Pozostalým, rodine, priateľom a bývalým kolegom zosnulého vyjadrujeme v mene vedenia SSS i redakcie Literárneho týždenníka úprimnú hlbokú sústrasť.
Nech mu je slovenská zem ľahká. Česť jeho pamiatke.
Redakcia
***
Samuel Bakoš, PhDr., kultúrny historik, osvetový pracovník, pedagóg, historik, publicista, autor nárečového slovníka a humoristických próz, sa narodil 16. júna 1932 v gemerskej obci Rybník v okrese Revúca.
Bol pracovníkom Osvetového ústavu, neskoršieho Národného osvetového centra v Bratislave (1971 – 1995), kde pôsobil v rozličných vedúcich funkciách, naostatok ako námestník generálneho riaditeľa. Pracoval na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky ako poradca ministra (1996 – 1999). Bol zakladateľom a prvým predsedom Združenia osvetových pracovníkov Slovenska a patril k hlavným organizátorom celoslovenských konferencií o miestnej kultúre na Táľoch (1995) a v Rimavskej Sobote (1997). Po roku 1989 sa zúčastňoval sa na úprave základných dokumentov o osvetovej činnosti. Zomrel 13. 5. 1922.
Vo vedeckej činnosti sa dlhé roky venoval dejinám osvety a teoreticko-koncepčným problémom rozvoja osvety. Publikoval rad štúdií v časopisoch i samostatné práce: Vademecum osvetového pracovníka (1987), Osvetové zákony (1990), súhrnnú dvojdielnu anotovanú bibliografiu Vydavateľská činnosť Národného osvetového centra za roky 1953 – 1993. Vyše 10 rokov venoval štúdiu základných dokumentov z činnosti významných reprezentantov slovenskej osvety, ktoré spracoval do štvorzväzkovej Antológie dejín slovenskej osvety (1992 – 1997). Napísal publikáciu Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky v rokoch 1995 – 1998 (1998). Bol spoluautorom Kultúrno-historických kalendárov z rokov 1995 – 1993 vydávaných Národným osvetovým centrom. V r. 2004 vyšla jeho publikácia Akademici Uhorskej a Maďarskej akadémie vied zo Slovenska. Na vydanie pripravil publikáciu o dejinách Osvetového ústavu, ktorá však nevyšla. Bol aj literárne činný. V časopisoch uverejňoval fejtóny a humorne ladené poviedky prevažne z rodného kraja. Vydal Krátky slovník nárečia slovenského gemerského podľa Samka Bakoša (1994).
Bol držiteľom viacerých významných ocenení za kultúrno-osvetovú prácu a jej popularizáciu, najmä Pocty Samuela Jurkoviča (1997), Ceny ministra kultúry (1998) či Medaily D. G. Licharda (2002).
Bol členom Spolku slovenských spisovateľov.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.