Židovská obec za obnovu starej synagógy v Bardejove a Miroslav Trnka za kompletnú obnovu meštianskeho domu na Trojičnom námestí v Trnave." Obrazový šot pokračoval približovaním spomínaných objektov a o chvíľu prišla na rad ďalšia správa.
Samozrejme, že ako správneho Gemerčana vás istotne zaujala aj tá časť vysielania, v ktorej sa hovorilo o reštaurovaní oltára v neveľkej obci Roštár pri Štítniku na hornom Gemeri. Stále ešte neviem, čo všetko sa v našom krásnom regióne nachádza okrem už známych prírodných krás, či sakrálnych pamiatkovo chránených objektov cennej histórie. Viaceré sú zaradené medzi národné kultúrne pamiatky, či objekty, ktoré sú zapísané a zaradené medzi objekty UNESCO. Bolo by veru veľkou škodou, keby sa o niektoré z nich, hoc už začínajú poriadne chátrať, nik nestaral a neoddialil ich zánik a zanechal ešte v krajšom prevedení našim nasledovníkom. Priznám sa, že o roštárskom oltáre som nepočul, ani ho nevidel. O to bola informácia vzácnejšia aj s tým podtónom, že získala za jeho reštaurovanie Cenu Fénix-a. Nie iba preto, že získala v súťaži garantovanej SPP 8 300 Eur.
Pekné bolo od niektorých zodpovedných funkcionárov, že sa ozvali aj na sociálnej sieti a túto vzácnu informáciu preniesli medzi jej účastníkov. Objavilo sa tiež prvé vyjadrenie pána farára z Koceľoviec Mgr. Františka Lomparta, do farnosti ktorého patrí aj evanjelický kostol s reštaurovaným oltárom. Rovnako potešilo aj nás ostatých, keď napísal: "Bolo mi cťou prevziať Cenu Fénix za reštaurovaný oltár v Roštári vďaka dotáciám MK SR." Pridal k textu aj obrázok, ktorý ho zachytáva pri preberaní Ceny Fénix a s blahoželaním ministra kultúry SR Mareka Maďariča.
Povedzme si bližšie niečo o roštárskom kostole a o ocenenom oltári v ňom.
Evanjelický kostol v Roštári je gotická stavba, ktorá bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku dňa 6. mája 1963. Aj podľa súčasnej fotografie si môžeme všimnúť, že ide o jednoloďovú stredovekú stavbu s pravouhlo ukončeným presbytériom. Objekt nesie prvky gotického slohu a v interiéri obsahuje hodnotné barokové zariadenie. Roštársky kostol vznikol pravdepodobne koncom 13., či na začiatku 14. storočia Pôvodne bol kostol zasvätený sv. Ondrejovi. Niektorí autori uvádzajú, že jeho predchodcom bola staršia stavba. Interiér kostola bol v priebehu 15. storočia doplnený o gotickú výmaľbu, podobne ako v kostoloch v susedných obciach Koceľovce či Ochtiná. Počas reformácie sa kostol stal evanjelickým. V tom čase tu vznikol jeden z prvých evanjelických cirkevných zborov v Gemeri, a to už v roku 1590. Evanjelici kostol upravili podľa svojich potrieb, kedy došlo k zatretiu výmaľby. V kostole sa v roku 1604 konala seniorálna schôdza, na ktorej gemerskí evanjelici prijali svoj prvý cirkevný zákon, tzv. Roštárske články, ktoré neskôr potvrdil palatín Juraj Turzo. V roku 1689 postihol kostol ničivý požiar, po ktorom bolo nutné stavbu obnoviť. V tomto období sa do kostola dostalo súčasné barokové zariadenie. Kostol prešiel obnovou v roku 1935 a v 50. rokoch minulého storočia. V roku 1977 boli reštaurované dochované fragmenty výmaľby. Posledná obnova kostola sa uskutočnila v roku 2005, kedy dostal nové zastrešenie.
Kostol má západne prestavanú vežu a severne orientovanú sakristiu. Z gotického obdobia pochádza lomený oblúk portálu a krížová klenba v presbytéria. Na veži sa dochovali všetky pôvodné gotické okná. V interiéri boli sondami odkryté zvyšky malieb vyhotovených technikou secco. Jedná sa o výjavy Klaňania sa troch kráľov a sv. Alžbety. Nie je vylúčené, že v budúcnosti dôjde k ďalším objavom. Loď bola nanovo zaklenutá v baroku. V tejto etape došlo aj k úprave formátu okien. V interiéri sa nachádza hodnotné barokové zariadenie, oltár a kazateľnica.
Náš naposledy reštaurovaný drevený barokový oltár pochádza z roku 1724 a nesie ústredný obraz Kalvária s plastikou ukrižovaného Krista. Na predele sa nachádza obraz Poslednej večere a na vrchole oltára Vzkriesený Kristus. Kazateľnica slohovo náleží k oltáru a je na nej zobrazený Kristus Spasiteľ a štyria evanjelisti. Neskorobarokový oltár z prvej polovice 18. storočia takmer podľahol útoku červotoča. Na reštaurátorskej realizácii sa podieľal odborný tím z Oblastného reštaurátorského ateliéru Bratislava pod vedením zodpovednej reštaurátorky Alexandry Šulíkovej v časovom období 2012 – 2016. Vďaka šikovným reštaurátorom však boli pamiatke prinavrátené jej vysoké umelecké a estetické hodnoty v maximálne možnej miere.
Spracoval dr. Ondrej Doboš
































Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní
Vytvorila základ pre prvú a najmodernejšiu papiereň v Uhorsku. V r. 1817 sa presťahovala s manželom do Slavošoviec, kde manžel získal od matky železný hámor. Rozhodla sa ho prebudovať na papierenský mlyn. Prvý hrubý baliaci papier vyrobila na jar 1818, neskôr začala vyrábať papier na písanie. Vďaka svojim schopnostiam odolávala konkurencii 14 papierenských mlynov na Gemeri a dostala sa na ich čelo. Venovala sa prieskumu trhu s sledovaniu noviniek z papierenskej oblasti v Nemecku a Holandsku. V r. 1840 začala s montážou prvého moderného papierenského stroja v Uhorsku. O rok na to rozbehla výrobu papiera. V r. 1844 zamestnávala 60-80 ľudí. Po jej smrti pokračovali v práci v rodinnom podniku jej dcéry a syn.
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník.
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela.
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.