Ondrej Leng sa narodil 17. 12. 1939 v Ochtinej rodičom Ondrejovi Lengovi a Márii, rodenej Hricovej. Pochádzal z robotníckej rodiny. Bol najstarší z troch bratov. Detstvo prežil v rodnej obci, základnú školu navštevoval v Ochtinej a v Štítniku.
Po skončení ZŠ sa vyučil za univerzálneho sústružníka v Dubnici nad Váhom. Potom pokračoval v štúdiu na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Košiciach, ktorú ukončil maturitou.
V roku 1959 – 61 vykonával základnú vojenskú službu v Senici. Jeho prvým zamestnávateľom boli SMZ v Jelšave. Potom pracoval u Banských stavieb Prievidza, na úseku Mier.
Od roku 1958 sa zamestnal u ŽB v Rožňave ako technológ. Na pracovisku strojárskej výroby podal aj zrealizoval množstvo zlepšovacích návrhov, za čo bol ocenený ako Zaslúžilý zlepšovateľ. Neskôr pracoval na SOU baníckom v Rožňave ako hlavný majster odborného výcviku, kde odovzdával mladým učňom svoje bohaté poznatky a skúsenosti zo strojárenstva.
V roku 1982 – 83 bol predsedom MNV v Rožňavskom Bystrom a aktívne sa zapájal do verejného a kultúrneho života v obci.
V ďalších rokoch pokračoval na SOU a priebežne si zvyšoval kvalifikáciu - pedagogické minimum na Pedagogickej fakulte v Prešove. Ako vedúci zváračskej školy absolvoval štúdium na zváračského technológa vo Výskumnom ústave zváračskom v Bratislave.
Po reorganizácii SOU pracoval na úseku strojárskej výroby na Rožňava - bani, odkiaľ v roku 1997 odišiel na predčasný starobný dôchodok.
Okrem pracovných povinností sa venoval najmä svojej rodine.
V jeho osobnom živote došlo k zmene v roku 1963, keď uzavrel manželstvo s Máriou, rodenou Gallovou. Súčasne sa presťahoval na trvalý pobyt z Ochtinej do Rožňavského Bystrého. V manželstve sa im narodili dve deti. Spoločne vychovali dcéru a syna. Ich manželstvo trvalo 54 rokov.
Na dôchodku trávil čas v kruhu svojej rodiny, tešil sa, pomáhal deťom i vnúčatám, rád pracoval v záhrade a chodil do prírody. Na stretnutiach s dôchodcami udával dobrú náladu hrou na akordeón.
Veľa času venoval svojej záľube - včeláreniu. Včeláriť začal v roku 1969. Rokmi sa v tejto činnosti stále zdokonaľoval. Študoval odbornú literatúru a spolupracoval s veterinármi. Aj preto za ním prichádzali priatelia včelári z pomerne širokého okolia. Predovšetkým mladým a menej skúseným vedel vždy poradiť a pomôcť.
S pribúdajúcim vekom sa intenzívnejšie začali prejavovať zdravotné problémy. Snažili sa ich zmierniť lekári a doma mu venovala starostlivosť manželka, syn a zdravotnícku starostlivosť mu poskytovala nevesta Silvia. V poslednom období bol viackrát hospitalizovaný v nemocnici v Rožňave i v Košiciach. V ostatnom týždni sa jeho zdravotný stav zhoršil, no prežil ho v kruhu najbližších. Po niekoľkohodinovej hospitalizácii však zomrel v rožňavskej nemocnici 17. 10. 2017.
Na bystranskom cintoríne uložili truhlu s ostatkami Ondreja Lenga za pekného jesenného a slnečného počasia. Ako keby sa príroda chcela prejaviť k nemu v tej najväčšej kráse i preto, že prijala do zeme človeka, ktorý bol celý život pracovitý, ochotný pomôcť každému v akejkoľvek situácii. Aj preto si ho jeho spoluobčania vážili a prejavovali k nemu úctu. Žil ako statočný človek a tak aj zomrel. Uctime si aj my jeho pamiatku a rozlúčme sa s ním. Spi sladko, Ondrej. Nech Ti je zem slovenská ľahká.
Včely, ktorým sa toľko pán Leng venoval, akoby vycítili, že prichodí sa aj im rozlúčiť so svojim ochrancom a tak ešte nad otvoreným hrobom poletovala jedna z nich, posadala na všetky kvety, ktoré boli vo váze pri truhle a spokojná odletela.
V tejto súvislosti dojemne vyznela pieseň Kandráčovcov Včielka, ktorou sa so zosnulým rozlúčil Stanko Ďurský z miestnej folklórnej skupiny Bystränky.
MG


































Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a