Ondrej Leng sa narodil 17. 12. 1939 v Ochtinej rodičom Ondrejovi Lengovi a Márii, rodenej Hricovej. Pochádzal z robotníckej rodiny. Bol najstarší z troch bratov. Detstvo prežil v rodnej obci, základnú školu navštevoval v Ochtinej a v Štítniku.
Po skončení ZŠ sa vyučil za univerzálneho sústružníka v Dubnici nad Váhom. Potom pokračoval v štúdiu na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Košiciach, ktorú ukončil maturitou.
V roku 1959 – 61 vykonával základnú vojenskú službu v Senici. Jeho prvým zamestnávateľom boli SMZ v Jelšave. Potom pracoval u Banských stavieb Prievidza, na úseku Mier.
Od roku 1958 sa zamestnal u ŽB v Rožňave ako technológ. Na pracovisku strojárskej výroby podal aj zrealizoval množstvo zlepšovacích návrhov, za čo bol ocenený ako Zaslúžilý zlepšovateľ. Neskôr pracoval na SOU baníckom v Rožňave ako hlavný majster odborného výcviku, kde odovzdával mladým učňom svoje bohaté poznatky a skúsenosti zo strojárenstva.
V roku 1982 – 83 bol predsedom MNV v Rožňavskom Bystrom a aktívne sa zapájal do verejného a kultúrneho života v obci.
V ďalších rokoch pokračoval na SOU a priebežne si zvyšoval kvalifikáciu - pedagogické minimum na Pedagogickej fakulte v Prešove. Ako vedúci zváračskej školy absolvoval štúdium na zváračského technológa vo Výskumnom ústave zváračskom v Bratislave.
Po reorganizácii SOU pracoval na úseku strojárskej výroby na Rožňava - bani, odkiaľ v roku 1997 odišiel na predčasný starobný dôchodok.
Okrem pracovných povinností sa venoval najmä svojej rodine.
V jeho osobnom živote došlo k zmene v roku 1963, keď uzavrel manželstvo s Máriou, rodenou Gallovou. Súčasne sa presťahoval na trvalý pobyt z Ochtinej do Rožňavského Bystrého. V manželstve sa im narodili dve deti. Spoločne vychovali dcéru a syna. Ich manželstvo trvalo 54 rokov.
Na dôchodku trávil čas v kruhu svojej rodiny, tešil sa, pomáhal deťom i vnúčatám, rád pracoval v záhrade a chodil do prírody. Na stretnutiach s dôchodcami udával dobrú náladu hrou na akordeón.
Veľa času venoval svojej záľube - včeláreniu. Včeláriť začal v roku 1969. Rokmi sa v tejto činnosti stále zdokonaľoval. Študoval odbornú literatúru a spolupracoval s veterinármi. Aj preto za ním prichádzali priatelia včelári z pomerne širokého okolia. Predovšetkým mladým a menej skúseným vedel vždy poradiť a pomôcť.
S pribúdajúcim vekom sa intenzívnejšie začali prejavovať zdravotné problémy. Snažili sa ich zmierniť lekári a doma mu venovala starostlivosť manželka, syn a zdravotnícku starostlivosť mu poskytovala nevesta Silvia. V poslednom období bol viackrát hospitalizovaný v nemocnici v Rožňave i v Košiciach. V ostatnom týždni sa jeho zdravotný stav zhoršil, no prežil ho v kruhu najbližších. Po niekoľkohodinovej hospitalizácii však zomrel v rožňavskej nemocnici 17. 10. 2017.
Na bystranskom cintoríne uložili truhlu s ostatkami Ondreja Lenga za pekného jesenného a slnečného počasia. Ako keby sa príroda chcela prejaviť k nemu v tej najväčšej kráse i preto, že prijala do zeme človeka, ktorý bol celý život pracovitý, ochotný pomôcť každému v akejkoľvek situácii. Aj preto si ho jeho spoluobčania vážili a prejavovali k nemu úctu. Žil ako statočný človek a tak aj zomrel. Uctime si aj my jeho pamiatku a rozlúčme sa s ním. Spi sladko, Ondrej. Nech Ti je zem slovenská ľahká.
Včely, ktorým sa toľko pán Leng venoval, akoby vycítili, že prichodí sa aj im rozlúčiť so svojim ochrancom a tak ešte nad otvoreným hrobom poletovala jedna z nich, posadala na všetky kvety, ktoré boli vo váze pri truhle a spokojná odletela.
V tejto súvislosti dojemne vyznela pieseň Kandráčovcov Včielka, ktorou sa so zosnulým rozlúčil Stanko Ďurský z miestnej folklórnej skupiny Bystränky.
MG
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-