Obecný hasičský zbor zo spomínanej hornorakúskej obce bol oslovený, aby nominoval Dieťa svetla, pretože už takmer 20 rokov podporuje tradíciu Betlehemského svetla. Nominovali práve Tobiasa Flachnera, ktorý navštevuje 2. ročník rakúskej strednej školy, ktorú navštevujú deti od desiatich rokov. „Dôležitá je pre mňa súdržnosť a ochota pomôcť, kde je to potrebné,“ zdôvodňuje Tobias, prečo sa rozhodol pridať k dobrovoľným hasičom.
Každý rok sa hľadá v Hornom Rakúsku Dieťa svetla pokoja, ktoré sa v uplynulom roku vyznamenalo svojou pomocou, povšimnutiahodným správaním, aby odpálilo Svetlo mieru z Betlehemu a letecky ho dopravilo do Linzu. Odtiaľ sa tento žiariaci symbol Vianoc ďalej šíri do už viac ako 30 európskych krajín. Milióny ľudí po celej Európe tak majú možnosť získať, uchovávať si a posielať ďalej tento symbol vianočného pokoja.
V roku 2017 príde na Slovensko Betlehemské svetlo v podvečerných hodinách 16. decembra, kedy ho po 14-tej hodine na slávnostnej ekumenickej ceremónii vo Viedni odpália zástupcovia Slovenského skautingu. Aj tentokrát prinesie toto Svetlo lásky a pokoja Družina roka – tento rok družina Svetlušiek z Popradu.
Dobrovoľní hasiči z Jelšavy už 4-krát prinesú v sobotu 23. decembra 2017 Betlehemské svetlo do príbytkov obyvateľov mesta zo železničnej stanice v Plešivci. Prvá cesta so svetlom bude viesť do Zariadenia opatrovateľskej služby, kde aj touto cestou potešíme prevažne ležiacich obyvateľov zariadenia. V popoludňajších hodinách si budú môcť záujemcovia odpáliť Betlehemské svetlo na Hasičskej zbrojnici.
Ďalšia púť Betlehemského svetla v Jelšave bude pokračovať na Štedrý deň – v nedeľu 24. 12. 2017 o 9.00 hod – do Rímsko-katolíckeho kostola sv. Petra a sv. Pavla na svätú omšu.
Dúfam, že sa k nám pripoja viacerí a stretneme sa v Plešivci na železničnej stanici. Čas príchodu vlaku ešte upresníme.
(GJ )
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.