Keď začal navštevovať meštiansku školu v Ratkovej, tam sa naučil čítať noty a hrať z nôt, vďaka vtedajšiemu riaditeľovi Ľudovítovi Lašánovi. Najkrajšie roky mladosti strávil v Banskej Štiavnici. Tam pre neho veľa urobil profesor hudby Paľo Petrík, na každej hodine hudobnej výchovy alebo spevu, ho učil ľudové pesničky z celého Slovenska. Tie najkrajšie piesne človeku zostanú v pamäti. Na baníckom učilišti v Sirku prvýkrát začal hrať v muzičke, a to na pôde ľudovo-umeleckej tvorivosti. Dosiahli pekné úspechy. Dostali sa na súťaže od okresnej cez krajskú až na celoštátnu súťaž do Hradca Králové. V tomto období sa mu stala, ako pre muzikanta, tragická nehoda. Pri páde v telocvični si zlomil v zápästí ľavú ruku. Nešťastná liečba sa pričinila o to, že mu poškodila i prsty. Liečenie trvalo dlho, no asi po troch mesiacoch začal hrať. Robilo mu to ťažkosti, ale hral naďalej. K výrobe cimbalov sa dostal tak, že sa pokazil cimbal v ľudovej muzike. Bolo ho treba opraviť, no on v tom čase robil ľudový nábytok. Pokúsil sa, podarilo sa a cimbal opravil. Keďže sa pritom oboznámil aj s konštrukciou, začal vyrábať malé cimbalíky, ale tak, že si malý cimbal doplnil s pedálmi, tlmičmi a nôžkami. S drevom už pracoval, 
pokračoval výrobou aj iných ľudových hudobných nástrojov. Urobil niekoľko píšťaliek, či fujár. Vo svojej dielničke opravoval aj basičky a husličky pre kamarátov. Tvrdil, že málokto si vie vážiť staré ľudové nástroje. Piano, ktoré odkúpil v dezolátnom stave, no páčil sa mu jeho krásny, sýty a guľatý tón, dal dokopy. Prešlo pár rokov, nasťahoval sa do Revúcej, kde s celou vervou začal pracovať na novej muzike súboru Lykovec. Pochodili po rôznych súťažiach, vo Východnej, Detve, nahrávali pre Československý rozhlas a televíziu. Nakoniec jeho kroky skončili na Rimavskej doline v Hnúšti. A na záver jeho vlastný citát: „Naše ľudové pesničky mám veľmi rád, pretože oni potešia, povznesú, utíšia, rozohrejú srdce. Veď pieseň je vlastne hlas srdca, osvieži myseľ, piesňou pohladíš, cez ňu pochopíš dušu človeka, môžeš ňou zapáliť lásku, utíšiť bôľ, s piesňou žiješ i umrieš. Ona obsiahne každého a všetko.“
Mgr. Petra Oravcová
Pripomíname si 90 rokov od narodenia muzikanta a úžasného človeka Jána Jasenku zo Sirka Doporučený
Napísal(a) Mgr. Petra Oravcová
Ján Jasenka 30.3.1928 Sirk - 6.4.1991 Revúca. V Sirku v rodine baníka uzrel svetlo sveta na jar v roku 1928 muzikant Ján Jasenka. Spievať začal s prvými slovami, na husle brnkal už vtedy, keď ich dočiahol zvesiť zo steny nad prípeckom. So sestrou Milkou tvorili spevácke duo. Otec bol baník, no i on v nedeľu bral do mozoľnatých rúk krehké husličky a vyhrával celej rodine smutné i veselé pesničky. Ján vyhrával všade, chodil za dom na stránišku pod starý košatý buk a tam konkuroval spevavým vtákom. Už v tých časoch mal detskú ľudovú muzičku, hrávali s ním chlapci zo Sirka Janko Pelech, Ondro Kontra, Slavo Kontra a ďalší. Rôčky ubiehali, kapela sa rozbehala a aj ten košatý buk sa po otcovej smrti vyvrátil.
2 komentáre
-
Odkaz na komentáre
nedeľa, 01 apríl 2018 13:49
Napísal(a) Martin Pliešovský
S Jankom sme precestovali kus Európy. Za bývalého režimu. V roku 1988 hral nám - FS Sinec z Hnúšte - vo francúzskom Aramone, neďaleko Avignonu. O rok na to na ostrove Sardínia v mestečku Dolianova, neďaleko Cagliari. Nezabudnuteľné zážitky. A aj po tých rokoch bôľ v srdci za skvelým človekom a mizikantom! Ej, idem, idem, lebo misím...
