Milan Sajenko sa narodil 1. marca 1933 v Radotíne pri Prahe rodičom Alexejovi a Anne, rodenej Pozemskej.
Otec Alexej dostal zamestnanie v papierňach v Slavošovciach a tak sa rodina sťahovala na jeseň 1938 do srdca Slovenského rudohoria. V Slavošovciach prežili rodičia so synom celý život. Po vypuknutí 2. svetovej vojny rodičia vedeli, na ktorú stranu sa postaviť.
Najmä počas vyhlásenia Slovenského národného povstania rodičia všemožne pomáhali povstalcom, a neskôr aj partizánom. V ich dome sa schádzali najmä partizánskí velitelia. Podporu mali aj u vedenia a robotníkov v Slavošovských papierňach. Mladý 11-ročný Milanko si hrôzy a nebezpečenstvo vojny neuvedomoval. Preňho bolo poctou stretnutie s partizánmi, podržať a uviazať im koňa, poťažkať si samopal... Základnú školu Milanko absolvoval v Slavošovciach. Chodil do školy, ktorú navštevoval aj velikán slovenských rozprávok Pavel Emanuel Dobšinský. No ani vo sne ho nenapadlo, že raz v tejto škole bude aj on učiteľom a dokonca aj riaditeľom.
Vojna skončila a po ukončení základnej školy navštevoval Gymnázium v Rožňave, ktoré ukončil v školskom roku 1950/1951. Nastúpil ako učiteľ v Dobšinej. Na vlastnú žiadosť bol v roku 1957 preložený na ZŠ v Slavošovciach, ktorú neopustil celý život. Diaľkovým štúdiom v roku 1958 ukončil úspešne Pedagogickú fakultu v Banskej Bystrici. V roku 1960 bol menovaný za riaditeľa ZŠ v Slavošovciach a v tejto funkcii zotrval až do odchodu do dôchodku v roku 1990.
V roku 1956 uzavrel manželstvo s Margitou, rod. Galovou zo Štítnika, s ktorou vychovali dvoch synov a dcérku. Po takmer 10-ročnom zdravotnom trápení Milana manželka navždy opustila.
Od začiatku svojej pedagogickej činnosti sa intenzívne zaoberal získavaním a zhromažďovaním materiálov o protifašistickom odboji v okolí Slavošoviec, o histórii obce a histórii Slavošovských papierní a neskôr o týchto udalostiach publikoval. V obci založil „Izbu revolučných tradícií“, kde zhromaždil najmä písomnosti z obdobia protifašistického odboja. Žiaľ, po prevrate bola výstava demontovaná a odvezená do Rožňavy, kde „zapadla prachom“.
Milan Sajenko má osobnú zásluhu na zriadení múzea Pavla Emanuela Dobšinského v Slavošovciach, v ktorom zhromaždil dokumenty a publikácie Dobšinského a ďalšie artefakty z obdobia, kedy tento náš Homér pôsobil v Slavošovciach. V múzeu bol niekoľkoročným sprievodcom jeho návštevníkov. Taktiež má osobnú zásluhu na sprístupnení Slavošovského tunela pod Homôlkou (dĺžka tunela je viac ako 2400 m), ktorý bol stavaný v rokoch 1941-1945 medzi Slavošovciami a Magnezitovcami, ale po skončení 2. svetovej vojny stratil na aktuálnosti a nebol dokončený. Dnes je turistickou atrakciou a každoročne na jeseň sa v ňom usporadúvajú aj hudobné koncerty. Ako poslanec Obecného zastupiteľstva v Slavošovciach pôsobil ako jeden najstarších poslancov v SR.
Svojimi príspevkami obohacoval aj webovú stránku Maj Gemer, ktorá s veľkou úctou uverejňovala jeho spomienky nielen na život v Slavošovciach, ale aj blízkom okolí.
PaedDr. Milan Sajenko zanechal po sebe, najmä v Slavošovciach, veľký kus svojej energie, ktorú rád pretavoval tými najkrajšími skutkami do rôznej podoby pre súčasníkov a ich nasledovníkov.
Česť jeho nesmrteľnej pamiatke!
Celej rodine Milana Sajenku vyslovujeme úprimnú sústrasť.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-