×

Výstrahy

JFolder: :files: Cesta nie je priečinok. Cesta: [ROOT]/images/kultura/ratkova/smal
×

Poznámka

There was a problem rendering your image gallery. Please make sure that the folder you are using in the Simple Image Gallery Pro plugin tags exists and contains valid image files. The plugin could not locate the folder: images/kultura/ratkova/smal
streda, 29 február 2012 16:20

Obdobie pôsobenia farára Ondreja Šmála na Gemeri a v Ratkovej - druhá časť Doporučený

Napísal(a) Miro Ďurinda
Ohodnotiť túto položku
(0 hlasov)

V článku chcem len doplniť niektoré faktografické  údaje, o ktorých som sa len úchytkom zmienil v predchádzajúcej publikovanej téme – týkajú sa prevažne mestečka Ratkovej a súvisia s pôsobením historika Ondreja Šmála v tomto mestečku pred približne 300 rokmi (1751- 1766). Na čokoľvek siahol svojím perom malo historickú súvislosť alebo kontext – ale vždy viac, než aby sme to ohraničili alebo obmedzene kvalifikovali akýmsi „statusom kronikára“. Všímal si i súvislosti a miestami ich interpretoval v príčinných vzťahoch. Zanechal zoznam všetkých  farárov, učiteľov (rektorov), richtárov ( judex), vicerichtárov (vicejudex), ktorí od najstarších čias pôsobili v Ratkovej odvolávajúc sa, že údaje získaval

nielen z najstarších seniorálnych konventov a z protokolov „Bratrství gemerského“ ale i z „jiních“. V publikácii “Škola a učiteľ v Muránskych artikulách“ Doc. PhDr. Ján Gallo  prezentuje ten istý zoznam tu pôsobiacich učiteľov na latinskej škole. O. Šmál  však dokladá viacej súvislostí historických, osobnostných i iných charakteristík.
Zoznam učiteľov pôsobiacich na ratkovskej cirkevnej škole (v 18. storočí latinskej) podľa Ondreja Šmála uvádzame v prepise do súčasnej slovenčiny:

