155 rokov prvého gymnázia, 70 rokov Ľuba Juríka
"V 80. rokoch sme boli pod vedením Vlada Krčméryho na tajnej kresťanskej stanovačke v okolí Muráňa. Teraz som sa tam a do Revúcej vrátil ako člen Pi-klubu spolu s Ľ. Juríkom, M. Stanom, Ľ. Oláchom, J. Leikertom a J. Babíkom.
Nacestovali sme sa dosť, ale tie tri dni stáli za to. Do Revúcej vedie aj železnica, ale vlaky v r. 2011 zrušili. Dve motorky za deň by rozpočet Ministerstva dopravy SR nezruinovali. Mesto s ubúdajúcim počtom obyvateľov, má hrdú históriu, krásnu prírodu, rozmanitú kultúru a aktívnych obyvateľov. Sú tam viaceré národné kultúrne pamiatky, aj dom, v ktorom sa narodil generál R. Viest. V Revúcej a aj v okolitých dedinách sú vždy dva kostoly – katolícky a evanjelicky, vraj veľa ľudí do nich nechodí.
Mali sme besedy v Literárnom gymnáziu, Gymnáziu M. Kukučina a v Evanjelickom gymnáziu v „Ťisovci“, kde sú vraj aj skaly mäkké. Stretli sme sa s primátorkou Evou Cireňovou, aj starostom v Muránskej Dlhej Lúke Marekom Noskom. Navaril výborný guláš z muflóna, jeho kontajnerová škola a škôlka pre Rómov je obdivuhodným projektom za slovenské peniaze.
13.9. dopoludnia boli v Revúcej oslavy 155. výročia založenia Prvého slovenského evanjelického gymnázia, tie sme nestihli. Gemerom vedie „literárna cesta“, pre jej oživenie je zaujímavým projektom návrh Ľuba Menzela na pravidelné tábory mladých literárnych autorov. Po získaní prostriedkov by ich mohlo organizovať Literárne gymnázium alebo Múzeum Prvého slovenského gymnázia. Vlani ho vytopilo, ale už je zasa vybudované.
V Revúcej prebiehal divadelný festival Slovenské kortyni. Zúčastnili sme sa dvoch predstavení - prvým bol slovenský sitkom martinského divadla autorov D. Gombára a R. Mankoveckého „Národný cintorín“. Je to trochu prehnaná komédia a fikcia reakcií významných slovenských dejateľov, ktorí „vstanú z hrobov“ , aby protestovali proti svojej exhumácii kvôli budovaniu autostrády. Medzi hercami exceloval 90 ročný Ján Barto, ako Ján Francisi. Pred zahájením moderátorka predstavila zásady Pi-klubu a jeho prítomných členov. V prestávke sme si pozreli výstavu fotografií z celého sveta cestovateľa Dušana Sekerku (76) a Ivana Hudeca.
Vrcholom pobytu bolo dielo Ľ. Juríka „Smrť ministra“ - o posledných hodinách V. Clementisa pred popravou. Predchádzala mu prednáška J. Pacalovej o Revúckych Reussových rozprávkach a návšteva výstavy o M. Kukučinovi. Mal som česť povedať laudáciu k 70-ke Ľ. Juríka. Zdôraznil som jeho všestrannú spisovateľskú a novinársku prácu. Napísal vyše 20 kníh, aktuálne sú najmä Pokušenia z moci a Pokušenie moci. Jeho posledná kniha (575 strán) je o A. Dubčekovi, ktorú k 50. výročiu „Pražskej jari“ majú preložiť do 16-tich jazykov. Unikátne sú aj jeho rozsiahle rozhovory s americkými, európskymi a ruskými spisovateľmi, ako aj „Rozhovory po rokoch“ so 40 slovenskými spisovateľmi. Jurík viedol dialóg s piatimi nositeľmi Nobelovej ceny, s takými hviezdami ako napr. Seifert, Heller, Bellow, Ajtmatov, Moravia, Saganová, Hrabal, Ferlinghetti... Obdivuhodná je jeho príprava na tieto rozhovory, ktorá si vyžadovala dôkladné poznanie ich diel. Jubilant získal viacero literárnych ocenení, veľa číta a píše, pripravuje rozsiahlu knihu o Ľ. Štúrovi. Je členom Pi-klubu, ľudí, ktorých spája napriek rôznym názorom literatúra, hudba, umenie a víno. Príhovor som zakončil slovami: „A čo je mladosť, sedemdesiat rokov?“
Scénické čítanie o vine a treste z cely smrti o Vladimírovi Clementisovi vynikajúco zahral Marek Igonda. Scenár a réžiu urobila I. Žantovská z Prahy. J. V. Stalin, krvavý prokurátor Jozef Urválek, pokrytec Klement Gottwald a podvodník Viliam Široký oživili hrôzy zločinného komunizmu. Ako povedal „obhajca“: „Odsúdil vás systém, ktorý ste sami vytvorili“. Nekonečné vypočúvanie, surové mučenie pod vedením ruských „špecialistov“, sadizmus Št-bákov, varovanie Ilju Erenburga, že Stalin neodpúšťa. Výsledkom bolo jedenásť trestov smrti a dve doživotia. 2.12.1952 komunistu Clementisa obesili, ani nie do roka a do dňa, o tri mesiace, zomrel Stalin, hneď potom Gottwald.
Plné divadlo s napätím počúvalo dnes už neuveriteľnú historku. Logika Clementisa bola rozporuplná ale jasná. Marko Igonda sa výborne zhostil neľahkej úlohy.
V sobotu 16.9.2017, keď sme už boli doma, začal tradičný celodenný bohatý program stretnutia tisícky absolventov revúckych gymnázií. "
Zdroj: jozefmiklosko.blog.sme.sk
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).