Máriin otec bol v rokoch 1892 – 1913 mešťanostom v Jelšave. Zastával mnoho funkcií vo vedení mestských inštitúcií, škôl a spolkov. Pod jeho patronátom v Jelšave vyvíjala svoje aktivity aj Spoločnosť milovníkov umenia, resp. neskôr Spoločnosť podporujúca divadlo. I to dávalo Márii možnosť naplno spoznávať a nasávať divadelnú atmosféru. Dokumenty zachytávajúce detstvo budúcej speváčky sa nezachovali, pretože ich dom v Budapešti počas vojny vyhorel. Máriin otec Gustáv Basilides je pochovaný na mestskom cintoríne v Jelšave.
Na jeseň roku 1905 začala Mária študovať na Kráľovskej hudobnej akadémii v Budapešti. V závere školského roka 1911 bol už jej študentský repertoár rozmanitý. Aj na základe toho dostala ponuku na angažmán v Népopere (Ľudovej opere v Budapešti, dnes je to Erkelovo divadlo). Máriin príchod z Jelšavy, malého gemerského mestečka, do hlavného mesta vtedajšieho Uhorska, do Budapešti, znamenal zmenu aj v jej osobnom živote. V roku 1913 uzavrela manželstvo s už uznávaným hudobným kritikom Istvánom Péterfim, s ktorým mali dve deti – syna a dcéru. Umelecký talent zdedili potomkovia jej súrodencov, predovšetkým hudobníci, výtvarníci, ale aj herci. Po takmer 40 ročnej úspešnej kariére sa Mária s opernou scénou a divadlom rozlúčila v júni 1946. Krátko na to 26. septembra 1946 zomrela, pochovaná je na cintoríne Kerepesi v Budapešti. Maďarský hudobný kritik J. A. Molnár spracoval jej biografiu, kde v predslove dcéra Mária zaspomínala na svoju slávnu matku.
Mária Basilides sa svojím zamatovým altom až kontraaltom zaradila medzi interpretov - klasikov európskeho vokálneho umenia. Jej umelecký svet siahal od Budapešti cez Viedeň, Prahu, mnohé nemecké mestá (Mníchov, Berlín, Drážďany), Kodaň, Paríž, Londýn, Antverpy po Oslo. Svoj repertoár po prvýkrát predstavila zahraničnému publiku vo Weimare v roku 1923 a poslednú koncertnú cestu podnikla v roku 1938 po mestách Estónska, Lotyšska, Litvy a Fínska. Bola stálou sólistkou Filharmonickej spoločnosti, Spolku speváckeho a orchestrálneho zoskupenia, Zboru Palestrina a doživotnou členkou Maďarskej štátnej opery. Ako interpretka piesní a oratórií (rozsiahle dielo pre sóla, zbor a orchester, často s biblickým námetom) sa stala uznávanou sólistkou diel Schuberta a Mahlera. K jej menu sa viaže premiérovanie diel predovšetkým Zoltána Kodálya a jej priateľa Bélu Bartóka. Od sezóny 1928/29 pravidelne až do svojej smrti pripravovala M. Basilides piesňové cykly. Budapeštianske obecenstvo tak mohlo počas 15-tich rokov objavovať a vychutnávať skvosty piesňovej tvorby.
Najvýraznejšie operné postavy jej repertoáru sú: Brangäne (Wagner: Tristan a Izolda); Dalila (Saint-Saёns: Samson a Dalila); Azucena (Verdi: Trubadúr); Herodias (R. Strauss: Salome); Mignon (Thomas: Mignon); Carmen (Bizet: Carmen); Amastris (Händel: Xerxes); grófka (Čajkovskij: Piková dáma). Postava gazdinej vo svetovej premiéra Kodályovej opery Sikulská priadka predstavuje podľa kritikov jeden z vrcholov jej operného umenia.
Zdroj: Mestské múzeum Jelšava
Poznámka MG:
V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta, opernú divu Máriu Basilidesovú. Odhalenia sa okrem predstaviteľov verejného a spoločenského života zúčastnili aj príbuzní známej umelkyne a čestní občania mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne.
Video:
Mária Basilidesová - Jarná Aria - Saint-Saëns: Samson a Dalila
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-