Štefan Ladislav Kalický. Človek, učiteľ, bojovník. Narodil sa 2. júla 1911 v matričnom obvode Valaská, osada Piesok, okres Brezno nad Hronom. Jeho otec pracoval ako tokár v Železiarňach v Podbrezovej. Zomrel, keď sa schyľovalo k prvej svetovej vojne. Malý Štefan Ladislav mal vtedy 3 roky. Matka
streda, 24 september 2014 11:49
Padli v SNP: Štefan Ladislav Kalický - človek, učiteľ, bojovník
Napísal(a) Milan Sajenko|
Ťažký bol život robotníckeho chlapca - polosiroty. Pociťoval nespravodlivosť vtedajšieho kapitalistického spoločenského zriadenia. Nie celkom jasne si vedel vysvetliť príčiny biedy na jednej otázku blahobytu na druhej strane. Učil sa dobre. Dokonca mal i svoj cieľ, svoje sny. Na odporúčania školy odišiel študovať do Banskej Bystrice na Učiteľský ústav. Byť učiteľom! Pochopil v plnom rozsahu svoje povolanie. Stáť pevne na nohách. Pomáhať tým najbiednejším. Možno to boli myšlienky, ktoré z neho spravili vzorného študenta a neskoršie dobrého, svedomitého a statočného učiteľa. Mal mimoriadny vzťah k hudbe. Vynárala sa otázka, či by bolo možné pokračovať v štúdiach? Neboli však finančné prostriedky a rodina čakala na jeho materiálnu a finančnú pomoc. V najbližšom okolí v Podbrezovej boli v tom čase obsadené všetky učiteľské miesta a tak spolu s ďalšími tromi spolužiakmi po maturite odchádza do prebúdzajúceho sa drevorubárskeho kraja v údolí Čierneho Hrona, do obce Čierny Balog, ktorá v tom čase mala roztrúsených 13 osád.
|
Príchod mladých učiteľov bol skutočne posilou pre tamojší učiteľský zbor. Najmä mladý učiteľ Kalický šíril okolo seba vždy jasnú, tvorivú a pracovnú atmosféru. Citlivo reagoval najmä na domáce prostredie, z ktorého pochádzali jeho žiaci. Pomáhal, resp. snažil sa pomáhať zmeniť prostredie, z ktorého vyrastali jeho žiaci a to formou obetavej osvetovej činnosti. Viedol vyše 80-členný detský spevokol, ako aj spevokol dospelých. Zaktivizoval folklórny súbor, ktorý úspešne vystupoval na Pohroní i na národopisných slávnostiach na Sliači. Popri zamestnaní navštevoval Poľnohospodársku školu v Brezne, aby na dedine kde pôsobil, mohol viesť ľudové poľnohospodárske kurzy. Mimoriadnu pozornosť venoval rozvoju včelárstva, záhradníctvu a chovateľstvu drobných domácich zvierat. Cenná je i jeho prednášková činnosť a práca v ochotníckom divadelnom súbore.
Patril medzi pokrokových učiteľov. Zapojil sa aj do ilegálnej protifašistickej činnosti. Spolu s Emilom Kusým viedli pomocný bezpečnostný útvar "Stráž obrany štátu" /SOŠ/ utvorený pri žandárskej stanici v Dobšinej. Na pokyn Revolučného národného výboru boli do útvaru pri žandárskej stanici v Dobšinej včleňovaní spoľahliví občania, ktorí boli tajne politicky pripravení pre potreby ozbrojeného povstania.
Do bytu učiteľa Kalického prichádzali miestni ilegálni pracovníci, rozoberali politickú situáciu a pripravovali sa na ozbrojený odpor proti fašizmu. Rozhovorov sa zúčastňovali aj ďalší dobšinskí učitelia: Ján Ušiak, Emil Kusý a Jozef Pavlík. Na týchto stretnutiach sa pripravovali na Povstanie v Dobšinej. Keď ho koncom augusta roku 1944 navštívil Ján Sirkovský z Rochoviec, okrem iného, sa zoznámil s heslom a šiframi v rozhlase, podľa ktorých sa mal riadiť.
Pred vyhlásením SNP prišiel dvakrát k nemu riaditeľ Ľudovej školy v Rejdovej Július Štrba, aby pripravili príchod dobrovoľnej posádky do Dobšinej, ktorej základ tvorili muži z Rejdovej a Vyšnej Slanej. Počas SNP sa stal členom RNV v Dobšinej. Pomáhal organizovať v prvých dňoch Povstania dobrovoľníkov na zabezpečenie poriadku v meste. |
Dňa 3. septembra 1944 priviezli do Dobšinej troch ranených vojakov z údolia Hnilca. Jeden z nich potreboval súrne lekárske ošetrenie. Raneného vojaka mal previesť autom do Brezna, kde mal na vojenskom veliteľstve doriešiť aj niektoré vojenské otázky. Vtedy sa ešte nevedelo, že Pusté Pole obsadili Nemci. Keď auto vedené vojakom Šebákom došlo na Pusté Pole, Nemci naň spustili paľbu. Kalický bol ranený a neďaleko železničnej stanice Vernár spolu i s raneným vojakom zastrelený. Šofer sa s ľahším zranením vyliečil v popradskej nemocnici.  Pochovali ho lesní robotníci v záhradke loveckého zámku na Pustom Poli, na severozápadnej strane, pri plote vedľa potoku Hnilec. Ležal v spoločnom hrobe ešte s ďalšími dvomi padlými. Exhumácia sa uskutočnila 30. septembra 1944. Exhumačná zápisnica bola podpísaná o 17,00 hod. Lekárom bola zistená strelná rana do pravej ruky, deštrukcia celej ľavej strany lebky spôsobená strelnou ranou.
Druhého októbra 1944 Štefana Kalickéhopochovali na cintoríne v Rožňavskom Bystrom. Milan Sajenko |
Vojenskú prezenčnú službu vykonával v Nitre. Bol absolventom Školy dôstojníkov v zálohe. V roku 1940 podrobil sa štátnej skúške v Banskej Bystrici. Stal sa odborným učiteľom pre predmety matematika - fyzika a prírodopis. Po zložení štátnej skúšky ho preložili v roku 1940 na Meštiansku školu v Dobšinej.
Prvého septembra 1944 odviezol ešte manželku s deťmi do Doliny pri Podbrezovej spolu s rodinou pána
Zverejnené v
Osobnosti Gemera
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-