štvrtok, 06 marec 2025 12:16

Pripomíname si výročia gemerských osobností, pripadajúce na marec 2025 Doporučený

Napísal(a) Marta Mikitová
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

V Gemeri a Gemeri-Malohonte sa narodili, študovali či pôsobili mnohé osobnosti nielen miestneho, ale aj celoslovenského významu. Ich práca a aktivity v oblasti histórie, kultúry a umenia, spoločenského života, vedy, techniky, hospodárstva... zanechali trvalú stopu v živote našej spoločnosti a prínosy ich činnosti sú významné a dôležité pre rozvoj celého nášho Slovenska. Pripomeňme si preto okrúhle výročia narodenia či úmrtia takýchto osobností, ktoré pripadajú na marec 2025.

Ľudovít Vansa – 190. výročie narodenia

Ľudovít Vansa (5.3.1835 Slavošovce – 9.9.1873 Rimavská Píla-Tisovec) – hudobný skladateľ a teoretik, učiteľ a zberateľ ľudových piesní. Vyštudoval hru na klavír v Hudobnovzdelávacom ústave J. Prokscha v Prahe, kde neskôr pôsobil aj ako pedagóg. Po onemocnení od roku 1869 žil v Rimavskej Píle, kde sa venoval zbieraniu hudobného folklóru. Autor prvých slovenských skladieb na texty slovenských básnikov. Autor piesne Kolo Tatier čierňava na text Sama Tomášika, Preletel sokolík na text Janka Matúšku, Hoj, traja sokoli na text Janka Francisciho-Rimavského, Hoj, bystrý a smelý na text A. H. Škultétyho a iné. Vydal Piesne sokolov tatranských, venované Daxnerovi, Bakulínimu, Franciscimu. Okrem pôvodnej tvorby zozbieral a zapísal nápevy vyše 250 ľudových piesní. Revúckemu gymnáziu venoval desať zväzkov štvorhlasných nápevov. Ivanovi Branislavovi Zochovi, priekopníkovi školskej telesnej výchovy na Slovensku, zložil k jeho telocvičnej skladbe so žiakmi revúckeho gymnázia sprievodnú hudbu. Bola to iste u nás prvá telocvičná skladba s pre ňu skomponovanou hudbou, predvedená na verejnosti 19.6.1870. Venoval sa aj hudobnej teórii, najmä národnému štýlu v hudbe.

Ladislav Rozložník – 95. výročie narodenia

Ladislav Rozložník (5.3.1930 Rákoš, okres Revúca – 8.10.1990 Košice) – geológ, pedagóg. Študoval na gymnáziu v Rožňave, potom na SVŠT v Bratislave. Patril k zakladateľom Katedry geológie a mineralógie BF VŠT v Košiciach, bol jej vedúcim, viedol Laboratórium pre výskum nerastných surovín fakulty, zastával funkciu prodekana, dekana, pôsobil aj ako prorektor VŠT v Košiciach. Systematicky riešil geologicko-ložiskové problémy Spiša a Gemera, oblasti Dobšinej, Západných Karpát i územia banskoštiavnicko-hodrušského rudného rajónu. Venoval sa organizácii odborných aktivít geologickej komunity a práci vo vrcholných orgánoch českej a slovenskej geológie. Ako dlhoročný predseda pobočky Slovenskej geologickej spoločnosti bol garantom mnohých vedeckých podujatí. V rokoch 1979-1990 bol predsedom komisie pre obhajobu doktorských dizertačných prác v odbore ložisková geológia a geofyzika, členom komisie pre doktorské a kandidátske práce v Ostrave, Prahe, Bratislave a dlhoročným členom SAV pre vedy o Zemi a vesmíre. V rokoch 1963–1964 pôsobil ako expert na Kube, kde vo funkcii hlavného banského geológa Kuby uskutočnil inventarizáciu nerastných surovín Kuby. Je autorom početných učebných pomôcok, textov, spoluautorom celoštátnej učebnice Ložiská nerastných surovín a ich vyhľadávanie (1972 a 1987), monografií Podložie terciéru vnútorných Západných Karpát (1987), Gemer – Malohont 1 (1990). Uverejnil mnoho príspevkov v domácich i zahraničných periodikách.

