Lekár, básnik, publicista MUDr. Miroslav Ďurinda, rodák z Ratkovej (24.7.1932) sa v týchto dňoch dožíva významného životného jubilea. I keď už dlhé roky žije v Košiciach, Gemerčanom neprestal byť a v spomienkach a postrehoch sa často vracia do rodných končín, kde prežil svoje detstvo a mladosť, kde študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Revúcej a kde v roku 1951 aj maturoval. Ako pozdrav k oslavám 145. výročia vzniku Prvého slovenského gymnázia v Revúcej, v septembri 2007 napísal: "Ak som aj zostarol, moje srdce sa pričasto v revúckych končinách potuluje."Po štúdiu pôsobil ako lekár – neurológ v Košiciach, na neurologickej klinike Fakultnej nemocnice, v Železničnej nemocnici a inde. Vo svojej lekárskej praxi a odborných prednáškach a publikáciách sa zameral hlavne na cievne mozgové príhody, sekundárne epilepsie, vertebrogénne poruchy s neurologickou symptomatológiou, neurologické postihnutia vo vzťahu k chronickému etylizmu. Ešte i dnes, dávno na dôchodku, poskytuje cenné lekárske rady a odborné konzultácie trpiacim na rôzne ochorenia neurologického, či iného pôvodu.
Popri odbornej práci sa venoval básnickej tvorbe, vydal zbierky reflexívnej poézie, zachytávajúce aj spomienky na mladosť a rodný kraj: Okamihy a reflexie (1996), Chvíle a chvíľky (1997), V krivkách pocitov, v priamkach nálad (1998), Verše z medzičasu (1999), Z averzov a reverzov (2001), Na nič nezabúdam (2005). V rukopise zatiaľ ostávajú najnovšie básne z doteraz nevydanej zbierky Z prítomna a nenávratna. V jeho básňach prevláda reflexia, zamýšľanie sa nad životom, intenzívne pocity uplývajúceho času.Literárny kritik Jozef Bžoch k zbierke Na nič nezabúdam napísal: „V Ďurindových básňach sa odráža autentická ľudská skúsenosť, absolútne prevažujúca nad výlučne literárnymi alebo číro estetickými ambíciami. Strháva sila myšlienky. Je za nimi a v nich hlboký zážitok človeka, ktorý sa (ako lekár) takmer po celý život díval zblízka na smrť, v ktorého vnútorných dejinách sa preto ten život pociťuje oveľa intenzívnejšie ako u iných, ktorý sa z pretlaku spomienok musí zbavovať vlastných emócií, vyrovnať sa s vlastným poznaním.“
Blažej Krasnovský v doslove k zbierke V krivkách pocitov, v priamkach nálad charakterizoval jeho tvorbu takto: „Poézia Miroslava Ďurindu vychádza z autentického citového prežívania. Mnohé z básní predstavujú návraty do minulosti. Sám povedal: „Dávam prednosť návratom do pamäti, keď prichádza zabúdanie.“ Práve básnické návraty sú autorovou výzvou i pre toho súčasníka, ktorý hľadá samého seba, idúc cestami-necestami za pravdou... Počas svojho aktívneho vykonávania lekárskeho povolania bol neustále konfrontovaný s ľudskou bolesťou a utrpením, so smrťou. Tieto skúsenosti a zážitky zanechali v ňom stopy s neutíchajúcou odozvou: „Bolesť neuprosím, / smrť nekľačí. / Vzdych je vždy voľačí. / Ach, oko skúsenosti!“
