155 rokov prvého gymnázia, 70 rokov Ľuba Juríka
"V 80. rokoch sme boli pod vedením Vlada Krčméryho na tajnej kresťanskej stanovačke v okolí Muráňa. Teraz som sa tam a do Revúcej vrátil ako člen Pi-klubu spolu s Ľ. Juríkom, M. Stanom, Ľ. Oláchom, J. Leikertom a J. Babíkom.
Nacestovali sme sa dosť, ale tie tri dni stáli za to. Do Revúcej vedie aj železnica, ale vlaky v r. 2011 zrušili. Dve motorky za deň by rozpočet Ministerstva dopravy SR nezruinovali. Mesto s ubúdajúcim počtom obyvateľov, má hrdú históriu, krásnu prírodu, rozmanitú kultúru a aktívnych obyvateľov. Sú tam viaceré národné kultúrne pamiatky, aj dom, v ktorom sa narodil generál R. Viest. V Revúcej a aj v okolitých dedinách sú vždy dva kostoly – katolícky a evanjelicky, vraj veľa ľudí do nich nechodí.
Mali sme besedy v Literárnom gymnáziu, Gymnáziu M. Kukučina a v Evanjelickom gymnáziu v „Ťisovci“, kde sú vraj aj skaly mäkké. Stretli sme sa s primátorkou Evou Cireňovou, aj starostom v Muránskej Dlhej Lúke Marekom Noskom. Navaril výborný guláš z muflóna, jeho kontajnerová škola a škôlka pre Rómov je obdivuhodným projektom za slovenské peniaze.
13.9. dopoludnia boli v Revúcej oslavy 155. výročia založenia Prvého slovenského evanjelického gymnázia, tie sme nestihli. Gemerom vedie „literárna cesta“, pre jej oživenie je zaujímavým projektom návrh Ľuba Menzela na pravidelné tábory mladých literárnych autorov. Po získaní prostriedkov by ich mohlo organizovať Literárne gymnázium alebo Múzeum Prvého slovenského gymnázia. Vlani ho vytopilo, ale už je zasa vybudované.
V Revúcej prebiehal divadelný festival Slovenské kortyni. Zúčastnili sme sa dvoch predstavení - prvým bol slovenský sitkom martinského divadla autorov D. Gombára a R. Mankoveckého „Národný cintorín“. Je to trochu prehnaná komédia a fikcia reakcií významných slovenských dejateľov, ktorí „vstanú z hrobov“ , aby protestovali proti svojej exhumácii kvôli budovaniu autostrády. Medzi hercami exceloval 90 ročný Ján Barto, ako Ján Francisi. Pred zahájením moderátorka predstavila zásady Pi-klubu a jeho prítomných členov. V prestávke sme si pozreli výstavu fotografií z celého sveta cestovateľa Dušana Sekerku (76) a Ivana Hudeca.
Vrcholom pobytu bolo dielo Ľ. Juríka „Smrť ministra“ - o posledných hodinách V. Clementisa pred popravou. Predchádzala mu prednáška J. Pacalovej o Revúckych Reussových rozprávkach a návšteva výstavy o M. Kukučinovi. Mal som česť povedať laudáciu k 70-ke Ľ. Juríka. Zdôraznil som jeho všestrannú spisovateľskú a novinársku prácu. Napísal vyše 20 kníh, aktuálne sú najmä Pokušenia z moci a Pokušenie moci. Jeho posledná kniha (575 strán) je o A. Dubčekovi, ktorú k 50. výročiu „Pražskej jari“ majú preložiť do 16-tich jazykov. Unikátne sú aj jeho rozsiahle rozhovory s americkými, európskymi a ruskými spisovateľmi, ako aj „Rozhovory po rokoch“ so 40 slovenskými spisovateľmi. Jurík viedol dialóg s piatimi nositeľmi Nobelovej ceny, s takými hviezdami ako napr. Seifert, Heller, Bellow, Ajtmatov, Moravia, Saganová, Hrabal, Ferlinghetti... Obdivuhodná je jeho príprava na tieto rozhovory, ktorá si vyžadovala dôkladné poznanie ich diel. Jubilant získal viacero literárnych ocenení, veľa číta a píše, pripravuje rozsiahlu knihu o Ľ. Štúrovi. Je členom Pi-klubu, ľudí, ktorých spája napriek rôznym názorom literatúra, hudba, umenie a víno. Príhovor som zakončil slovami: „A čo je mladosť, sedemdesiat rokov?“
Scénické čítanie o vine a treste z cely smrti o Vladimírovi Clementisovi vynikajúco zahral Marek Igonda. Scenár a réžiu urobila I. Žantovská z Prahy. J. V. Stalin, krvavý prokurátor Jozef Urválek, pokrytec Klement Gottwald a podvodník Viliam Široký oživili hrôzy zločinného komunizmu. Ako povedal „obhajca“: „Odsúdil vás systém, ktorý ste sami vytvorili“. Nekonečné vypočúvanie, surové mučenie pod vedením ruských „špecialistov“, sadizmus Št-bákov, varovanie Ilju Erenburga, že Stalin neodpúšťa. Výsledkom bolo jedenásť trestov smrti a dve doživotia. 2.12.1952 komunistu Clementisa obesili, ani nie do roka a do dňa, o tri mesiace, zomrel Stalin, hneď potom Gottwald.
Plné divadlo s napätím počúvalo dnes už neuveriteľnú historku. Logika Clementisa bola rozporuplná ale jasná. Marko Igonda sa výborne zhostil neľahkej úlohy.
V sobotu 16.9.2017, keď sme už boli doma, začal tradičný celodenný bohatý program stretnutia tisícky absolventov revúckych gymnázií. "
Zdroj: jozefmiklosko.blog.sme.sk
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-