Ján Francisci-Rimavský – 120. výročie úmrtia

Ján Francisci-Rimavský (01.06.1822 Hnúšťa – 07.03.1905 Martin) – národný buditeľ, politik, básnik, publicista, redaktor, pedagóg, zberateľ ľudovej slovesnosti, zakladateľ a funkcionár Matice slovenskej. Študoval na latinskej škole v Ožďanoch, na ev. lýceu v Levoči a v Bratislave. V roku 1843 zložil kandidátsku skúšku z teológie, pokračoval v štúdiu práva v prešovskom kolégiu. Pracoval u podžupana Gemerskej stolice G. Faya. V roku 1860 sa stal v Budíne radcom kráľovskej miestodržiteľskej rady a stal sa svetským predstaviteľom slovenských ev. cirkví v Uhorsku. Bol aj šéfredaktorom Pešťbudínskych vedomostí a predsedom dočasného výboru Matice slovenskej a jej doživotným čestným podpredsedom. V roku 1848  organizoval národné gardy, za čo bol väznený v Plešivci a Pešti. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) bol penzionovaný, presťahoval sa do Revúcej, kde pôsobil ako hlavný dozorca vyššieho gymnázia. Od roku 1872 žil v Martine. Svoje prvé literárne diela uverejňoval v časopise Nitra, patria k jedným z prvých diel písaných v štúrovskej slovenčine. Písal vlastenecké a lyrické básne a balady. V prozaickej oblasti sa venoval najmä historickým dielam, písaných ľudovým jazykom, zbieral a vydával slovenské ľudové rozprávky. Okrem práce na vlastných zbierkach povestí sa tiež spolupodieľal na vydaniach Dobšinského a Škultétyho zbierkach. V časopise Orol mu vyšlo viacero recenzií na súdobú literárnu produkciu. V Hnúšti mu odhalili v r. 1925 pomník (autor Vojtech Ihriský), v Plešivci v r. 1928 pamätnú tabuľu (Frico Motoška) a v r. 2006 v Rimavskej Sobote bronzový reliéf (Andrej Melicherčík).

Matej Hrebenda-Hačavský – 145. výročie úmrtia

Matej Hrebenda-Hačavský (10.03.1796 Píla (v súčasnosti Rimavská Píla) – 16.03.1880 Hačava (v súčasnosti súčasť obce Hnúšťa) – ľudovýchovný pracovník, národný buditeľ, ľudový básnik, zberateľ národných piesní, prvý slovenský kolportér kníh. V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky, niektoré z nich sú aj v zbierke Jána Kollára a Pavla Dobšinského. Životné osudy a zážitky z ciest po Slovensku a do Viedne opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 1999 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa.

Jozef Viktor Schwartz – 100. výročie narodenia

Jozef Viktor Schwartz (19.3.1925 Banská Bystrica – 12.9.1981 Lenartovce, pochovaný v Rimavskej Sobote) – spisovateľ, lekár. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, kde i maturoval. Ďalšie štúdium na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity ukončil v roku 1950. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom v Lelesi, Kráľovskom Chlmci, v Hliníku nad Hronom, v Hrnčiarskych Zalužanoch. Od r. 1965 až do konca života bol obvodný lekár v Lenartovciach. Okrem odbornej lekárskej praxe bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách a v zborníkoch.  Posmrtne mu vyšli zbierky poviedok Návraty z neskutočna, hlavným etickým princípom jeho sci-fi poviedok je otázka zmyslu ľudského života a pokroku v konfrontácii s hierarchiou ľudských hodnôt. V knihe poviedok s autobiografickými prvkami Pohľad zhora je ťažiskom rovnomenná novela, analyzujúca psychológiu smrteľne chorého pacienta, ktorý sa zmieta v depresiách a vyrovnáva sa so smrťou. Obe diela vznikli v prostredí Gemera-Malohontu.

Karol Adler – 115. výročie narodenia

Karol Adler (20.3.1910 Kolta – 20.12.1944 Dobšiná) – partizánsky veliteľ. Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí Slovenského národného povstania príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa.

