V malebnom rodnom mestečku prežil šťastné detstvo do príchodu 2. svetovej vojny.

Po vojne, keď sa život normalizoval, skončil štúdium na štiavnickom gymnáziu. Po ukončení strednej školy a neprijatí na vysokoškolské štúdium išiel pracovať do uhoľnej bane v Karvinej, kde pri banskom nešťastí len o vlások unikol smrti. Z bane po polroku zo zdravotných dôvodov odišiel a zamestnal sa v Mostárni Brezno ako konštruktér - kreslič.

Po neúspešnom pokuse o ilegálny prechod hraníc na Západ v lete roku 1949, bol ako „politicky nespoľahlivý“ zaradený do pomocného technického práporu v mestečku Stříbro v západných Čechách. Po takejto „vojenčine“ sa v roku 1954 zamestnal v Slovenských magnezitových závodoch v Lubeníku ako technik a pracoval aj ako vedúci Rekreačného strediska SMZ Lubeník na Prednej Hore.  

Ernest Hauser sa v polovici 50. rokov oženil a do mladej rodiny neskôr pribudli dve dcéry, ktorým rodičia pri výchove venovali všetku lásku a starostlivosť. 

Charakteristickou črtou života pána Ernesta Hausera bola jeho všestranná a činorodá práca. V mladosti sa aktívne venoval športu a turistike. V orientačnom behu dosiahol prvú výkonnostnú triedu a bol aktívnym členom turistického oddielu v Lubeníku. Patril medzi zakladateľov Slovenského záhradkárskeho zväzu v Revúcej, viedol oddiel chlapcov a dievčat – pretekárov v orientačnom športe a organizoval zimné lyžiarske preteky Cena magnezitu. Svoj umelecký talent kultivoval zasa vo večernej škole, v odbore úžitkovej keramiky. A v roku 1989 so svojimi priateľmi zakladali v Revúcej Demokratickú stranu. 

Po ťažkej chorobe musel pán Hauser v roku 1991 predčasne odísť do dôchodku. Voľný čas v nasledujúcom období začal venovať svojim záľubám – maľovaniu, záhradkárčeniu a vnúčatám.  

Prvú výstavu obrazov mal v roku 1994. Bol veľmi aktívnym členom a skutočným nestorom Klubu amatérskych výtvarníkov Plánka v Revúcej a za tvorivú umeleckú činnosť bol ocenený Plaketou mesta Revúca. Popri maľovaní pán Hauser napísal a vydal postupne tri autobiografické knihy, v ktorých spomína na osudy svojej rodiny od prvej svetovej vojny až po súčasnosť: Štiavničan (2011), Veteráni doby (2014) a Obchodník (2018). 

Žiaľ, o tom všetkom budeme už odteraz hovoriť v čase – minulom. Zmierovanie so smrťou je bolestné. Avšak je to bolesť, ktorá svedčí o chvále života. O tom, že napriek všetkému sme až bytostne vďační za pozvanie do neho a zotrvanie v ňom. A nech sme mali voči nemu koľkokoľvek výhrad – ťažko sa nám z neho odchádza. A tá neochota odísť je vlastne poďakovaním – poďakovaním za život. 

Áno, ďakujeme, pán Hauser – za príjemné stretnutia, za zvečnené pohľady v obrazoch a za svedectvá doby v knihách, za rady a povzbudenia v kruhu výtvarníkov, za statočný život.
Budete v tomto svete chýbať.

J. Genčanský
MsKS Revúca