„Vieme, že pretým boli aj ďalší správcovia ratkovskej školy, ktorí sú už však zabudnutí a v zápise ich nenachádzame, ale z protokolu nášho Bratstva vyberáme týchto zaznamenaných: Nicolaus Beracs bol správcom našej školy pred stopäťdesiatimi rokmi, a to správcom znamenitým. Dokazuje to aj to, že nielenže jeho pokolenie dosiaľ trvá, ale aj dvojctihodný muž Boží Johannes Berácz v cirkvi arnotskej užitočne pracuje - tak istotne pán Boh našu vernú prácu aj pri potomkoch vie odplácať. Potom, ako sa Beracs v roku 1634 stal mešťanostom, bol do našej školy povolaný Jakub Tajtik. Ďalším bol Johanes Basilides, o ktorom nenachádzam nič iného, iba to, že sa s kňazom Georgiusom Dubovinim navzájom neznášali. Potom, po jeho vyhnaní z Ratkovej, prišiel Mathias  Sostický, ktorý v ratkovskej škole pobudol šesť rokov - od roku 1643 až do roku 1649. Na jeho miesto bol povolaný  Gasparus Brenda, spôsobilý ale viac k streľbe ako k učeniu, lebo v roku 1650 nepozorne narábal so zbraňou a pred školským oknom zastrelil jedného mládenčeka, asi šestnásťročného Georgiusa Stubika, rodáka zo Slovenskej Ľupče.  Preto sa musel nielen pred celou cirkvou ospravdlňovať, ale aj pri pohrebe chlapca recitovať a  verejne sa priznať k svojej nezodpovednosti a bláznovstvu – tak je to na pripomenutie poznamenané v protokole Bratstva. Po ňom, do roku 1562, učinkoval v škole Paulo Chyba. Okolo roku 1568 bol za rektora povolaný Mattias Fabritius, ktorý svoj úrad  vykonával usilovne a k prospechu, iba v tom bolo nešťastie, že s nespokojným kňazom Stefanusom Fidicinusom nemohol spolunažívať v láske. Po ôsmich rokoch bol povolaný za kazateľa slova Božieho do Rybníka a na jeho miesto nastúpil Georgius Piscatoris, zvaný Rybarik, ktorý hoci svoj úrad usilovne vykonával, kvôli všeobecnému prenasledovaniu dostal porážku a svoj život dokonal. Z jeho pokolenia až dosiaľ žijú u nás jeho potomkovia pod menom Rybarik. Potom, keď to všeobecné prenasledovanie, ktoré trvalo od roku 1671 až ro roku 1681 (v týchto rokoch v rámci protireformácie došlo k úplnému zákazu evanjelickej cirkvi a k prenasledovaniu evanjelikov – pozn. red.), riadením milého Pána Boha prestalo, bol na rektorský úrad v roku 1683 povolaný Andreas Plenertius. Muž tento Bohu aj ľuďom milý, narodený v Nemeckej Ľupči, v čase toho všeobecného prenasledovania sa zdržiaval v Rajci a v Dobšinej. V Ratkovej však dlho nepobudol, lebo v roku 1684 bol povolaný za kňaza do cirkvi kyjatickej, kde svoj úrad starostlivo vykonával a v roku 1708 blahoslavene v Pánu skonal. Po dobrej chvíli obyčajne zlá nastáva, tak ak aj po tomto dobrom mužovi prišiel zlý, totiž Daniel Rissius. Z vlastného otca nezdarilý syn, nápojom opojným sa prepĺňajúci. Už v roku 1695 mal byť vyhnaný, ale ostal na prihovorenie sa a prosbu dvojctihodného pána otca jeho Jána Rissiusa, hoci už v tom čase naša cirkev si bola pohľadala kokavského kňaza. Ale ani potom sa vôbec nechcel polepšiť, tak v roku 1702 ako nepolepšiteľný korheľ bol zo školy vyhnaný a na jeho miesto k opustenej mládeži bol povolaný Johanes Hodikius. Muž síce veľmi malej postavy, ale  na vyučovanie mládeže nadmieru spôsobilý a ako hudobník (muzikus) bol obzvláštny. Veľmi ľutovala cirkev naša, že po troch rokoch odišiel do Radvane a škola, ktorá vzrastala, ostala na iného. Po ňom bol za správcu školy určený Johannes  Roxner. Tento bol síce ako organista zvlášť dobrý, ale pri vyučovaní mládeže neusilovný, preto aj keď v roku 1705 bol sem povolaný, po dvoch rokoch musel zaďakovať a prešiel do Slavošoviec. Na jeho miesto bol povolaný David Bodó, syn pána superintendanta Andreja Bodó, ktorý však sotva jemu zverenú mládež spoznal, do ťažkej nemoci upadol a po siedmich týždňoch v roku 1790 v Pánu umrel. Georgius Molitoris, ináč zvaný Wozar, narodený v slávnej stolici Malohontskej v osade Brezovo a po získaní vzdelania (v rkp. „upevnený v liternom umení“ – pozn. red.) v Dačovom Lome zverenú jemu mládež tri roky vyučoval. V roku 1709 prišiel za správcu školy do Ratkovej, kde zotrval šestnásť rokov. V prvých rokoch sa veľmi dobre zhostil svojho úradu a aj pri cirkevnej vizitácii v roku 1712 bol pochválený. Ale potom od roku 1725 zo školy odišiel a zostával v dlhotrvajúcom vyhnanstve, len tu a tam si hľadal svoju obživu, až v roku 1753 v Rimavskej Bani svoj život ukončil. Po ňom bol mládeži predstavený Johannes  Subsylvani, muž tento, pri vyučovaní mládeže usilovný a starostlivý, prišiel do ratkovskej školy z Brezna v roku 1753. V úrade svojom bol usilovný, ale mal veľmi mdlý hlas, preto sa cirkev starala, aby mu bol pridelený kolega, ktorý by riadil chór a bol mu nápomocný pri vyučovaní dietok, pretože aj predtým bol taký zvyk v našej cirkvi, že mala samostatného organistu. Keď ale cirkev žiadala, aby zo svojho rektorského platu prispieval na svojho pomocníka, radšej ako by to urobil cirkvi a škole zaďakoval a odišiel do Brezna. Je ale  potrebné ho pochváliť, že školskú mládež usilovne a prospešne vyučoval, na čo mnohí až dodnes spomínajú a ďakujú mu. Michael Wozar, terajší správca školy, tu v Ratkovej narodený v roku 1710 z pána otca  Georga Molitorisa, ináč zvaného Wozár, a z matky Ráchel Abrahamides. Od roku 1733 osem rokov vyučoval mládež v Cinobani, v roku 1741  ho povolala cirkev v Pondelku, kde bol rektorom štyri roky. Na oboch miestach slúžil náležite, ako sami vydávajú svedectvá. V roku 1746 do cirkvi tejto ratkovskej bol povolaný, aby nielen mladšiu mládež vyučoval, ale tiež aj chór podľa najväčšej možnosti spravoval, lebo hlas má na to zvláštny. Hneď potom, ako sa predošlý správca Johannes Subsylvani  zo školy odobral, on na jeho miesto nastúpil a ešte dodnes je školskej mádeži nadriadený a pretože každý o ňom a jeho práci vie, viacej nie je potrebné o ňom písať.
Dobrotivý Bože, podľa potreby ráč chrániť našu školu a zo dňa na deň viac a viac ju rozhojňuj, aby tak i cirkev časom mohla hojnejšie rozkvitať. To všetko sa naplnilo, keď vľúdny muž Mich. Wozar dňa 9. marca roku 1755, potom ako vyplnil 74 rokov živobytia svojho, náležite v Pánu zosnul.“






























Ondrej Šmál nech čerpal z akýchkoľvek prameňov, jeho extrakty sú autentickými historickými dobovými dokumentami (mená rektorov, roky pôsobenia v konkrétnych, nielen gemerských lokalitách, rodinné vzťahy, obdobia prenasledovania (vyhnanstva) počas rekatolizácie. Ale  sprístupnil i vzájomné ľudské vzťahy, ako neznášanlivosť - averzie, etické poklesky (alkohol), ako aj iné charakteristiky tak bezprostredne ľudské s akými sa stretávame i dnes.
Ako autor článku doplním, že nie každého môžu upútať suché historické údaje, ba môžu byť i nudné. Ale iste sa nájde čitateľ, ktorého zaujme  história o našich predkoch, ktorí patria k nám. Vážim si každú starú listinu, dokument, zápis s menom, dátumom, udalosťou, ktorá  sa prihovára z minula a hovorí o tom, čo bolo pre kohosi dôležité, aby ten ktosi, mnohokrát neznámy ju položil na papier, prípadne označil  klauzulou „pro futura memoria“. Niekedy ju vnímam ako prastaré fresky v omietke, odkryté na stenách našich kostolíkov na gemerskej gotickej ceste. A ak sa nájde čo len pár čitateľov, ktorý sa pri texte pristavia – poviem si,  stálo to za to, nebol to premárnený čas a nielen pri počítači.
Miroslav Ďurinda
Košice, február 2012

{jcomments on}

Čítať 2654 krát Naposledy zmenené streda, 21 október 2015 10:32

Napíšte komentár

Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

Komentáre nesúvisiace s témou nebudú zverejnené!