Nevedel som, čo ma čaká, na akých ľudí natrafím a určitým spôsobom to bolo vzrušujúce, pretože sa predo mnou zrazu otvárala nová životná etapa, nové zážitky a dobrodružstvá. Hneď ako prvé ma zaujalo krásne prostredie, do ktorého sú dedinka Rožňavské Bystré a aj filiálka Rakovnica zasadené. Na mieste ma netrpezlivo očakávalo niekoľko spolusestier z cirkevného zboru. Určite boli i ony plné očakávaní voči novému duchovnému. Úvodná nervozita, možno neistota pri prvom stretnutí rýchlo opadla a my sme vedeli, že ako ľudia sme si hneď na prvý pohľad sadli. Vrelé prijatie sa mi dostalo na prvých službách Božích aj od zvyšných členov a pravidelných účastníkov bohoslužieb. Prvá bohoslužba v zbore bola pre mňa výnimočná aj preto, lebo som si spolu s veriacimi mohol pripomenúť 175. výročie posvätenia chrámu v Rožňavskom Bystrom a prislúžiť aj prvýkrát sviatosť Večere Pánovej. Vrelého prijatia sa mi dostalo aj zo strany mojej principálky, sestry Mgr. Ľubice Olejárovej, PhD., ktorá počas môjho kaplánskeho pôsobenia administrovala cirkevný zbor a bola mi vždy nápomocná. Najväčšou výzvou bolo pre mňa na začiatku spoznávať mojich cirkevníkov a vysporiadať sa s určitými problémami, ktoré služba v tomto zbore prinášala. Jednou z nich bola dlhodobá absencia kantora, ktorá trápila aj mojich predchodcov. Preto som hľadal spôsoby, ako by sa dal tento problém vyriešiť. Prostredníctvom počítačového softvéru a techniky sa mi podarilo nájsť riešenie a na službách Božích nás počas piesní doprevádza cez reproduktor organový sprievod vyhotovený v počítači podľa predlohy z cirkevných partitúr. 
Organová hudba je veľkým obohatením každej bohoslužby a veriacim sa i tento spôsob riešenia veľmi páči.
Jednou vecou je život v cirkevnom zbore a v spoločenstve veriacich, no nemenej dôležitým je aj spoločenstvo bratov a sestier v oltárnej službe. Hneď od začiatku som sa medzi nimi cítil prijatý a priateľská atmosféra i tímový duch priniesol svoje ovocie najmä v období pandémie a prvých lockdownov. Hoci som sa prihováral veriacim počas lockdownu prostredníctvom obecných rozhlasov v Rožňavskom Bystrom i v Rakovnici, predsa len sme s kolegami cítili potrebu šíriť slovo Božie aj iným spôsobom. Preto som inicioval natáčanie bohoslužieb v jednotlivých cirkevných zboroch, ktoré by si potom veriaci z celého seniorátu, ba aj z celej cirkvi počas lockdownu mohli pozrieť vždy v nedeľu na internete. Samotné natáčanie a produkciu som si zobral pod patronát a spolu s vnútromisijným výborom a za veľkej podpory nášho seniora Mgr. Radovana Gdovina, sa podarilo tento projekt aj úspešne zrealizovať. Do natáčania sa horlivo zapojilo mnoho kolegov a kolegýň zo seniorátu a v neposlednom rade netreba zabudnúť aj na kantorov a kantorky, ktorí svojimi hudobnými zručnosťami a umom výrazne dopomohli pri tvorbe tohto, dovolím si tvrdiť, úspešného projektu.
Dobrý čas strávený s veriacimi a v pracovnom nasadení mi rýchlo prešiel a po dvojročnej kaplánskej službe a po splnení všetkých stanovených kritérií som sa prihlásil na zloženie farárskej skúšky, ktorú sa mi úspešne podarilo zložiť 6. októbra 2021. Odvtedy pôsobím v cirkevnom zbore ako námestný farár. Za celé obdobie musím skonštatovať, že som si miestne prostredie i ľudí veľmi obľúbil a práca v zbore i s kolegami na Pánovej vinici ma napĺňa. Iste, ako spoločnosť si momentálne prechádzame turbulentným obdobím, ktoré sa značne dotýka aj života cirkevného zboru. Musíme hľadať cesty a spôsoby ako sa s nepriaznivou situáciou vysporiadať. Polovicu adventného času sme sa opäť nemohli stretávať na bohoslužbách kvôli pandemickým opatreniam. Som rád, že došlo k čiastočnému uvoľneniu a v posledné dve adventné nedele sme mohli spoločne stráviť čas v kostole pri Božom slove, spoločenstve, modlitbách a piesňach. Adventný čas je totiž dôležitým obdobím vnútornej prípravy na hodné prijatie prichádzajúceho Spasiteľa. O to by sa mal usilovať každý veriaci kresťan, aby dokázal prežiť obdobie vianočných sviatkov oveľa intenzívnejšie a hlavne bez straty zreteľa na skutočný význam Vianoc, ktorý je zavinutý v plienkach v betlehemskej maštali. Preto by som rád povzbudil aj všetkých čitateľov, aby sa nenechali strhnúť vírom vianočných príprav a prázdnym klišé bez duchovnej hodnoty, ktoré ponúka všadeprítomný konzum. Viera, služba a odovzdanosť Kristu je oveľa viac. Teší ma, že toto môžem prežívať spolu s veriacimi tu na Gemeri a hlavne vo svojom cirkevnom zbore.
Rád by som využil ešte túto milú príležitosť a aspoň krátko vám, milí čitatelia, poprial v mene svojom i v mene CZ ECAV na Slovensku Rožňavské Bystré, Pánom požehnané nadchádzajúce vianočné sviatky a veľa požehnania, milosti a ochrany do nastávajúceho roku 2022.
Mgr. Peter Hlavatý
námestný farár CZ ECAV
Rožňavské Bystré
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.