-
Odkaz na komentáre
nedeľa, 18 marec 2018 07:36
Napísal(a) Imrich Oravec
Môj otec mi o ňom rozprával, v šesťdesiatych rokoch bývali sme v Revúcej, tam sa všetci ľudia navzájom poznali. Revúca bola v tom čase veľmi kultúrne a spoločenské mesto, kultúrna sála v priestoroch Kohúta stále niečo organizovala. Ja mám fotky keď som mal štyri roky. Veľmi si vážim tohto nadšeného umelca, myslím že mám nejakú nahrávku jeho handrárskej píšťalky.
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. Na jeho rodnom dome sa nachádza pamätná tabuľa s bustou od sochára J. Kostku. -MM-
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesni Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, do slovenčiny preložil Dejiny hradu Muráň od Jozefa Droppu (1905). Rozsah knihy je 160 strán, zameraná je na dejiny hradu a okolia, šľachtické rody na hrade Muráň, ako aj zvyky, piesne a povesti v tejto časti Gemera. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
Manželka maliara Edmunda Gwerka. Študovala v Dobšinej, Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte KU v Prahe. Učiteľka v Spišskej Novej Vsi, Rimavskej Sobote, Bratislave a v Banskej Štiavnici. Zaoberala sa staršou históriou Slovenska, neskôr priekopnícky účinkovala v maďaristike. Venovala sa aj výskumu slovenskej literatúry, pripravila medailóny o popredných slovenských spisovateľoch. Svoje štúdie publikovala v rôznych časopisoch, heslami prispela do Ottovho náučného slovníka. Členka redakčného kruhu Prúdov a literárneho časopisu Služba. Aktivistka a funkcionárka vedeckých spolkov a ženského hnutia na Slovensku, spoluzostavovateľka a spoluautorka feministického zborníka Žena novej doby (1938), v ktorom propagovala úplnú emancipáciu ženy. Ako prekladateľka sa orientovala na pokrokových autorov maďarskej literatúry. Účastníčka SNP, rasovo prenasledovaná, zahynula ako obeť fašizmu v Kremničke. -MM-
Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Kežmarku, potom študoval právo na univerzite v Budapešti, neskôr slavistiku vo Viedni a v Prahe. Popri práci v prekladateľskom oddelení predsedníctva vlády, neskôr na ministerstve vnútra v Budapešti, sa venoval slovenčine, jej pôvodu a nárečiam. Jazykovedným bádaním sa pričinil o ustálenie pravopisnej normy spisovanej slovenčiny. Medzi jeho základné jazykovedné práce patria diela Príspevky k dejinám jazyka slovenského, Slovenský pravopis, K reči o slovenskom pravopise. V roku 1902 vydal kodifikačnú Rukoväť spisovnej reči slovenskej, založenej na stredoslovenskom nárečí, ktorá až do vydania Pravidiel slovenského pravopisu v roku 1931 bolo normou spisovného jazyka. Bol tiež autorom básní, besedníc a humoresiek, národno-politickej publicistiky. Zbieral nárečové materiály, medzi nimi ľudovú prózu a najmä rozprávky, ktoré vyšli posmrtne vo viacerých edíciách. -MM-
Študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v Levoči, potom na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako farár v Hrachove. Počas štúdia sa zúčastňoval na národnokultúrnej práci štúrovskej mládeže v Levoči, pôsobil v slovenských kultúrnych spolkoch a bol členom Jednoty mládeže slovenskej a Spolku miernosti. Popri pastoračnej práci sa usiloval o upevnenie slovenského národného povedomia proti rastúcej maďarizácii. Publikoval najmä v časopise Korouhev na Sionu, prispel do Dobšinského povestí rozprávkou Mlynček. -MM-
Pôvodným zamestnaním bol zubný technik. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do protifašistického odboja, pôsobil v oblasti Gemera, ako spojka udržiaval styk medzi pokrokovými silami v Dobšinej a Revúcej, pomáhal budovať ilegálny technický aparát. Po vypuknutí SNP príslušník partizánskeho oddielu Sláva, vytvoril prieskumný oddiel Karol, s ktorým sa pripojil do partizánskej jednotky Petőfi, stal sa jej veliteľom a vyvíjal bojovú činnosť v priestore Dobšinej, Rimavskej Soboty, Plešivca, Rožňavy a Čiernej Lehoty. V decembri 1944 operoval v priestore Slavošovce – Rožňava – Zlatá Idka, kde plnil aj prieskumné, spravodajské a diverzné úlohy. Keď sa skupina pod jeho velením presunula do okolia Vyšnej Slanej a Rejdovej v ťažkých bojoch padol do zajatia a po mučení ho nacisti verejne popravili na námestí v Dobšinej. In memoriam bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP II. triedy a Radom červenej hviezdy. Na budove pošty v Dobšinej je na jeho pamiatku osadená pamätná tabuľa. -MM-