Podrobný príhovor o histórii vzniku myšlienky o vzniku samostatného štátu Slovákov a neskôr spoločného štátu Čechov, Slovákov a Rusínov predniesol JUDr. Jozef Pupala (Celý príhovor - príloha k článku). Následne vystúpila v príhovore pani starostka obce Bottovo pani Ing. Andrea Baláková, ktorá uviedla históriu obce ako následok rozpadu rakúsko-uhorského „žaláru národov“.
Zdôraznila, že gro zakladateľov obce tvorili osadníci z Oravy, Kysúc, Moravy..., z ktorých boli mnohí príslušníci Československých légií v Rusku, Taliansku a Francúzsku. Podotkla, že je tiež potomkom z jedných legionárov, ktorí dostali pozemky ako zásluhu o vznik Československa, za výhodné štátne úvery na pozemky bývalého kniežaťa Filipa Saského Coburg-Ghotského, ktorý dlžil vysoké čiastky na neodvedených daniach za pozemky. Tak dostávali osadníci pozemky na neosídlených „gruntoch“ Dobrá, Greňa, Láňmezovo, ktoré patrili do obcí Dubovec, Cakovo a Rimavská Seč.
Obec Bottovo bola osadníkmi založená v roku 1922. Ovšem prieťahy do ktorého katastra sa má začleniť, názov obce,... spôsobili, že k slávnostnému
vyhláseniu samostatnej obce došlo až v roku 1926 a podľa pamätníkov nebolo jednoduché. Osadníci údajne požiadali prezidenta T. G. Masaryka, aby prepožičal svoje meno na názov obce. Ovšem ten, keď ho informovali o akú osadu ide, tak odmietol nazvať obec svojím menom slovami: „Na takový laz své jméno nepropůjčím!"
Vzhľadom k tomu, že do veci bol zaiteresovaný aj spisovateľ Ivan Krasko, tak ochotne prepožičal svoje meno na pomenovanie novej obce. Osobne sa zúčastnil aj slávnostného vyhlásenia obce v roku 1926. No radosť občanov novej obce trvala iba 12 rokov, v roku 1938 na základe Viedenskej arbitráže maďarské jednotky vyhnali všetkých obyvateľov, obec zanikla a pripojili ju k Dubovcu. Po skončení 2. svetovej vojny sa z nich vrátilo len niekoľko. Obec na južnom Gemeri má dnes 205 obyvateľov a rozlohu 1.079 hektárov.
O tom, že legionári mali pokrokové myšlienky svedčí aj skutočnosť, že v obci založili už v roku 1952 roľnícke družstvo, v ktorom našla pracovnú príležitosť väčšina obyvateľov. V roku 1962 vybudovali „socialistické“ poľnohospodárske stavby v katastri obce Rybník, ktorého vody mali slúžiť aj na zavlažovanie poľnohospodárskej pôdy v dobe sucha. Druhý následne vybudovali pod ním, pod železničnou stanicou obce Dubovec.
Túto tradíciu si udržala obec aj po prevrate v roku 1989 a v obci pôsobí úspešná „Poľnohospodárska Spoločnosť Bottovo“, ktorá veľkým dielom prispieva na aktivity obce.
V obci aktívne pôsobí aj poľovnícke združenie, ktoré zásobuje obec pri rôznych podujatiach podľa svojich možností kvalitnou divinou.
Po príhovoroch sa predstavil Divadelný spolok DAXNER z Tisovca s hrou „Bežný deň v nemocnici XY“, za réžie Mariana Lacku. Herci si svojím výkonom a aktuálnosťou získali priazeň celého publika a niet sa čo čudovať, že pri dobrom poľovníckom guláši sa diskutovalo s hercami ešte dlho po predstavení. Pred ukončením slávnostného zhromaždenia bola odhalená figurína v uniforme československého legionára.
Na záver predsedkyňa MOMS p. L. Šimková poďakovala všetkým, ktorí sa o úspešnosť tejto akcie pričinili.
Foto: autorka príspevku: Ing. Veronika Rízová































S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.