- Dobšiná: Mesto usporiadalo pre rodiny a deti veľký Majáles spojený s oslavou Dňa detí v sobotu 23. mája 2026 na Futbalovom ihrisku v Dobšinej. Akcia zahŕňala rozprávkové súťažné stanovištia, divadelné predstavenie, lesnú pedagogiku, lukostreľbu a záverečnú penovú šou. Špeciálne oslavy priamo 1. júna prebiehali kvôli nepriaznivému počasiu aj v interiéri miestnych škôl.
Oslavy v obciach
- Plešivec: Oslavy Medzinárodného dňa detí (MDD) v Plešivci boli v roku 2026 organizované ako oficiálne obecné podujatie, ktoré obec naplánovala na sobotu 6. júna 2026. Hlavné oslavy a program pre rodiny s deťmi zastrešila Obec Plešivec s centrom aktivít, situovanými v priestoroch a okolí Kultúrneho domu (KD). Okrem klasických dedinských osláv sa v širšom okolí obce a regióne Gemer objavili aj ďalšie tematické podujatia spojené s MDD:
- Železničná jazda pre deti: Cez Plešivec prechádzala historická nostalgická jazda motorovým vozňom Orchestrión, ktorá na prelome mája a júna 2026 premávala na trati Prievidza – Zvolen – Plešivec – Slavošovce – Muráň.
- Aktivity škôl: Miestne vzdelávacie inštitúcie, ako napríklad Základná škola na Gemerskej ulici, prepájali prelomy mája a júna s oslavami rodiny, kreatívnymi dňami a exkurziami pre žiakov (napr. návštevami kultúrno-vzdelávacích centier v regióne).
- Krásnohorské Podhradie: Dedinská oslava pre rodiny s deťmi sa uskutočnila v nedeľu 31. mája 2026 dopoludnia na miestnom futbalovom ihrisku.
- Rožňavské Bystré: Školská platňa ožila detským smiechom: V Rožňavskom Bystrom oslávili MDD s kaskadérkou aj domácimi buchtami
Medzinárodný deň detí je sviatok, na ktorý sa každoročne tešia tí najmenší, ale aj ich rodičia. V našom regióne sa na oslavu tohto dňa kladie veľký dôraz a obec Rožňavské Bystré nebola výnimkou. V piatok 5. júna 2026 od 15:00 hod. sa areál bývalej základnej školy premenil na jedno veľké, hlučné a radostné ihrisko plné zážitkov.
Hasiči v akcii a kaskadérske prekvapenie
O tohtoročný organizovaný program sa postarali predovšetkým domáci aktívni členovia Dobrovoľného hasičského zboru obce (DHZO). Tí si pre deti pripravili nielen ukážky svojej techniky, ale aj pútavé súťaže, kde si mladí Bystrania mohli vyskúšať obratnosť a hasičské zručnosti.
Najväčším ťahákom a prekvapením dňa však bola poriadna dávka napätia na štyroch kolesách. Na Školskú platňu zavítala mladá talentovaná kaskadérka Nancy Benediková, ktorú diváci môžu poznať aj z televíznej obrazovky. Svoju dychberúcu jazdu a triky predviedla priamo na štvorkolke. Deti s úžasom a zatajeným dychom sledovali každý jeden jej obrat a odmenili ju búrlivým potleskom.
Sladká bodka na záver
Po športových výkonoch a kaskadérskom zážitku všetkým prítomným rýchlo vyhladlo. Organizátori preto nenechali nič na náhodu a pre malých maškrtníkov pripravili tradičné a mimoriadne obľúbené domáce buchty. Sladké osvieženie rozvoniavalo po celom školskom dvore a stalo sa skvelou bodkou za vydareným popoludním.
Vďaka patrí vedeniu obce, hasičom, účinkujúcim a všetkým dobrovoľníkom, ktorí obetovali svoj voľný čas, aby vyčarovali úsmev na tvárach detí. Podujatie opäť ukázalo, že heslo #SrdcomPreNašuObec v Rožňavskom Bystrom nie je len obyčajnou frázou na sociálnych sieťach, ale živou realitou spájajúcou celú komunitu.
MG + AI
Hlavná fotogaléria: Obec Rožňavské Bystré spravuje samostatnú sekciu: https://roznavskebystre.sk/obec/fotogaleria/ kde archivuje obrazové reportáže z kultúrnych, spoločenských aj športových podujatí.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.