Milan Sajenko sa narodil 1. marca 1933 v Radotíne pri Prahe rodičom Alexejovi a Anne, rodenej Pozemskej.
Otec Alexej dostal zamestnanie v papierňach v Slavošovciach a tak sa rodina sťahovala na jeseň 1938 do srdca Slovenského rudohoria. V Slavošovciach prežili rodičia so synom celý život. Po vypuknutí 2. svetovej vojny rodičia vedeli, na ktorú stranu sa postaviť.
Najmä počas vyhlásenia Slovenského národného povstania rodičia všemožne pomáhali povstalcom, a neskôr aj partizánom. V ich dome sa schádzali najmä partizánskí velitelia. Podporu mali aj u vedenia a robotníkov v Slavošovských papierňach. Mladý 11-ročný Milanko si hrôzy a nebezpečenstvo vojny neuvedomoval. Preňho bolo poctou stretnutie s partizánmi, podržať a uviazať im koňa, poťažkať si samopal... Základnú školu Milanko absolvoval v Slavošovciach. Chodil do školy, ktorú navštevoval aj velikán slovenských rozprávok Pavel Emanuel Dobšinský. No ani vo sne ho nenapadlo, že raz v tejto škole bude aj on učiteľom a dokonca aj riaditeľom.
Vojna skončila a po ukončení základnej školy navštevoval Gymnázium v Rožňave, ktoré ukončil v školskom roku 1950/1951. Nastúpil ako učiteľ v Dobšinej. Na vlastnú žiadosť bol v roku 1957 preložený na ZŠ v Slavošovciach, ktorú neopustil celý život. Diaľkovým štúdiom v roku 1958 ukončil úspešne Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici. V roku 1960 bol menovaný za riaditeľa ZŠ v Slavošovciach a v tejto funkcii zotrval až do odchodu do dôchodku v roku 1990.
V roku 1956 uzavrel manželstvo s Margitou, rod. Galovou zo Štítnika, s ktorou vychovali dvoch synov a dcérku. Po takmer 10-ročnom zdravotnom trápení Milana manželka navždy opustila.
Od začiatku svojej pedagogickej činnosti sa intenzívne zaoberal získavaním a zhromažďovaním materiálov o protifašistickom odboji v okolí Slavošoviec, o histórii obce a histórii Slavošovských papierní a neskôr o týchto udalostiach publikoval. V obci založil „Izbu revolučných tradícií“, kde zhromaždil najmä písomnosti z obdobia protifašistického odboja. Žiaľ, po prevrate bola výstava demontovaná a odvezená do Rožňavy, kde „zapadla prachom“.
Milan Sajenko má osobnú zásluhu na zriadení múzea Pavla Emanuela Dobšinského v Slavošovciach, v ktorom zhromaždil dokumenty a publikácie Dobšinského a ďalšie artefakty z obdobia, kedy tento náš Homér pôsobil v Slavošovciach. V múzeu bol niekoľkoročným sprievodcom jeho návštevníkov. Taktiež má osobnú zásluhu na sprístupnení Slavošovského tunela pod Homôlkou (dĺžka tunela je viac ako 2400 m), ktorý bol stavaný v rokoch 1941-1945 medzi Slavošovciami a Magnezitovcami, ale po skončení 2. svetovej vojny stratil na aktuálnosti a nebol dokončený. Dnes je turistickou atrakciou a každoročne na jeseň sa v ňom usporadúvajú aj hudobné koncerty. Ako poslanec Obecného zastupiteľstva v Slavošovciach pôsobil ako jeden najstarších poslancov v SR.
Svojimi príspevkami obohacoval aj webovú stránku Maj Gemer, ktorá s veľkou úctou uverejňovala jeho spomienky nielen na život v Slavošovciach, ale aj blízkom okolí.
PaedDr. Milan Sajenko zanechal po sebe, najmä v Slavošovciach, veľký kus svojej energie, ktorú rád pretavoval tými najkrajšími skutkami do rôznej podoby pre súčasníkov a ich nasledovníkov.
Česť jeho nesmrteľnej pamiatke!
Celej rodine Milana Sajenku vyslovujeme úprimnú sústrasť.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.