Po básni sa opakovane prihovoril starosta obce, nasledoval krátky hudobný vstup so skladbou J. Kazameka. S vyčerpávajúcim príhovorom o živote, koncertovaní a pôsobení J. Kazameka sa prihovorila PhDr. V. Sedláková z Matice slovenskej v Martine. V jej príhovore boli zaujímavé najmä pasáže o pomerne čulej a málo známej korešpondencii J. Kazameka so zástupcami
MS a vtedajšími významnými predstaviteľmi slovenského národného a kultúrneho života. Z nej vyplynulo, že J. Kazamek, o. i. napísal vlastný životopis v angličtine a žiadal o jeho preloženie do slovenčiny a vydanie v MS. Žiaľ, podnes sa tak nestalo. Bolo by určite nielen zaujímavé, ale určitým spôsobom aj splatením dlhu nášmu významnému rodákovi, keby sa rukopis našiel a vydal. J. Kazamek nikdy neprestal byť národne orientovaný a hrdo sa hlásil k svojmu slovenskému pôvodu. Známe sú jeho slová z pamätného rozhovoru v regionálnych novinách, ktorý s ním viedol G. Takáč, vtedajší notár v Betliari, že: „... svoj rodný kraj nosím v srdci, Gemer, aj po mnohých rokoch, ostal mojím domovom, za ktorým túžim a ani Amerika nevedela zo mňa urobiť iného ako som bol. Slovák som a ním aj ostanem...“ Z jeho rozhovoru tiež vyplynula nielen nostalgia za domovom a rodiskom, ale aj túžba vrátiť sa domov, keby sa taká možnosť naskytla. S poľutovaním musíme konštatovať, že taká možnosť sa v jeho vlasti nenašla a J. Kazamek, husľový virtuóz, dirigent, hudobný skladateľ a profesor hudby, ocenený vo svete a nedocenený doma, spí svoj večný sen ďaleko od domova v Koblenzi. Do programu prispel aj Mgr. Milan Šišmiš, zástupca SNK v Martine, ktorý priblížil prítomným J. Kazameka v jeho súkromnom živote. Tak sme sa dozvedeli, že J. Kazamek bol stúpencom a členom hnutia „Mazdaznan“, ktoré koncom 19. storočia v USA a v Európe malo svojich významných stúpencov. Zaoberalo sa novým životným štýlom, spojeným so zdravou vegetariánskou výživou, telesnými a duchovnými cvičeniami. Mnohé neznáme udalosti z jeho súkromného života podal prednášajúci zaujímavo a vtipne, boli nepochybne oživením odborných informácií o bohatom putovaní J. Kazameka po svete. Veď koncertoval a pôsobil okrem USA v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe, Koblenzi, Rožňave, Betliari, Slavošovciach, v Topolčiankach pred prezidentom T. G. Masarykom, na jeho osobné pozvanie.
S hodnotným a zaujímavým pásmom „Rodný kraj“ prispeli členovia ZO Jednoty dôchodcov Slovenska v Betliari, v réžii Mgr. E. Jergovej. Texty básní, o. i. aj básnika M. Válka „Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať....“, reprodukovaná hudba a vhodne vybrané pesničky, boli milým prekvapením programu. Kultúrny program uzatváralo vystúpenie folklórneho súboru Dolina z Gemerskej Polomy. Krásne spevy žien a mohutné hlasy mužských členov súboru ešte dlho po ich vystúpení zneli v ušiach účastníkov osláv. Ďakujeme, Dolina, že nesiete štafetu gemerského folklóru aj dnes, a svojím vystúpením robíte radosť vašim divákom a poslucháčom.
Potom sa už účastníkom osláv a rodákom rozdali pamätné plakety s reliéfom tváre J. Kazameka. Zaujímavosťou bolo, že osláv 135. výročia narodenia J. Kazameka sa zúčastnil aj pravnuk spriatelenej rodiny Šikúrovej s manželkou z Rožňavy. Patrí im poďakovanie za zapožičanie cenných fotografií a dokumentov zo spoločných stretnutí s J. Kazamekom.
Po 15 minútovom pohostení bolo už treba utekať do kaštieľa, kde o 17.00 hod. začínal koncert husľového virtuóza M. Starjaka za doprovodu klavíra D. Kačmárovej. Koncert hudobných umelcov bol skutočnou čerešničkou na torte bohatého kultúrneho programu osláv. Škoda len, že na rozhovory a spomienky rodákov neostal čas. Možno nabudúce.
Príkladným a sympatickým javom bola veľmi prospešná a vhodná spolupráca vedenia SNM Múzeum Betliar a vedenia obce Betliar. Symbióza účelného a obapolne prospešného prepojenia aktivít oboch inštitúcií je prísľubom pre ich úspešnú spoločenskú a kultúrnu prezentáciu.
Ľudovít Ján Šomšák
FOTOGALÉRIA OBECNÉHO ÚRADU
































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-