155 rokov prvého gymnázia, 70 rokov Ľuba Juríka
"V 80. rokoch sme boli pod vedením Vlada Krčméryho na tajnej kresťanskej stanovačke v okolí Muráňa. Teraz som sa tam a do Revúcej vrátil ako člen Pi-klubu spolu s Ľ. Juríkom, M. Stanom, Ľ. Oláchom, J. Leikertom a J. Babíkom.
Nacestovali sme sa dosť, ale tie tri dni stáli za to. Do Revúcej vedie aj železnica, ale vlaky v r. 2011 zrušili. Dve motorky za deň by rozpočet Ministerstva dopravy SR nezruinovali. Mesto s ubúdajúcim počtom obyvateľov, má hrdú históriu, krásnu prírodu, rozmanitú kultúru a aktívnych obyvateľov. Sú tam viaceré národné kultúrne pamiatky, aj dom, v ktorom sa narodil generál R. Viest. V Revúcej a aj v okolitých dedinách sú vždy dva kostoly – katolícky a evanjelicky, vraj veľa ľudí do nich nechodí.
Mali sme besedy v Literárnom gymnáziu, Gymnáziu M. Kukučina a v Evanjelickom gymnáziu v „Ťisovci“, kde sú vraj aj skaly mäkké. Stretli sme sa s primátorkou Evou Cireňovou, aj starostom v Muránskej Dlhej Lúke Marekom Noskom. Navaril výborný guláš z muflóna, jeho kontajnerová škola a škôlka pre Rómov je obdivuhodným projektom za slovenské peniaze.
13.9. dopoludnia boli v Revúcej oslavy 155. výročia založenia Prvého slovenského evanjelického gymnázia, tie sme nestihli. Gemerom vedie „literárna cesta“, pre jej oživenie je zaujímavým projektom návrh Ľuba Menzela na pravidelné tábory mladých literárnych autorov. Po získaní prostriedkov by ich mohlo organizovať Literárne gymnázium alebo Múzeum Prvého slovenského gymnázia. Vlani ho vytopilo, ale už je zasa vybudované.
V Revúcej prebiehal divadelný festival Slovenské kortyni. Zúčastnili sme sa dvoch predstavení - prvým bol slovenský sitkom martinského divadla autorov D. Gombára a R. Mankoveckého „Národný cintorín“. Je to trochu prehnaná komédia a fikcia reakcií významných slovenských dejateľov, ktorí „vstanú z hrobov“ , aby protestovali proti svojej exhumácii kvôli budovaniu autostrády. Medzi hercami exceloval 90 ročný Ján Barto, ako Ján Francisi. Pred zahájením moderátorka predstavila zásady Pi-klubu a jeho prítomných členov. V prestávke sme si pozreli výstavu fotografií z celého sveta cestovateľa Dušana Sekerku (76) a Ivana Hudeca.
Vrcholom pobytu bolo dielo Ľ. Juríka „Smrť ministra“ - o posledných hodinách V. Clementisa pred popravou. Predchádzala mu prednáška J. Pacalovej o Revúckych Reussových rozprávkach a návšteva výstavy o M. Kukučinovi. Mal som česť povedať laudáciu k 70-ke Ľ. Juríka. Zdôraznil som jeho všestrannú spisovateľskú a novinársku prácu. Napísal vyše 20 kníh, aktuálne sú najmä Pokušenia z moci a Pokušenie moci. Jeho posledná kniha (575 strán) je o A. Dubčekovi, ktorú k 50. výročiu „Pražskej jari“ majú preložiť do 16-tich jazykov. Unikátne sú aj jeho rozsiahle rozhovory s americkými, európskymi a ruskými spisovateľmi, ako aj „Rozhovory po rokoch“ so 40 slovenskými spisovateľmi. Jurík viedol dialóg s piatimi nositeľmi Nobelovej ceny, s takými hviezdami ako napr. Seifert, Heller, Bellow, Ajtmatov, Moravia, Saganová, Hrabal, Ferlinghetti... Obdivuhodná je jeho príprava na tieto rozhovory, ktorá si vyžadovala dôkladné poznanie ich diel. Jubilant získal viacero literárnych ocenení, veľa číta a píše, pripravuje rozsiahlu knihu o Ľ. Štúrovi. Je členom Pi-klubu, ľudí, ktorých spája napriek rôznym názorom literatúra, hudba, umenie a víno. Príhovor som zakončil slovami: „A čo je mladosť, sedemdesiat rokov?“
Scénické čítanie o vine a treste z cely smrti o Vladimírovi Clementisovi vynikajúco zahral Marek Igonda. Scenár a réžiu urobila I. Žantovská z Prahy. J. V. Stalin, krvavý prokurátor Jozef Urválek, pokrytec Klement Gottwald a podvodník Viliam Široký oživili hrôzy zločinného komunizmu. Ako povedal „obhajca“: „Odsúdil vás systém, ktorý ste sami vytvorili“. Nekonečné vypočúvanie, surové mučenie pod vedením ruských „špecialistov“, sadizmus Št-bákov, varovanie Ilju Erenburga, že Stalin neodpúšťa. Výsledkom bolo jedenásť trestov smrti a dve doživotia. 2.12.1952 komunistu Clementisa obesili, ani nie do roka a do dňa, o tri mesiace, zomrel Stalin, hneď potom Gottwald.
Plné divadlo s napätím počúvalo dnes už neuveriteľnú historku. Logika Clementisa bola rozporuplná ale jasná. Marko Igonda sa výborne zhostil neľahkej úlohy.
V sobotu 16.9.2017, keď sme už boli doma, začal tradičný celodenný bohatý program stretnutia tisícky absolventov revúckych gymnázií. "
Zdroj: jozefmiklosko.blog.sme.sk
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.