Ján Gierec. Pochádzal z Hostišoviec. Narodil sa v roku 1908. Patril medzi slovenských vlasteneckých učiteľov, ktorí nesúhlasii s politikou tzv. Slovenského štátu. Prenasledovali ho za nespoľahlivosť, šikanovali a neustále prekladali z miesta na miesto. Ján Gierec mal vždy chlapské správanie. Pozval ma do lesa medzi Šimonkou a Makovicou za tým účelom, aby som ukázal najvhodnejšie miesto, kde by sa mohli v čase nebezpečia aj dlhšie skrývať pred žandármi prenasledovaní ľudia, pracujúci proti režimu".
Jeho nesúhlas s politikou klérofašistického režimu sa najlepšie prejavil roku 1941, keď fašistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz. Vtedy sa dostal pod policajný dozor. O tom svedčí dokument, ktorý vydal Okresný súd vo Vranove nad Topľou 25. júna 1941 pod číslom 691/1941. V tomto prípise , ktorý zaslal spomínaný úrad Gierecovi sa písalo: "Následkom mimoriadnych opatrení z dôvodov štátobezpečnostných dávam Vás pod policajný dozor a ste povinný hlásiť sa denne raz na žandárskej stanici v Soli. Miesto Vášho pobytu opustiť miesto nesmiete a vo veľmi súrnych a vážnych prípadaoch môžete tak učiniť len po predbežnom súhlase žandárskej stanice. Súčasne Vám zakazujem návštevy všetkých verejných miestností. Podpísaný Lejko, v.r. okresný náčelník."
Na Jána Giereca sa sťažoval
aj vtedajší vranovský škôldozorca, ktorý o ňom písal ako o učiteľovi, ktorý vplýva na obyvateľstvo v protiľudáckom duchu. Zmienil sa o ňom, že jeho postoj k slovenskému štátu vôbec nie je kladný. Vraj s obľubou vyhľadáva spoločnosť ľudí, ktorí nie su naklonení vtedajšiemu režimu. Generálny sekretár Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v Bratislave dôverne žiadal roku 1943 Riaditeľstvo obecnej ľudovej školy v Soli, aby zistilo "národnú a štátnu spoľahlivosť" Jána Giereca. Keď ho riaditeľ školy dôverne vyzval, aby vstúpil do HSĽS, odpovedal, že on "je dobrý Slovák, ale má iné presvedčenie, vlastné" . 
Protiľudácky a protifašistický postoj učiteľa Jána Giereca nebol ľahostajný ani Ústrednej štátnej bezpečnosti (ÚŠB). Táto žiadala dôverným prípisom, aby Jána Giereca z obce vypovedali, prípadne ho premiestnili na iné miesto. Ministerstvo školstva v Bratislave nemeškalo, preložilo Giereca od 1. septembra 1943 na ľudovú školu v Brdárke (bývalý okres Dobšiná). Tam sa stal horlivým propagátorom a organizátorom podzemného hnutia spolu so Štefanom Záhoranským z Dobšinej, kurierom Jánom Petergáčom z Nižnej Slanej, učiteľkou Želmírou Rychetskou zo Slavošoviec, Karolokm Mandátom z Nižnej Slanej a Jánom Rozložníkom z Dobšinej.
Keď členovia ilegálnych organizácií Dobšinského okresu nadviazali medzi sebou spojenie, ich práca nadobudla celookresné meradlo. Keď sa spojenie s Popradom prerušilo, za pomoci Jána Giereca sa nadviazalo s Rudolfom Blažovským, vedúcim ilegálneho hnutia zvolenskej oblasti.
Táto činnosť Jána Giereca sa nedala celkom utajiť. V dôsledku uvedeného ho znovu preložili do ešte väčšieho "zapadákova", do Madačky - Skalia, vtedy v okrese Lovinobaňa. Tu pôsobil len krátko. Pre jeho protifašistické zmýšľanie ho z učiteľstva suspendovali. Až do vypuknutia Slovenského národného povstania sa zdržiaval u svojho brata Júliusa Giereca v rodných Hostišovciach.
Keď vypuklo Slovenské národné povstanie
29. augusta 1944 dobrovoľne vstúpil do Československej armády a bol členom vojenskej jednotky v Muráni. Ráno okolo 8. hodiny prišiel k Pavlovi Frákovi, aby spolu s niekoľkými povstaleckými vojakmi a partizánmi založil Revolučný národný výbor v Sirku. Ján Gierec vyzval novoutvorený R MNV, aby sa staral o úspešný priebeh SNP a organizovanie partizánskych skupín a povstaleckej armády podľa mobilizačnej vyhlášky. Zdôraznil venovať pozornosť zásobovaniu obyvateľstva a starostlivosti o verejný poriadok. V Sirku sa hneď prihlásilo do partizánskych skupín asi 60 mladých ľudí a do povstaleckej armády asi 200 mužov.
Podobne i do Ratkovej prišiel spolu s Jánom Bystránom a v mene okresného vojenského veliteľstva v Revúcej poveril npor. v zálohe Júliusa Bolfíka funkciou vojenského veliteľa Ratkovskej a Rákošskej doliny. V polovici septembra 1944 hlavné veliteľstvo I. československej armády sa Slovensku zriadilo v Revúcej prápor "Chryzantéma", do ktorého včlenili všetky ozbrojené jednotky Muránskej, Ratkovskej a Rákošskej doliny. Prápor Chryzantéma mal na zabezpečenie československo-maďarských hraníc vyčlenenú rotu v Lubeníku.
Začiatkom októbra
preložili Jána Giereca do Dobšinej vo funkcii spravodajského dôstojníka práporu. Túto funkciu vykonávala do 23. októbra 1944, keď jeho jednotka v nerovnom boji podľahla presile útočiacich nemeckých vojsk. O deň neskôr sa prihlásil do partizánskeho oddielu majora Kozlovského, v ktorom vedno s ostatnými spolubojovníkmi hrdinsky bojoval v okolí Ochtinej, Slavošoviec a Čiernej Lehoty.
Pri útoku fašistických vojsk bol poručík v zálohe Ján Gierec usmrtený dávkou z nemeckého guľometu na úseku Kohút - Lazárka (v matričnom obvode Lubeník) dňa 5. decembra 1944 v popoludňajších hodinách. Tam bol aj pochovaný.
Po oslobodení rodného kraja Sovietskou armádou jeho telesné pozostatky 21. marca 1945 previezli do Hostišoviec.
Na jeho pomníku sú vyryté tieto slová:
"Bojoval som za pravdu, právo, za česť rodu,
padol som guľkou vraha, aby ste mali slobodu!"
PaedDr. Milan Sajenko
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-