Ondrej Leng sa narodil 17. 12. 1939 v Ochtinej rodičom Ondrejovi Lengovi a Márii, rodenej Hricovej. Pochádzal z robotníckej rodiny. Bol najstarší z troch bratov. Detstvo prežil v rodnej obci, základnú školu navštevoval v Ochtinej a v Štítniku.
Po skončení ZŠ sa vyučil za univerzálneho sústružníka v Dubnici nad Váhom. Potom pokračoval v štúdiu na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Košiciach, ktorú ukončil maturitou.
V roku 1959 – 61 vykonával základnú vojenskú službu v Senici. Jeho prvým zamestnávateľom boli SMZ v Jelšave. Potom pracoval u Banských stavieb Prievidza, na úseku Mier.
Od roku 1958 sa zamestnal u ŽB v Rožňave ako technológ. Na pracovisku strojárskej výroby podal aj zrealizoval množstvo zlepšovacích návrhov, za čo bol ocenený ako Zaslúžilý zlepšovateľ. Neskôr pracoval na SOU baníckom v Rožňave ako hlavný majster odborného výcviku, kde odovzdával mladým učňom svoje bohaté poznatky a skúsenosti zo strojárenstva.
V roku 1982 – 83 bol predsedom MNV v Rožňavskom Bystrom a aktívne sa zapájal do verejného a kultúrneho života v obci.
V ďalších rokoch pokračoval na SOU a priebežne si zvyšoval kvalifikáciu - pedagogické minimum na Pedagogickej fakulte v Prešove. Ako vedúci zváračskej školy absolvoval štúdium na zváračského technológa vo Výskumnom ústave zváračskom v Bratislave.
Po reorganizácii SOU pracoval na úseku strojárskej výroby na Rožňava - bani, odkiaľ v roku 1997 odišiel na predčasný starobný dôchodok.
Okrem pracovných povinností sa venoval najmä svojej rodine.
V jeho osobnom živote došlo k zmene v roku 1963, keď uzavrel manželstvo s Máriou, rodenou Gallovou. Súčasne sa presťahoval na trvalý pobyt z Ochtinej do Rožňavského Bystrého. V manželstve sa im narodili dve deti. Spoločne vychovali dcéru a syna. Ich manželstvo trvalo 54 rokov.
Na dôchodku trávil čas v kruhu svojej rodiny, tešil sa, pomáhal deťom i vnúčatám, rád pracoval v záhrade a chodil do prírody. Na stretnutiach s dôchodcami udával dobrú náladu hrou na akordeón.
Veľa času venoval svojej záľube - včeláreniu. Včeláriť začal v roku 1969. Rokmi sa v tejto činnosti stále zdokonaľoval. Študoval odbornú literatúru a spolupracoval s veterinármi. Aj preto za ním prichádzali priatelia včelári z pomerne širokého okolia. Predovšetkým mladým a menej skúseným vedel vždy poradiť a pomôcť.
S pribúdajúcim vekom sa intenzívnejšie začali prejavovať zdravotné problémy. Snažili sa ich zmierniť lekári a doma mu venovala starostlivosť manželka, syn a zdravotnícku starostlivosť mu poskytovala nevesta Silvia. V poslednom období bol viackrát hospitalizovaný v nemocnici v Rožňave i v Košiciach. V ostatnom týždni sa jeho zdravotný stav zhoršil, no prežil ho v kruhu najbližších. Po niekoľkohodinovej hospitalizácii však zomrel v rožňavskej nemocnici 17. 10. 2017.
Na bystranskom cintoríne uložili truhlu s ostatkami Ondreja Lenga za pekného jesenného a slnečného počasia. Ako keby sa príroda chcela prejaviť k nemu v tej najväčšej kráse i preto, že prijala do zeme človeka, ktorý bol celý život pracovitý, ochotný pomôcť každému v akejkoľvek situácii. Aj preto si ho jeho spoluobčania vážili a prejavovali k nemu úctu. Žil ako statočný človek a tak aj zomrel. Uctime si aj my jeho pamiatku a rozlúčme sa s ním. Spi sladko, Ondrej. Nech Ti je zem slovenská ľahká.
Včely, ktorým sa toľko pán Leng venoval, akoby vycítili, že prichodí sa aj im rozlúčiť so svojim ochrancom a tak ešte nad otvoreným hrobom poletovala jedna z nich, posadala na všetky kvety, ktoré boli vo váze pri truhle a spokojná odletela.
V tejto súvislosti dojemne vyznela pieseň Kandráčovcov Včielka, ktorou sa so zosnulým rozlúčil Stanko Ďurský z miestnej folklórnej skupiny Bystränky.
MG
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).