Ján Breuer – 75. výročie úmrtia

Ján Breuer (28. 9. 1886 Brzotín – 21.3.1950 Banská Bystrica) – osvetový pracovník, učiteľ. Študoval v Dobšinej a na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Pôsobil v Hrlici, v rokoch 1909-1937 v Hrachove pri Rimavskej Sobote. Bol propagátorom nových foriem hospodárenia, ovocinárstva a včelárstva, o čom publikoval najmä v časopise Gemer-Malohont. V Hrachove založil a viedol ľudovú hospodársku školu. Bol členom Spolku ev. a. v. učiteľov malohontských a ústredným tajomníkom Slovenskej evanjelickej jednoty.

Ondrej Žúdel – 85. výročie narodenia

Ondrej Žúdel (25.3.1940 Rakovnica – 19.6.2004 Rožňava) – banský technik, geológ, básnik. Študoval na priemyselnej škole geologickej a baníckej v Spišskej Novej Vsi. Pracoval ako geológ na Geologicko-meračskom oddelení Železorudných baní v Rožňave a ako vedúci ochrany Železorudných baní, s prestávkou v roku 1985, keď pracoval v Grécku. Neskôr pôsobil v Slovenskom rozhlase. Popri profesionálnej práci sa venoval aj poézii, svoje básne a aforizmy publikoval v Novom slove, Pravde, Roháči, Literárnom týždenníku, v almanachu Poľné kvety a prostredníctvom rozhlasového vysielania. Knižne debutoval v roku 2000, keď vydal knihu aforizmov Neuvážené úvahy a po nej zbierky básní, najmä s regionálnymi témami a motívmi: Trpké plánky (2001), Kohútie modlitby (2002) a Strach pred posledným milovaním (2004). Jeho životné skúsenosti a zážitky ako geológa i baníka, keď chodil fárať do rožňavských baní, najmä v úsekoch Rudná a Mier, ho inšpirovali k napísaniu dvoch zbierok poviedok a príhod z baníckeho prostredia pod názvom Banícka nátura (2001) a Banícka nátura 2 (2004). Od 23.6.2000 bol členom Literárneho klubu Litokruhy pri Gemerskej knižnici Pavla Dobšinského v Rožňave, kde poskytoval odbornú pomoc najmä začínajúcim autorom. Podobne v rokoch 2001 – 2004 spolupracoval aj so Spišským literárnym klubom v Spišskej Novej Vsi. V roku 2004 sa stal členom Spolku slovenských spiovateľov.

Ondrej Laciak – 105. výročie úmrtia

Ondrej Laciak (31.3.1920 Sirk – 23.5.2002 Bratislava) – učiteľ, osvetový pracovník a publicista. Absolvoval učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi a FF UK v Bratislave, kde získal aj titul PhDr. Od roku 1941 učiteľ na viacerých ZŠ, v rokoch 1949-1952 osvetový inšpektor v Rimavskej Sobote a Banskej Bystrici, od roku 1952 pracovník Čs. rozhlasu v Bratislave a Košiciach, potom pracovník Kancelárie SNR a Čs. televízie v Bratislave. Autor a zostavovateľ viacerých publikácií, mnohých článkov a štúdií, recenzií, rozhlasových a televíznych relácií. Publikoval v novinách Obzor Gemera, Večerník, Nové slovo, Pravda, Slovenské pohľady. Vydal publikácie Slobodný slovenský vysielač Banská Bystrica (1961), Ondrej Klokoč (1986), Posledný obraz Chalupkovej lásky 1971). Zostavil a úvodné štúdie napísal k zborníkom Plamene slobody – z poézie básnikov Janka Kráľa, Jána Bottu, Sama Chalupku (1969), Július Kaličiak: Prežil som smrť (1969), Básnik sám doma – o zdrojoch, inšpirácii a vzniku poézie a zo spomienok básnikov (1977), Ľudo Lašán: Plody času (1980). Publikoval i články a štúdie o osobnostiach Gemera (Dobšinského východiská a návraty, K 150. výročiu narodenia Daniela Bacháta, Gemerský svet Ľudovíta Kubániho, Ľudo Lašán 70 ročný, Božena Němcová a Gemer, Poézia Jána Bottu, Gemerský nárečový slovník a iné). Bol členom Gemerskej vlastivednej spoločnosti.

 

Marta Mikitová

 

Čítať 110 krát Naposledy zmenené pondelok, 10 marec 2025 19:38

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!