155 rokov prvého gymnázia, 70 rokov Ľuba Juríka
"V 80. rokoch sme boli pod vedením Vlada Krčméryho na tajnej kresťanskej stanovačke v okolí Muráňa. Teraz som sa tam a do Revúcej vrátil ako člen Pi-klubu spolu s Ľ. Juríkom, M. Stanom, Ľ. Oláchom, J. Leikertom a J. Babíkom.
Nacestovali sme sa dosť, ale tie tri dni stáli za to. Do Revúcej vedie aj železnica, ale vlaky v r. 2011 zrušili. Dve motorky za deň by rozpočet Ministerstva dopravy SR nezruinovali. Mesto s ubúdajúcim počtom obyvateľov, má hrdú históriu, krásnu prírodu, rozmanitú kultúru a aktívnych obyvateľov. Sú tam viaceré národné kultúrne pamiatky, aj dom, v ktorom sa narodil generál R. Viest. V Revúcej a aj v okolitých dedinách sú vždy dva kostoly – katolícky a evanjelicky, vraj veľa ľudí do nich nechodí.
Mali sme besedy v Literárnom gymnáziu, Gymnáziu M. Kukučina a v Evanjelickom gymnáziu v „Ťisovci“, kde sú vraj aj skaly mäkké. Stretli sme sa s primátorkou Evou Cireňovou, aj starostom v Muránskej Dlhej Lúke Marekom Noskom. Navaril výborný guláš z muflóna, jeho kontajnerová škola a škôlka pre Rómov je obdivuhodným projektom za slovenské peniaze.
13.9. dopoludnia boli v Revúcej oslavy 155. výročia založenia Prvého slovenského evanjelického gymnázia, tie sme nestihli. Gemerom vedie „literárna cesta“, pre jej oživenie je zaujímavým projektom návrh Ľuba Menzela na pravidelné tábory mladých literárnych autorov. Po získaní prostriedkov by ich mohlo organizovať Literárne gymnázium alebo Múzeum Prvého slovenského gymnázia. Vlani ho vytopilo, ale už je zasa vybudované.
V Revúcej prebiehal divadelný festival Slovenské kortyni. Zúčastnili sme sa dvoch predstavení - prvým bol slovenský sitkom martinského divadla autorov D. Gombára a R. Mankoveckého „Národný cintorín“. Je to trochu prehnaná komédia a fikcia reakcií významných slovenských dejateľov, ktorí „vstanú z hrobov“ , aby protestovali proti svojej exhumácii kvôli budovaniu autostrády. Medzi hercami exceloval 90 ročný Ján Barto, ako Ján Francisi. Pred zahájením moderátorka predstavila zásady Pi-klubu a jeho prítomných členov. V prestávke sme si pozreli výstavu fotografií z celého sveta cestovateľa Dušana Sekerku (76) a Ivana Hudeca.
Vrcholom pobytu bolo dielo Ľ. Juríka „Smrť ministra“ - o posledných hodinách V. Clementisa pred popravou. Predchádzala mu prednáška J. Pacalovej o Revúckych Reussových rozprávkach a návšteva výstavy o M. Kukučinovi. Mal som česť povedať laudáciu k 70-ke Ľ. Juríka. Zdôraznil som jeho všestrannú spisovateľskú a novinársku prácu. Napísal vyše 20 kníh, aktuálne sú najmä Pokušenia z moci a Pokušenie moci. Jeho posledná kniha (575 strán) je o A. Dubčekovi, ktorú k 50. výročiu „Pražskej jari“ majú preložiť do 16-tich jazykov. Unikátne sú aj jeho rozsiahle rozhovory s americkými, európskymi a ruskými spisovateľmi, ako aj „Rozhovory po rokoch“ so 40 slovenskými spisovateľmi. Jurík viedol dialóg s piatimi nositeľmi Nobelovej ceny, s takými hviezdami ako napr. Seifert, Heller, Bellow, Ajtmatov, Moravia, Saganová, Hrabal, Ferlinghetti... Obdivuhodná je jeho príprava na tieto rozhovory, ktorá si vyžadovala dôkladné poznanie ich diel. Jubilant získal viacero literárnych ocenení, veľa číta a píše, pripravuje rozsiahlu knihu o Ľ. Štúrovi. Je členom Pi-klubu, ľudí, ktorých spája napriek rôznym názorom literatúra, hudba, umenie a víno. Príhovor som zakončil slovami: „A čo je mladosť, sedemdesiat rokov?“
Scénické čítanie o vine a treste z cely smrti o Vladimírovi Clementisovi vynikajúco zahral Marek Igonda. Scenár a réžiu urobila I. Žantovská z Prahy. J. V. Stalin, krvavý prokurátor Jozef Urválek, pokrytec Klement Gottwald a podvodník Viliam Široký oživili hrôzy zločinného komunizmu. Ako povedal „obhajca“: „Odsúdil vás systém, ktorý ste sami vytvorili“. Nekonečné vypočúvanie, surové mučenie pod vedením ruských „špecialistov“, sadizmus Št-bákov, varovanie Ilju Erenburga, že Stalin neodpúšťa. Výsledkom bolo jedenásť trestov smrti a dve doživotia. 2.12.1952 komunistu Clementisa obesili, ani nie do roka a do dňa, o tri mesiace, zomrel Stalin, hneď potom Gottwald.
Plné divadlo s napätím počúvalo dnes už neuveriteľnú historku. Logika Clementisa bola rozporuplná ale jasná. Marko Igonda sa výborne zhostil neľahkej úlohy.
V sobotu 16.9.2017, keď sme už boli doma, začal tradičný celodenný bohatý program stretnutia tisícky absolventov revúckych gymnázií. "
Zdroj: jozefmiklosko.blog.sme.sk


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a