (Saint-Saёns: Samson a Dalila); Azucena (Verdi: Trubadúr); Herodias (R. Strauss: Salome); Mignon (Thomas: Mignon); Carmen (Bizet: Carmen); Amastris (Händel: Xerxes); grófka (Čajkovskij: Piková dáma). Postava gazdinej vo svetovej premiéra Kodályovej opery Sikulská priadka predstavuje podľa kritikov jeden z vrcholov jej operného umenia.
Zdroj: Mestské múzeum Jelšava
Poznámka MG:
V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta, opernú divu Máriu Basilidesovú. Odhalenia sa okrem predstaviteľov verejného a spoločenského života zúčastnili aj príbuzní známej umelkyne a čestní občania mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne.
Video:
Mária Basilidesová - Jarná Aria - Saint-Saëns: Samson a Dalila
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.