Pozostalým, rodine, priateľom a bývalým kolegom zosnulého vyjadrujeme v mene vedenia SSS i redakcie Literárneho týždenníka úprimnú hlbokú sústrasť.
Nech mu je slovenská zem ľahká. Česť jeho pamiatke.
Redakcia
***
Samuel Bakoš, PhDr., kultúrny historik, osvetový pracovník, pedagóg, historik, publicista, autor nárečového slovníka a humoristických próz, sa narodil 16. júna 1932 v gemerskej obci Rybník v okrese Revúca.
Bol pracovníkom Osvetového ústavu, neskoršieho Národného osvetového centra v Bratislave (1971 – 1995), kde pôsobil v rozličných vedúcich funkciách, naostatok ako námestník generálneho riaditeľa. Pracoval na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky ako poradca ministra (1996 – 1999). Bol zakladateľom a prvým predsedom Združenia osvetových pracovníkov Slovenska a patril k hlavným organizátorom celoslovenských konferencií o miestnej kultúre na Táľoch (1995) a v Rimavskej Sobote (1997). Po roku 1989 sa zúčastňoval sa na úprave základných dokumentov o osvetovej činnosti. Zomrel 13. 5. 1922.
Vo vedeckej činnosti sa dlhé roky venoval dejinám osvety a teoreticko-koncepčným problémom rozvoja osvety. Publikoval rad štúdií v časopisoch i samostatné práce: Vademecum osvetového pracovníka (1987), Osvetové zákony (1990), súhrnnú dvojdielnu anotovanú bibliografiu Vydavateľská činnosť Národného osvetového centra za roky 1953 – 1993. Vyše 10 rokov venoval štúdiu základných dokumentov z činnosti významných reprezentantov slovenskej osvety, ktoré spracoval do štvorzväzkovej Antológie dejín slovenskej osvety (1992 – 1997). Napísal publikáciu Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky v rokoch 1995 – 1998 (1998). Bol spoluautorom Kultúrno-historických kalendárov z rokov 1995 – 1993 vydávaných Národným osvetovým centrom. V r. 2004 vyšla jeho publikácia Akademici Uhorskej a Maďarskej akadémie vied zo Slovenska. Na vydanie pripravil publikáciu o dejinách Osvetového ústavu, ktorá však nevyšla. Bol aj literárne činný. V časopisoch uverejňoval fejtóny a humorne ladené poviedky prevažne z rodného kraja. Vydal Krátky slovník nárečia slovenského gemerského podľa Samka Bakoša (1994).
Bol držiteľom viacerých významných ocenení za kultúrno-osvetovú prácu a jej popularizáciu, najmä Pocty Samuela Jurkoviča (1997), Ceny ministra kultúry (1998) či Medaily D. G. Licharda (2002).
Bol členom Spolku slovenských spisovateľov.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-