Nevedel som, čo ma čaká, na akých ľudí natrafím a určitým spôsobom to bolo vzrušujúce, pretože sa predo mnou zrazu otvárala nová životná etapa, nové zážitky a dobrodružstvá. Hneď ako prvé ma zaujalo krásne prostredie, do ktorého sú dedinka Rožňavské Bystré a aj filiálka Rakovnica zasadené. Na mieste ma netrpezlivo očakávalo niekoľko spolusestier z cirkevného zboru. Určite boli i ony plné očakávaní voči novému duchovnému. Úvodná nervozita, možno neistota pri prvom stretnutí rýchlo opadla a my sme vedeli, že ako ľudia sme si hneď na prvý pohľad sadli. Vrelé prijatie sa mi dostalo na prvých službách Božích aj od zvyšných členov a pravidelných účastníkov bohoslužieb. Prvá bohoslužba v zbore bola pre mňa výnimočná aj preto, lebo som si spolu s veriacimi mohol pripomenúť 175. výročie posvätenia chrámu v Rožňavskom Bystrom a prislúžiť aj prvýkrát sviatosť Večere Pánovej. Vrelého prijatia sa mi dostalo aj zo strany mojej principálky, sestry Mgr. Ľubice Olejárovej, PhD., ktorá počas môjho kaplánskeho pôsobenia administrovala cirkevný zbor a bola mi vždy nápomocná. Najväčšou výzvou bolo pre mňa na začiatku spoznávať mojich cirkevníkov a vysporiadať sa s určitými problémami, ktoré služba v tomto zbore prinášala. Jednou z nich bola dlhodobá absencia kantora, ktorá trápila aj mojich predchodcov. Preto som hľadal spôsoby, ako by sa dal tento problém vyriešiť. Prostredníctvom počítačového softvéru a techniky sa mi podarilo nájsť riešenie a na službách Božích nás počas piesní doprevádza cez reproduktor organový sprievod vyhotovený v počítači podľa predlohy z cirkevných partitúr.
Organová hudba je veľkým obohatením každej bohoslužby a veriacim sa i tento spôsob riešenia veľmi páči.
Jednou vecou je život v cirkevnom zbore a v spoločenstve veriacich, no nemenej dôležitým je aj spoločenstvo bratov a sestier v oltárnej službe. Hneď od začiatku som sa medzi nimi cítil prijatý a priateľská atmosféra i tímový duch priniesol svoje ovocie najmä v období pandémie a prvých lockdownov. Hoci som sa prihováral veriacim počas lockdownu prostredníctvom obecných rozhlasov v Rožňavskom Bystrom i v Rakovnici, predsa len sme s kolegami cítili potrebu šíriť slovo Božie aj iným spôsobom. Preto som inicioval natáčanie bohoslužieb v jednotlivých cirkevných zboroch, ktoré by si potom veriaci z celého seniorátu, ba aj z celej cirkvi počas lockdownu mohli pozrieť vždy v nedeľu na internete. Samotné natáčanie a produkciu som si zobral pod patronát a spolu s vnútromisijným výborom a za veľkej podpory nášho seniora Mgr. Radovana Gdovina, sa podarilo tento projekt aj úspešne zrealizovať. Do natáčania sa horlivo zapojilo mnoho kolegov a kolegýň zo seniorátu a v neposlednom rade netreba zabudnúť aj na kantorov a kantorky, ktorí svojimi hudobnými zručnosťami a umom výrazne dopomohli pri tvorbe tohto, dovolím si tvrdiť, úspešného projektu.
Dobrý čas strávený s veriacimi a v pracovnom nasadení mi rýchlo prešiel a po dvojročnej kaplánskej službe a po splnení všetkých stanovených kritérií som sa prihlásil na zloženie farárskej skúšky, ktorú sa mi úspešne podarilo zložiť 6. októbra 2021. Odvtedy pôsobím v cirkevnom zbore ako námestný farár. Za celé obdobie musím skonštatovať, že som si miestne prostredie i ľudí veľmi obľúbil a práca v zbore i s kolegami na Pánovej vinici ma napĺňa. Iste, ako spoločnosť si momentálne prechádzame turbulentným obdobím, ktoré sa značne dotýka aj života cirkevného zboru. Musíme hľadať cesty a spôsoby ako sa s nepriaznivou situáciou vysporiadať. Polovicu adventného času sme sa opäť nemohli stretávať na bohoslužbách kvôli pandemickým opatreniam. Som rád, že došlo k čiastočnému uvoľneniu a v posledné dve adventné nedele sme mohli spoločne stráviť čas v kostole pri Božom slove, spoločenstve, modlitbách a piesňach. Adventný čas je totiž dôležitým obdobím vnútornej prípravy na hodné prijatie prichádzajúceho Spasiteľa. O to by sa mal usilovať každý veriaci kresťan, aby dokázal prežiť obdobie vianočných sviatkov oveľa intenzívnejšie a hlavne bez straty zreteľa na skutočný význam Vianoc, ktorý je zavinutý v plienkach v betlehemskej maštali. Preto by som rád povzbudil aj všetkých čitateľov, aby sa nenechali strhnúť vírom vianočných príprav a prázdnym klišé bez duchovnej hodnoty, ktoré ponúka všadeprítomný konzum. Viera, služba a odovzdanosť Kristu je oveľa viac. Teší ma, že toto môžem prežívať spolu s veriacimi tu na Gemeri a hlavne vo svojom cirkevnom zbore.
Rád by som využil ešte túto milú príležitosť a aspoň krátko vám, milí čitatelia, poprial v mene svojom i v mene CZ ECAV na Slovensku Rožňavské Bystré, Pánom požehnané nadchádzajúce vianočné sviatky a veľa požehnania, milosti a ochrany do nastávajúceho roku 2022.
Mgr. Peter Hlavatý
námestný farár CZ ECAV
Rožňavské Bystré































Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní
Vytvorila základ pre prvú a najmodernejšiu papiereň v Uhorsku. V r. 1817 sa presťahovala s manželom do Slavošoviec, kde manžel získal od matky železný hámor. Rozhodla sa ho prebudovať na papierenský mlyn. Prvý hrubý baliaci papier vyrobila na jar 1818, neskôr začala vyrábať papier na písanie. Vďaka svojim schopnostiam odolávala konkurencii 14 papierenských mlynov na Gemeri a dostala sa na ich čelo. Venovala sa prieskumu trhu s sledovaniu noviniek z papierenskej oblasti v Nemecku a Holandsku. V r. 1840 začala s montážou prvého moderného papierenského stroja v Uhorsku. O rok na to rozbehla výrobu papiera. V r. 1844 zamestnávala 60-80 ľudí. Po jej smrti pokračovali v práci v rodinnom podniku jej dcéry a syn.
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.