Ďurindove básne hovoria o jeho zaujatosti témami, ktorými poodchyľuje pomyselné dvierka do vlastného duševného a duchovného priestoru (a nielen svojho), kde rezonuje predovšetkým problematika správania, konania a postojov jedinca v čase vypätých osobných i spoločenských zmien a premien. Vlastnú pocitovú záťaž odhaľuje z hodnotiacich uhlov – raz s meditatívnym, inokedy reflexívnym ponorom – podrobujúc kritike viny, hriechy, zlyhania... Ďurindove súčasné i minulé pociťovanie skrýva v sebe intuitívne nadhľadový horizont prísneho i láskavého, horizont nadobudnutý zo zmyslového, no predovšetkým skúsenostného prežívania vlastného života a sveta. Dávno predtým, než vyšla prvá básnická zbierka Miroslava Ďurindu, jeho krajan, básnik Ľudovít Lašán o jeho poézii napísal: „Tvoja tvorba má objektivizujúci charakter a vyžaduje kultivovaného čitateľa, nielen pre poznanie autora, ale aj seba samého.“ Čas dáva týmto slovám punc trvalej pravdy.“A takto vníma poéziu sám Miroslav Ďurinda: „Básnik sa aspoň slovom dokáže, alebo lepšie povedané, pokúsi vkročiť akoby do skice, dojímavého akvarelu, leptu, či akoby v olejovom plátne s výpoveďou, spoveďou, vyznaním. Vo verši chce zobraziť radosť i žiaľ, túžbu, vzlet, fantáziu i pietu vo vzťahu k tomu, čo zostalo v jeho vnútri zakódované ako to najintímnejšie puto (k detstvu, mladosti, láskam, k najbližším, alebo tu prežitému s najrôznejšími vzťahmi).“
Niektoré jeho básne boli prezentované vydavateľstvom Slovo a Verejnou knižnicou Jána Bocatia v Košiciach 28.10.1998, niektoré boli recitované na „krste“ básnickej zbierky v Revúcej, či v roku 2011 pri odhaľovaní pamätnej tabule Samuelovi Belánimu a Izabele Textorisovej v Ratkovej. Napokon, v Ratkovej sa dodnes takmer žiadna národná slávnosť nezaobíde bez jeho veršov. Bol hosťom rádia Regina Košice v júni 2001 v relácii Panoráma Východného Slovenska a v r. 2004 v relácii Generácie.
V Malom almanachu spomienok na Ratkovú publikoval dva príspevky - Osobnosti starej Ratkovej a Spomienková skica zo školských lavíc. Jeho básne vyšli aj v iných zbierkach a almanachoch, naposledy v roku 2012 v repezentačnej knihe Košická čítanka – Literárne potulky mestom Košice. Je držiteľom ministerského vyznamenania „Zaslúžilý pracovník“ a medaily „Za rozvoj mesta Košice“. V súčasnosti prispieva na stránku Maj Gemer (predtým aj na stránku Naša Ratková - nasaratkova.sk) erudovanými príspevkami a zaujímavosťami z histórie Gemera (podľa jeho slov: „Mňa okrem vlastnej profesie, vždy nadchýnala história a nebránil som myšlienke prinútiť ma opäť niečo a znova iné zas o nej napísať.“), najmä z rodnej obce Ratková a jej osobnostiach, spomienkovými článkami a postrehmi z rôznych vlastných životných skúseností, ku ktorým pridáva aj osobné básnické reflexie. Zároveň predstavuje poéziu aj iných známych a významných gemerských básnikov, ktorí, ako sa osobne vyjadril: „Raz epickým, inokedy lyrickým perom s vlastnými esteticko-kreačnými prejavmi tvorby nenechávajú rodný Gemer osirotený, reflektujú ho, mnohí s ním žijú i lúčia sa s ním vzdialení ako s neutíchajúcim geniom loci.“
Nuž, a čo popriať jubilantovi pre veci dávne, pre chvíle budúce, pre rad ďalších rán a poludní s trávou a s kvetmi, s letnými plodmi, s obilným zrnom? Nech sa k zmrznutým hrudám večne vracia neviditeľný zákon jari, nech nekonečne dlho trvá divadlo, na ktoré sa díva, nech poézia je trvalým sprievodcom jeho života, nech história je stálym žriedlom jeho záujmu! A k tomu dobré zdravie a veľa radosti a spokojnosti v dňoch všedných i sviatočných!
Živio!
Marta Mikitová
{jcomments on}
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-