Ondrej Leng sa narodil 17. 12. 1939 v Ochtinej rodičom Ondrejovi Lengovi a Márii, rodenej Hricovej. Pochádzal z robotníckej rodiny. Bol najstarší z troch bratov. Detstvo prežil v rodnej obci, základnú školu navštevoval v Ochtinej a v Štítniku.
Po skončení ZŠ sa vyučil za univerzálneho sústružníka v Dubnici nad Váhom. Potom pokračoval v štúdiu na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Košiciach, ktorú ukončil maturitou.
V roku 1959 – 61 vykonával základnú vojenskú službu v Senici. Jeho prvým zamestnávateľom boli SMZ v Jelšave. Potom pracoval u Banských stavieb Prievidza, na úseku Mier.
Od roku 1958 sa zamestnal u ŽB v Rožňave ako technológ. Na pracovisku strojárskej výroby podal aj zrealizoval množstvo zlepšovacích návrhov, za čo bol ocenený ako Zaslúžilý zlepšovateľ. Neskôr pracoval na SOU baníckom v Rožňave ako hlavný majster odborného výcviku, kde odovzdával mladým učňom svoje bohaté poznatky a skúsenosti zo strojárenstva.
V roku 1982 – 83 bol predsedom MNV v Rožňavskom Bystrom a aktívne sa zapájal do verejného a kultúrneho života v obci.
V ďalších rokoch pokračoval na SOU a priebežne si zvyšoval kvalifikáciu - pedagogické minimum na Pedagogickej fakulte v Prešove. Ako vedúci zváračskej školy absolvoval štúdium na zváračského technológa vo Výskumnom ústave zváračskom v Bratislave.
Po reorganizácii SOU pracoval na úseku strojárskej výroby na Rožňava - bani, odkiaľ v roku 1997 odišiel na predčasný starobný dôchodok.
Okrem pracovných povinností sa venoval najmä svojej rodine.
V jeho osobnom živote došlo k zmene v roku 1963, keď uzavrel manželstvo s Máriou, rodenou Gallovou. Súčasne sa presťahoval na trvalý pobyt z Ochtinej do Rožňavského Bystrého. V manželstve sa im narodili dve deti. Spoločne vychovali dcéru a syna. Ich manželstvo trvalo 54 rokov.
Na dôchodku trávil čas v kruhu svojej rodiny, tešil sa, pomáhal deťom i vnúčatám, rád pracoval v záhrade a chodil do prírody. Na stretnutiach s dôchodcami udával dobrú náladu hrou na akordeón.
Veľa času venoval svojej záľube - včeláreniu. Včeláriť začal v roku 1969. Rokmi sa v tejto činnosti stále zdokonaľoval. Študoval odbornú literatúru a spolupracoval s veterinármi. Aj preto za ním prichádzali priatelia včelári z pomerne širokého okolia. Predovšetkým mladým a menej skúseným vedel vždy poradiť a pomôcť.
S pribúdajúcim vekom sa intenzívnejšie začali prejavovať zdravotné problémy. Snažili sa ich zmierniť lekári a doma mu venovala starostlivosť manželka, syn a zdravotnícku starostlivosť mu poskytovala nevesta Silvia. V poslednom období bol viackrát hospitalizovaný v nemocnici v Rožňave i v Košiciach. V ostatnom týždni sa jeho zdravotný stav zhoršil, no prežil ho v kruhu najbližších. Po niekoľkohodinovej hospitalizácii však zomrel v rožňavskej nemocnici 17. 10. 2017.
Na bystranskom cintoríne uložili truhlu s ostatkami Ondreja Lenga za pekného jesenného a slnečného počasia. Ako keby sa príroda chcela prejaviť k nemu v tej najväčšej kráse i preto, že prijala do zeme človeka, ktorý bol celý život pracovitý, ochotný pomôcť každému v akejkoľvek situácii. Aj preto si ho jeho spoluobčania vážili a prejavovali k nemu úctu. Žil ako statočný človek a tak aj zomrel. Uctime si aj my jeho pamiatku a rozlúčme sa s ním. Spi sladko, Ondrej. Nech Ti je zem slovenská ľahká.
Včely, ktorým sa toľko pán Leng venoval, akoby vycítili, že prichodí sa aj im rozlúčiť so svojim ochrancom a tak ešte nad otvoreným hrobom poletovala jedna z nich, posadala na všetky kvety, ktoré boli vo váze pri truhle a spokojná odletela.
V tejto súvislosti dojemne vyznela pieseň Kandráčovcov Včielka, ktorou sa so zosnulým rozlúčil Stanko Ďurský z miestnej folklórnej skupiny Bystränky.
MG
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.